Na ceste do Jeruzalema sa Ježiš díva na desať mužov, ktorí sa podobajú na hŕstku rozbitých zrkadiel: každý odráža len úlomok ľudskej dôstojnosti. Malomocní. V starom Izraeli to bola diagnóza aj rozsudok.
Fyzická rana bola síce viditeľná, ale tá druhá, duchovná, bola oveľa jemnejšia a zákerná, ako to pripomína aj rabín Jonathan Sacks. V tradícii sa malomocenstvo spájalo s krivým slovom, ohováraním, s toxickou rečou, ktorá rozkladá komunitu. Kto jedovatým slovom zraňuje iných, paradoxne rozpľuje jed aj na vlastnú pokožku.
„Ježišu, učiteľ, zmiluj sa!“ volajú zďaleka. Ježiš nepovie nič veľkolepé. Naopak, odvetí úplnou banalitou: „Choďte, ukážte sa kňazom.“
Ja by som sa asi po tých slovách vrátil domov s patričnou sebaľútosťou, že ani tento zázrakmi opradený Galilejčan mi nepomohol, a naďalej by som zotrvával vo svojej malomocnosti.
Ale malomocní z evanjelia počuli čosi iné. Počuli výzvu konať tak, akoby sa už stalo, o čo prosia. A tu je jadro viery. Viera často funguje úplne opačne, ako fungujú naše moderné predstavy o veľkých liečeniach a drahých terapiách. My sme zvyknutí veriť zložitosti. Ak je procedúra komplikovaná, ak to stojí veľa peňazí, ak to vyžaduje kúpele, wellness pobyty alebo odborníkov, tam človek ľahko investuje dôveru, lebo všetko vyzerá náročne.
Ale tu zaznievajú jednoduché vety: Iďte za kňazmi. Iďte do chrámu. Nič viac. Žiadne svetelné efekty, žiadna drahá kúra, žiadne duchovné laboratórium. A práve táto obyčajnosť preveruje, či človek skutočne verí. Viera vie byť obyčajná až na hranicu absurdity. Viera vstane a vykoná to, čo nevyzerá hodné vykonania. A práve v tejto nenápadnosti sa rodí zázrak.
A stalo sa: cestou boli očistení. Krásny paradox. Uzdravenie sa nezačína v cieli, ale v pohybe. V kroku dôvery.
Jeden z nich sa avšak vracia. Ježiš hovorí, že ich bolo desať. Percentuálny úspech vďačnosti je úbohých desať percent. Ani by sa to nedalo publikovať v žiadnej štúdii o ľudskej spiritualite, také slabé dáta. A predsa Ježiš jasá radosťou nad tým jediným. Vďačnosť je vzácna komodita, nie masového exportu.
Malomocenstvo jazyka, to ohováranie, to nahlodávanie dobra, aj z toho nás Boh uzdravuje. Ak sa nám podarí vysloviť pravdu namiesto klebety, požehnanie namiesto odsúdenia, to ešte nie je úplná výhra. Človek sa pridáva k jednému z desiatich vtedy, keď sa vráti tam, odkiaľ pramení naša sila. Keď príde pokloniť sa a poďakovať. Aj drobné víťazstvo nad sebou samým totiž nikdy nie je len naše dielo. A bez uvedomenia, odkiaľ pochádza naša sila, je uzdravenie neúplne.
A tak nebuď ako tých deväť, ktorí hľadali Krista iba vtedy, keď trpeli. Vráť sa dnes k Bohu. Aj keď si čistý. Aj keď si iba o milimeter lepší než včera. Lebo vďačnosť nie je reakcia, je to vzťah. A tam, kde je vzťah, tam znie chvála.
