V Knihe Genezis nachádzame zvláštny príbeh, ktorý okrem iného vysvetľuje význam mena Izrael. Patriarcha Jakub sa v ňom stretáva s cudzincom pri brode Jabok a bojuje s ním celú noc až do úsvitu, pričom si vykĺbi bedrový kĺb, čo spôsobí, že pri chôdzi kríva.
Cudzinec Jakuba nedokáže premôcť a odohrá sa medzi nimi dialóg, ktorý iniciuje neznámy: „Pusť ma, lebo vychodí zora!“ On však odpovedal: „Nepustím ťa, kým ma nepožehnáš.“ Onen mu povedal: „Ako sa voláš?“ On mu odpovedal: „Jakub.“ Vtedy onen povedal: „Nebudeš sa už volať Jakub, ale Izrael, lebo si zápasil s Bohom a s mužmi a zvíťazil si.“ Jakub povedal: „Prezraď mi svoje meno!“ Onen odpovedal: „Prečo sa pýtaš na moje meno?“ A požehnal ho tam. Nato Jakub nazval to miesto Fanuel (Božia tvár), lebo (tak povedal) „videl som Boha z tváre do tváre a pritom som ostal nažive!“ (v. 27-31).
Tento príbeh teda vysvetľuje význam mena Izrael, v ktorom zaznieva dôležitá skúsenosť. Človek zápasí s Bohom. Hoci v Starom zákone uzatvára Boh so svojím vyvoleným národom zmluvu, Izrael je ten, kto neustále zápasí s Bohom. Dokonca aj vtedy, keď sa z horiaceho kríka Mojžišovi prestavuje ako „Ten, ktorý je tu pre človeka“. Aj napriek tomuto zjaveniu má Izrael veľké ťažkosti so svojím Bohom, hoci neustále zažíva jeho vernosť, dobrotu a moc. Napriek tomu naráža v komunikácii s Bohom na neprekonateľné hranice a skľučujúcu predstavu: Boh je pre človeka hrozbou.
Človek sa dostáva do zdanlivo neriešiteľnej dilemy. Na jednej strane po Bohu túži, no zároveň má pred ním neprekonateľný strach. Jeho zvyšky vidíme v každom vzťahu, v ktorom má konkrétne JA strach pred cudzím a odlišným TY. Tento strach pramení z pohltenia, zničenia, rozplynutia JA v inom TY. Známe príslovie „Similia similibus gaudent“ (podobné sa teší z podobného) má zrejme základ práve v tomto strachu z toho celkom iného, s čím/kým nemáme nič spoločné. Preto je pochopiteľné, že tento strach sa vo vzťahu k absolútnemu TY – Bohu – vystupňuje na maximum. S ním predsa nemáme spoločné vôbec nič, on je predsa Ten totálne iný a oddelený, ako nám to neustále pripomína význam slova svätý.
Božie TY je predsa úplným opakom ľudského JA. V kombinácii s túžbou po Bohu, ktorá je človeku daná, to vyvoláva dojem patovej situácie.
Ozvena tohto postoja nezoslabla ani v dnešnej dobe, ba naopak. Neustále naberá na intenzite v hlasoch súčasných bojovníkov a samozvaných víťazov nad Bohom a jeho karikatúrami. Spomeňme si len na Jeana-Paula Sartra, ktorý vychádza z mladíckeho zážitku chlapca vo svojej izbe za zatvorenými dverami.
Zbaviť sa pocitu, že je sledovaný, a získať tak svoju dôstojnosť dokáže iba vtedy, keď Boh bude mŕtvy. Slobodní budeme podľa francúzskeho existencialistu iba vtedy, keď sa tohto „dozorcu väzenia“ nadobro zbavíme. Kvôli získaniu svojej slobody a dôstojnosti je človek dokonca nútený boha zabiť. Sartre radšej prijíma nezmyselnosť života, ako by mal zniesť deprimujúcu prítomnosť boha dozorcu.
Sartre myšlienkovo stavia na základe, ktorý vytvorili iní bojovníci s bohom. Stačí spomenúť len filozofa Ludwiga Feuerbacha, ktorý v storočí pary vysvetlil náboženstvo ako „výpoveď človeka o človeku samom“. Otvorenú však ponechal otázku, či naša projekcia vlastných túžob pri pohľade na nebo je patológia, alebo nie. Toto nerozlúštil nik iný ako Karol Marx a jeho „slávne“ prirovnanie náboženstva k ópiu ľudstva. Naša projekcia boha vnikla z nespravodlivých hospodárskych pomerov. Keď ich odstránime, potreba projekcie zmizne a človek bude z choroby náboženstva raz a navždy vyliečený.
A, samozrejme, nesmieme opomenúť ani Friedricha Nietzscheho, ktorému medzi novodobými bojovníkmi s bohom patrí popredná, ak nie prvá priečka. Jeho veta „Boh je mŕtvy, my sme ho zabili“ nabrala v prvej polovici 20. storočia obludne hrôzostrašné rozmery. Ešte predtým však Nietzsche pochoval aj objektívnu pravdu, ktorá podľa otca nihilizmu mimo človeka neexistuje. Jediné, čo existuje, je „absolútna nezmyselnosť všetkého“.
A súčasní ateisti? Zmenili arzenál i taktiku. Nový ateista Richard Dawkins, autor knihy Boží blud, sa dokonca s obľubou pasuje za kultúrneho kresťana, aby sa vyhranil voči iným náboženstvám a svetonázorom, ktoré sa v Európe šíria. Historik Tom Holland to opísal veľmi trefne: „Chce plávať v kresťanských vodách, ale prameň týchto vôd ho nezaujíma.“
Letmý pohľad do histórie i súčasnosti potvrdzuje, že boj s Bohom neprináša nič dobré. Naopak. Meno kresťan má iné korene. Siaha až Božiemu synovstvu, ktoré si každý človek oblieka v krstnom kúpeli. Práve tam zo seba zmývame postoj bojovníkov s Bohom a obliekame si Ježiša Krista, Božieho Syna. Obliekame si pohľad Boha, ktorý sa na nás pozerá ako milujúci otec a nie ako tvrdý bachar vo väzení tohto sveta.
Preto po viere v jedného Boha, ktorý by mohol zničiť moje JA, jedným dychom vyznávam, že tento Boh je mojím Otcom. Aby som už viac nemusel krívať.
