Raz pri vetraní Kostola svätého Serváca vletel do neho oknom akýsi vtáčik. Stratil sa v tom priestore a pri svojom lete sa jemne dotýkal stien a klenieb, akoby sa od nich odrážal. Bol stále zúfalejší. Ono sa to nezdá, ale dostať ho živého von bol problém.
Tak akosi som sa cítil počas štúdia elektrotechniky, keď som si kúpil svetoznáme prednášky o fyzike amerického profesora a nositeľa Nobelovej ceny Richarda Feynmana. S vervou som sa začítal, neobozretne som vletel do „chrámu“ jeho poznania a videnia sveta, a tak už po pár desiatkach strán textu som narážal na strop svojej mozgovej kapacity. Lenže u mňa to bolo približne vo výške striešky spovedelnice…
Tak som si radšej kúpil jeho autobiografiu a tá sa čítala skvele. Ostal mi v pamäti jeden jeho experiment. Škála jeho pokusov bola totiž veľká, od ovoniavania rúk, vodenia sa za ruku so zaviazanými očami so študentmi a študentkami, keď ich sťaby nevidiaci priviedol priamo k ich domu alebo na miesto, ktoré si zvolili. Boli z toho úplne vykoľajení, ale malo to svoj presný vedecký dôvod. Zažil aj neúspechy. Išlo o to, že popri riešení kvantových javov pri časticiach, ktoré vznikali zrážkami v magnetických urýchľovačoch častíc, ho zaujal aj jeden jednoduchý problém.
Keď sa totiž v plnej vani ponorí sprchovacia hlavica do vody a pustí sa voda, je každému jasné, že sa bude pohybovať ako malá raketa vo vesmíre: prúd vody ju bude „odstrkovať“ presne podľa zákona akcie a reakcie. A keď ako minivorvaň vyskočí nad hladinu, ste mokrý. Ale čo keby tou sprchovacou hlavicou voda nestriekala von, ale bola by do sprchy nasávaná? Skrátka, presný opak toho, čo by sme od vody a sprchovacej hlavice pri sprchovaní očakávali.
Richard Feynman bol teoretický fyzik, to bola jeho hlavná vášeň. Experimentálne overovanie svojich teórii zvyčajne nechával na experimentálnych fyzikov. Ale v tomto prípade došiel presnými vedeckými postupmi k tomu, že ružica sa bude pohybovať smerom, ako keby z nej voda striekala. To ho zmiatlo. Vyspal sa na to a na druhý deň mu to presnými vedeckými a logickými postupmi vyšlo… presne naopak: ružica sa bude pohybovať opačne, ako keď z nej voda strieka.
Génius ostal zaskočený. Nedalo mu to spať, a tak vošiel pod rúškom tmy do svojho špeciálneho laboratória na univerzite, v ktorom stál magnetický urýchľovač častíc za – ani si už nepamätám presne koľko, ale veľa státisícov dolárov. Od iného laboratória, žiaľ, kľúče nemal. Na vozíčku si tam doniesol veľký demižón na víno. Do jeho korkovej zátky urobil dve dierky a vtesnal do nich dve rúrky. Z jednej vychádzala gumená hadica, na konci ktorej bolo čosi ako sprchovacia ružica; pre jednoduchosť experimentu postačovala medená rúrka ohnutá do tvaru písmena „L“. Druhá rúrka slúžila na to, aby ňou do demižónu vpustil zvonku trochu stlačeného vzduchu. Pretlak v nádobe mal zabezpečiť, že sa voda začne cez tú „ružicu“ pohybovať z demižóna von, a teda presne tak, ako potreboval, aby zistil, ktorým smerom sa pohne.
Pán profesor nemal po ruke žiadnu vývevu ani iný zdroj podtlaku, aby tú vodu mohol priamo odsávať. A bolo by to jedno, keby že to trochu s tým tlakom vháňaného vzduchu neprehnal. Veľká sklenená nádoba, určená podľa všetkého na staršie vína – ak ju budeme vnímať v evanjeliovom duchu –, praskla a všetka voda z nej zaplavila nesmierne drahé vybavenie laboratória.
Jeho nadriadení, ktorí boli za celé laboratórium hmotne zodpovední, stratili na okamih reč, keď sa dozvedeli, aký pokus viedol k celej tej skaze. Čo však poviete nositeľovi Nobelovej ceny? Môžete ho ledaže slušne poprosiť, aby nabudúce PRIMITÍVNE experimenty robil v PRIMITÍVNE vybavenom laboratóriu…
Všimli ste si, že som vám neprezradil, ktorým smerom sa pohla rúrka v tom demižóne? Ani Feynman to neprezradil. Urobte si pokus. Len nie v obývačke, prosím.
Toto ma na evanjeliovom príbehu o piatich múdrych a piatich nerozumných pannách vždy fascinuje: že sa človek, skrátka, vie tak veľmi zahľadieť do krásne blkotajúceho plamienka svojho lampášika, až prestane premýšľať v súvislostiach; že sa všetko skoncentruje na tu a teraz. Záhadne stratíme schopnosť domýšľať veci. Premýšľať nad variantmi následkov, čo môžu z prítomnej chvíle vzísť. Lebo zvyčajne to tak skoro vždy robíme. Volá sa to predvídavosť. Opatrnosť. Prezieravosť. Algoritmus. Plán. No zdá sa, že ani najmúdrejší ľudia planéty nie sú imúnni. To trblietavé svetielko myšlienky úplne zastrelo zrak praktikovi, zvyčajne premýšľajúcemu pragmaticky v postupnosti krokov…
Preto sa mi páči, keď sa v súvislosti s dievčencami, ktorým stačilo, že teraz a tu im to krásne horí, povie, že sú nemúdre. Máloktorí kazateľ ich označí hrubo a priamo za „hlúpe“. Ibaže by aj on sám bol… Lebo to, čo sa im na tej svadobnej akcii pritrafilo, nemá až tak veľa do činenia s intelektom. Týka sa to skôr skúsenosti, že všetko v živote sa môže niekedy skomplikovať, omeškať a niekedy ani vôbec neprísť. Darmo sme nastavení, že všetko pôjde podľa našich predstáv a logickými cestami. Ich problém spočíval v tom, že si to vysnívali až príliš krásne a ideálne.
No práve tie múdre panny, zhŕknuté v opačnom kúte Ježišovho podobenstva, dnes potrebujeme ako soľ. Všetci by sme mali z ich úst počúvať do omrzenia, že máme myslieť na rôzne možné dôsledky nášho konania. Lebo väčšinou si budúcnosť vysnívavame príliš optimisticky. Nechceme si pripustiť, že aj nám sa môžu stať nečakane zlé veci. Radšej o nich ani nepremýšľame. V takomto duchu pristupujeme k svetu a nášmu životu. Tak nakupujeme, tak si šetríme peniaze, tak si berieme pôžičky na darčeky a dovolenky… Robíme to ako jednotlivci a robí to aj celá naša krajina ako celok. K blížnym sa správame tak, ako keby boli len na jedno použitie, a takto sa aj ako krajina správame k susedným krajinám. Skrátka, žijeme dobu nemúdrych panien.
Tak je pekné, že ako chodíme na hroby našich blízkych v tomto dušičkovom čase, občas – aj keď sa to nemá – ktosi z rodiny utrúsi o živote nebohého nejaké stručné zhrnutie. Lebo je to vlastne už na tomto svete uzavreté. A my si s prekvapením uvedomíme, že sú len dva typy nebožtíkov. Múdre a nerozumné panny.
To, do ktorej kategórie zapadneme pri rozhovoroch našich pozostalých nad našimi budúcimi hrobmi, nie je vari až také podstatné. Dôležité je, aby sme si už za života nevytopili prístupovú cestu do neba…
