Projekt Godzone už roky prináša evanjelium moderným spôsobom a dotýka sa sŕdc tisícov mladých ľudí. Tento rok prichádzajúce turné ponesie názov „Vitaj v slobode!“, a preto sme sa o jej posolstve, o zákulisí i o výzvach rozprávali s otcom Jankom Bucom, kňazom a jednou z významných osobností projektu.
Chcel by som sa možno úplne v úvode opýtať, otec Janko, aké si mal leto.
Veľmi zaujímavé. Začiatok leta bol pre mňa dosť náročný, pracovný. Od júna sa mi toho nakopilo viac – niečo som si zle naplánoval ja a niečo mi naplánovali iní. (Úsmev.) Hneď na začiatku som bol niekoľko dní na misii v Kazachstane. To bolo výborné. Mám veľmi rád ten kraj a tamojších ľudí. Po dlhšom čase som sa tam mohol vrátiť a znovu zažiť tú atmosféru služby a stretávania sa s ľuďmi, ktorí majú hlad po Bohu.
Potom prišli menšie zdravotné ťažkosti, takže som musel na chvíľu vypnúť a dopriať si oddych. No august bol pre mňa mimoriadny – konečne sa mi splnil dlhoročný sen ísť na Camino de Santiago. Putoval som z Porta do Santiaga de Compostela a bol to neskutočne silný čas. Nazval by som to asi najlepšou dovolenkou v živote – fyzicky náročnou, ale duchovne osviežujúcou.
Dočítal som sa, že si bol kedysi kaplánom prezidentskej kaplnky či farárom v rámci prezidentského úradu. Môžeš to objasniť a možno pridať aj nejakú zaujímavú či úsmevnú skúsenosť z tohto obdobia?
Musím to trochu opraviť – v Prezidentskom paláci som nikdy kaplánom nebol. Táto kaplnka sa zriadila až v čase, keď som už z tejto služby odchádzal. Ja som bol poverený duchovnou správou Úradu vlády a Národnej rady, čiže parlamentu. Spravoval som kaplnku na oboch miestach. V tom čase sa ešte len pripravovalo memorandum medzi Konferenciou biskupov Slovenska a prezidentskou kanceláriou – ale tam už šli iní kňazi, ktorí potom prevzali duchovnú službu aj na Úrade vlády, aj v parlamente.
Neviem, či sa tam udiala nejaká vyložene úsmevná príhoda, ale mám jednu veľmi peknú spomienku. Na Popolcovú stredu sme mávali sväté omše – aj na Úrade vlády, aj v parlamente – a vtedy prišlo najviac ľudí. V kaplnke na Úrade vlády sa nám ľudia ani nezmestili do kaplnky, niektorí stáli vonku. A v parlamente to bolo podobné – prišli zástupcovia rôznych politických strán, poslanci, zamestnanci aj ľudia zvonku.
A vtedy som si uvedomil niečo veľmi silné – že pred Bohom sa dokážeme zjednotiť. Ľudia z úplne odlišných názorových táborov stáli spolu, modlili sa k tomu istému Bohu a všetkých som poznačil tým istým popolom. Bolo to pre mňa nádherné znamenie, že keď prichádzame k Bohu, rozdiely prestávajú mať význam.
Čiže všetko to bolo dobrovoľné? Nikto tam nechodil z povinnosti alebo na príkaz?
Nie, nikdy. Všetko bolo úplne slobodné. Sväté omše boli pravidelne – každý týždeň – a pred nimi som zvyčajne spovedal alebo bol k dispozícii na rozhovor.
Bolo to pre mňa veľmi zaujímavé obdobie aj tým, že som sa pohyboval priamo v parlamente – mal som voľný vstup, občas som zašiel aj na obed a stretával som sa s rôznymi poslancami. Nie všetci boli katolíci, boli tam aj ľudia z iných cirkví. No oslovovali ma s úsmevom.
Ako vlastne projekt Godzone vznikol? A ako jedna z jeho tvárí bol si už pri jeho zrode, alebo si sa pripojil až neskôr?
Bol som pri tom úplnom začiatku. Projekt Godzone sa zrodil z jednej myšlienky počas stretnutia Komisie pre mládež pri Konferencii biskupov Slovenska vo Važci. Rozprávali sme sa o tom, ako by mohol vyzerať „Týždeň Cirkvi pre mládež“ a čo by mohol ponúknuť mladým.
Vtedy mi v srdci zahorela myšlienka: Čo ak by sme pripravili evanjelizačné turné po slovenských mestách? Spomenul som si na starší projekt Šanca pre lásku, ktorý kedysi robil Juraj Drobný, a povedal som si, že niečo podobné by sme mohli urobiť aj my – ale s cieľom priniesť evanjelium novým spôsobom.
Zavolal som Julkovi Slovákovi, ktorý vtedy pracoval pre Združenie kresťanských spoločenstiev mládeže. Sadol do auta, prišiel do Važca a za pár hodín sme vymysleli základný koncept. O mesiac neskôr sa konalo prvé turné – bolo to naozaj bláznivé tempo.
Pamätám si, že prvý večer sme mali v bratislavskom Istropolise. Sála bola úplne plná, ľudia sedeli aj na zemi. V Spišskej Novej Vsi sa zase polovica záujemcov dnu ani nedostala. Vtedy sme si povedali, že prinášanie evanjelia je poslaním i potrebou ľudí.
V roku 2009 sa uskutočnilo prvé turné, v 2010 sa už formoval samotný projekt Godzone a od roku 2012 začal niesť jasné posolstvo: „Budovať generáciu, ktorej ide o Božie kráľovstvo!“
A tento sen pokračuje dodnes – už sa to netýka len jednej generácie, ale mnohých, ktoré spája tá istá túžba: prinášať evanjelium do sveta živým, autentickým spôsobom.
Otec Janko, každý rok prináša Godzone tour množstvo silných momentov. Je niektorý, ktorý ti utkvel v mysli najviac?
Asi neviem vybrať jeden konkrétny moment, ale silno vo mne zostala scénka z minuloročného turné o márnotratnom synovi. Stál som vedľa pódia, kde sa väčšinou modlím, a hoci som to videl už niekoľkokrát, zakaždým som plakal.
Dotýkalo sa ma, aký je Boh dobrý, že ma prijíma aj vtedy, keď prichádzam „od tých prasiat“ – z blata svojich chýb. Stále mám pri ňom miesto.
A popri tom všetkom ma neprestáva fascinovať nasadenie mladých ľudí v zákulisí. Vidím, ako sú často unavení, niektorí už idú na „autopilota“, a predsa do toho dávajú celé srdce. Nerobia to pre slávu, ale z túžby, aby sa evanjelium šírilo. Pre mňa sú títo ľudia veľkým svedectvom a silným momentom.
Tento rok má turné názov „Vitaj v slobode!“. Ako vznikajú témy jednotlivých turné?
Niekedy sme témy hľadali spoločne. Už od začiatkov, keď sme projekt rozbiehali, sme sa o nich veľa rozprávali. Ale dnes je v tíme viacero veľmi kreatívnych ľudí, ktorí prichádzajú s nápadmi a víziami.
Téma tohtoročného turné „Vitaj v slobode!“ vznikala dlhšie. Rozprávali sme sa o nej už niekoľko mesiacov. Mal som spočiatku trochu obavu, či to ľudia nepochopia len ako výzvu na nejakú vonkajšiu slobodu – ako keby: „Poďme sa vyšalieť, robme si, čo chceme!“
Ale od začiatku bolo jasné, že o to vôbec nejde. Pre mňa je vnútorná sloboda tou najpodstatnejšou; sloboda, ktorá pramení z Božej prítomnosti v človeku. Myslím si, že aj podľa toho, ako vznikali videá, klipy a vizuály, je dobre cítiť, že sa nesústredíme len na vonkajšok. Skutočná sloboda je tá, ktorá ide zvnútra von.
Keď človek dovolí Bohu, aby oslobodil jeho srdce, prejaví sa to aj navonok – v jeho postoji, radosti, odvahe aj pokoji.
A práve o to ide aj v tejto téme: nie o vonkajšiu rebéliu, ale o vnútorné premenenie.
Ktorú časť Godzone tour máš osobne najradšej?
Nejde len o to, čo sa deje na pódiu. Máme tímy, ktoré riešia všetko – od ubytovania až po najmenšie detaily, ktoré divák nikdy neuvidí. Za Godzone tour stojí množstvo aktivít, ktoré sa začínajú už niekoľko týždňov pred samotným turné.
Máme napríklad tím, ktorý chodí po školách – do okolitých miest, kde sa Godzone koná. Tam pozývajú mladých, rozprávajú sa s nimi, robia krátke prezentácie. Niekedy prídu priamo na hodinu náboženstva, inokedy len počas prestávky. Je to taká malá evanjelizácia pred evanjelizáciou – osobný kontakt, ktorý pripravuje pôdu.
Ďalšou súčasťou sú dobročinné aktivity. V rámci turné prichádzajú ľudia pomôcť priamo do miestnych komunít – či už manuálne, alebo inou formou služby. Potom sú tu aj „pouličné evanjelizácie“, kde mladí oslovujú ľudí na námestiach a jednoducho ich pozývajú na večerný program.
Je to obrovský balík práce, z ktorého navonok vidno len zlomok. Pre mňa osobne je najkrajší ten moment, keď sa to celé začne. Keď po mesiacoch príprav príde sobota a spoločná duchovná obnova, v nedeľu generálka a v pondelok už prvé mesto. Vtedy prichádza taký dobrý adrenalín. Cítim, že „už je to tu“, a vtedy sa začína aj intenzívnejšia modlitba, pôst, duchovný boj. Nie že by to predtým nebolo, ale v tej chvíli už všetko ožíva.
Každý deň turné prežívam hlboko – nie je to ľahké, je tam aj únava, aj zodpovednosť za stovky ľudí. Ale zároveň veľká radosť z toho, čo Boh koná.
A keď sa všetko skončí, mám svoj malý rituál – vždy volám Julkovi Slovákovi, riaditeľovi projektu. Pýtam sa: „Už je všetko doma? Kamióny vyložené? Ľudia v poriadku?“ Keď mi povie: „Áno,“ vtedy si vydýchnem a poviem: „Chvála Bohu. Amen.“ A to „Amen“ je pre mňa niečím, čo znamená, že Boh to celé viedol od začiatku do konca a som mu za to nesmierne vďačný.
Niektorí ľudia však Godzone kritizujú – že je príliš moderný alebo že patrí mimo „tradičnej“ spirituality. Ako to vnímaš?
Rozumiem tomu. Pre mnohých to bolo niečo nové – svetlá, hudba, spôsob vyjadrenia viery. Ale my sme to vnímali ako odpoveď na výzvu svätého Jána Pavla II., ktorý hovoril o potrebe „novej evanjelizácie – novej vo výraze, metódach a zápale“.
K evanjelizácii sú pozývaní všetci kresťania, je to naše poslanie, ale každý má svoj spôsob vyjadrenia a to je v poriadku. Niekomu vyhovuje ticho adorácie, iný potrebuje chválu a hudbu, niekto spoločnú modlitbu v inej forme. Každý má svoju cestu. My sa snažíme priniesť chválu a svetlo evanjelia tam, kde to doteraz možno nebolo, a to aj aj takým spôsobom, ktorý je moderný, prináša krásu…
Spomínal si, že projekt je katolícky. Niektorí mu však vyčítajú väzby na americké spoločenstvo Bethel či nedostatok mariánskej úcty…
Panna Mária bola viackrát spomenutá aj v programoch Godzone. Vnímame ju ako dôležitú súčasť našej viery – na Godzone school máme tému o Márii, modlíme sa ruženec. Len nechceme prinášať témy, ktoré by mohli zbytočne rozdeliť kresťanov iných denominácií, ktorí tiež prichádzajú.
A čo sa týka Bethelu – nie, nie sme a nikdy sme neboli ich odnožou. Poznáme ich tvorbu, inšpirujeme sa tým, že robia veci profesionálne, ale nikdy sme s nimi neboli oficiálne prepojení.
Často sa hovorí, že Godzone zapáli ľudí, ale potom ich nechá bez vedenia. Čo sa deje po skončení turné?
Práve to je pre nás kľúčové. Preto vznikol projekt Moja FAM – priestor, kde sa prezentujú spoločenstvá, aby sa ľudia mohli reálne pridať, keď zažijú zmenu srdca. Každý, kto odchádza z haly, potrebuje mať alebo nájsť miesto, kde bude ďalej rásť vo viere – spoločenstvo.
Preto hovorím, že ak sa o tých ľudí nevieme postarať, začleniť ich do spoločenstiev, radšej Godzone tour ani nerobme. Farnosť má byť spoločenstvom spoločenstiev. Aby nikto nezostal sám.
A na záver, ako môžu ľudia pomôcť projektu Godzone?
Najprv modlitbou – to je základ. Potom prakticky: ako dobrovoľníci v mestách, kde sa turné koná, alebo finančne. Všetko je prehľadne na stránke projektu.
A možno ešte niečo najdôležitejšie – prísť a priviesť niekoho so sebou. Stať sa spoluevanjelizátorom. To je najkrajšia forma pomoci.
K dispozícii je aj podcastová verzia rozhovoru.
