Ježiš zvolal Dvanástich a začal ich posielať po dvoch. Dal im moc nad nečistými duchmi a prikázal im, aby si okrem palice nebrali na cestu nič: ani chlieb, ani kapsu, ani peniaze do opaska, ale aby sa obuli do sandálov a neobliekali si dvoje šiat. A povedal im: „Keď kdekoľvek vojdete do domu, ostaňte tam, kým odtiaľ nepôjdete ďalej. Ale keby vás na niektorom mieste neprijali ani nevypočuli, odíďte odtiaľ a straste si prach z nôh na svedectvo proti nim.“ Oni šli a hlásali, že treba robiť pokánie. Vyhnali mnoho zlých duchov, pomazali olejom veľa chorých a uzdravovali. (Mk 6,7-13)
Ježišovo vyučovanie sprevádzali krásne zážitky, no bolo aj tvrdou každodennou námahou. Vyučoval usilovne, do úmoru, spaľovala ho horlivosť za Otcov rodiaci sa dom Cirkvi. A horlivosť, to je nadšenie i obeta, spaľujúca túžba. Podstatnú časť Ježišovho verejného pôsobenia zapĺňalo postupné, trpezlivé rozmieňanie jeho posolstva spásy na drobné, prechádzajúc z osady do osady, opakujúc to isté vždy novým ľudským tváram a osudom, ktoré sa za nimi skrývali.
Práve v takomto pohybe posolstvo nadobúdalo svoju tvárnosť, konkrétnosť a zrkadlilo rozmanitosť života. Byť apoštolom v prvej línii však neznamená chcieť všetko robiť sám. Ježiš má so sebou aj učeníkov, ktorých postupne začleňuje do vlastného poslania, aby sa stávali jeho rukami, nohami, ústami a aby v nich pôsobil ten istý Duch lásky, ktorý napĺňal aj Ježišovo vnútro a hýbal ním.
Zákonitosť prirodzeného rastu. Nie vopred pripravené stratégie a plány, ale pulz života, do ktorého vstupovala udalosť spásy a napĺňala sa Otcova vôľa, aby všetci mali život a mali ho v hojnosti. Ježišove praktické rady možno zhrnúť do jednej všeobecnej zásady: Všetko, čo je pre spĺňanie apoštolského poslania nutné a podporuje ho, áno, ale nič z toho, čo zbytočne zaťažuje, rozptyľuje a odvádza od podstaty.
Učeníci sa nemajú spútavať ohľadmi ani sa tvrdohlavo zdržiavať tam, kde narazia na neprijatie. Veď na evanjelium spásy čakajú toľkí iní! Z Ježišových rád možno cítiť určité súrenie: žatva je taká veľká, ale robotníkov málo! Ani zbytočne komplikované „evanjelizačné prostriedky“, ani prázdne spoločenské konvencie a ohľady, ani pekné a jalové reči, ktoré formujú nanajvýš tak farizejov či náboženských snobov.
V dnešnom pretechnizovanom svete je táto zásada ešte naliehavejšia. Prostriedky môžu nielen brať priveľa času, ale aj oberať o živé vzťahy a viesť do virtuálnej sterility. Ako vidno z úplných začiatkov, keď ešte „Boží ľud“ nebol Cirkvou v dnešnom ponímaní, hneď prvé vyslanie apoštolov malo eminentne pastoračnú náplň. Takú, ktorá je dodnes súčasťou klasickej pastorácie: učiť, spovedať, uzdravovať, vyháňať diablov.
Božie kráľovstvo nie je monarchia. Je rodina s Otcom na čele. Dvanásti a ostatní učeníci tu nie sú zamestnanci, ale priatelia. Ježiš ich zapája do svojho diela nielen preto, aby zvládol rastúce potreby rastúcich zástupov. Chce, aby účasťou na poslaní mali podiel aj na jeho živote i moci a boli aktívnou súčasťou Božieho kráľovstva. Odmenu nedostanú za účasť na diele; odmena spočíva v samotnej účasti na Božom diele a na Božom živote.
Pán nestaval najskôr štruktúry. Sám sa pustil do práce. Až keď sa rozrastala, postupne hľadal a zapájal spolupracovníkov. Väčšina vecí kryštalizuje až za pochodu. Kto čaká, kým sa najskôr všetko ujasní, stráca čas a riešenia sa nedočká.
