Život veľkého svätca 20. storočia kapucína Pátra Pia neprestáva fascinovať ani desaťročia po tom, čo odovzdal dušu Stvoriteľovi. Príbehy o ňom rozochvievajú srdcia a svedectiev o tom, ako sa svätý Páter Pio dotkol konkrétnych ľudských životov, je mnoho. Osobitnú kapitolu v jeho živote však predstavujú stigmy.
Stigmy sú mimoriadne telesné znaky, ktoré napodobňujú rany Ježiša Krista z jeho ukrižovania – na rukách, nohách, v boku, ale vyskytujú sa aj na hlave, čím poukazujú na tŕňovú korunu. Historicky sa považujú za znamenie hlbokého spojenia človeka s Kristovým utrpením. Cirkev k nim však pristupuje s opatrnosťou a dôkladne ich preskúmava, aby sa predišlo omylom, podvodom či zneužitiu.
Najznámejším nositeľom stigiem je svätý František z Assisi, na ktorého tele sa objavili v roku 1224 na hore La Verna. Medzi ďalších patrí svätá Katarína Sienská, svätá Gemma Galgani a svätá Terézia z Avily, ktorá mala vnútorné stigmy – lebo aj také môžu existovať. V modernej dobe je to práve svätý kapucín Páter Pio z Pietrelciny. U každého svätca sa stigmy prejavovali inak, no vždy boli spojené so životom v modlitbe, s pokorou a poslušnosťou.
Svätý Páter Pio dostal viditeľné stigmy v roku 1918 a nosil ich takmer 50 rokov. Rany mu spôsobovali neustálu bolesť, krvácanie a fyzické utrpenie. Obetoval ho za hriešnikov, Cirkev a duše v očistci. Desaťročia vopred predpovedal, že pred smrťou jeho stigmy zmiznú. Presne to sa aj udialo.
Lekári, ktorí ho sledovali v posledných hodinách života, potvrdili, že rany sa úplne zahojili a nezostali po nich žiadne jazvy. Tento fakt bol zdôraznený aj počas jeho kanonizačného procesu.
Stigmy sú predmetom záujmu aj ľudí neveriacich, ktorí svojou zvedavosťou, skepticizmom a následnou bezradnosťou často iba potvrdzujú nevysvetliteľný pôvod „zázrakov“ – stigiem nevynímajúc.
Psychológia vysvetľuje stigmy ako možný psychosomatický jav, kde silná viera, intenzívna modlitba a sústredenie na Kristovo utrpenie môžu ovplyvniť telo. Prežívanie bolesti a sugestívny efekt mysle môžu viesť k fyzickým prejavom, ktoré sú veľmi realistické. Nedá sa to však navodiť umelo – stigmy sa nedajú „vsugerovať“. Ide o nevedomý proces, nie úmyselný podvod, a mnohé prípady, ako u Pátra Pia, presahujú ľudské chápanie.
Zaujímavé je pozrieť sa na stigmy aj očami našich kresťanských bratov v iných denomináciách. Pravoslávna cirkev k nim pristupuje veľmi opatrne. Nepovažuje ich za znak svätosti a kladie dôraz na vnútornú premenu srdca – pokoru, poslušnosť a modlitbu. Zázračné telesné prejavy môžu byť podľa pravoslávnej tradície dokonca nebezpečné, ak vedú k pýche alebo obdivu. Kristovo utrpenie sa má napodobňovať v duši a srdci, nie cez fyzické rany.
V protestantizme sú stigmy väčšinou vnímané skepticky alebo symbolicky. Protestanti zdôrazňujú, že svätosť sa meria vierou a ovocím života, nie telesnými znakmi. Charizmatické hnutia môžu uznávať zázraky či duchovné dary, no stigmy sú veľmi zriedkavé a často sa interpretujú ako prežívanie Kristovho utrpenia v duchovnej rovine, zviazané hlavne s rímskokatolíckou tradíciou.
Na záver dodajme, že stigmy nie sú cieľom kresťanského snaženia. Sú znamením, ktoré pripomína Kristovu obetu. Stigmy nás volajú k obráteniu, pokore a láske. Život svätého Pátra Pia nás učí, že utrpenie prijaté s vierou môže viesť k hlbokému spojeniu s Bohom. Jeho stigmy boli extrémne bolestivé, no práve cez túto bolesť dokázal mnohým pomôcť a doslova ich priviesť bližšie k Bohu.
