Cieľom kresťana je svätosť. S ničím menej by sa uspokojiť nemal. Obchodovanie s pomarančmi, jeho deti, kariéra speváka, výlet na horách, film v kine – to všetko by malo byť nástrojom na dosiahnutie tohto cieľa. Tak ako práca, rodina, peniaze, návšteva chrámu, sviatosť Eucharistie, bozk ikony či znak pokoja sú kameňmi dláždiacimi túto cestu, aj tento článok by mal byť jedným z týchto dielikov – jedným z kameňov, o ktorý sa môže oprieť tvoja noha na ceste vpred.
Otázkou však je, či sa na ceste k svätosti máme vydať kanálmi internetu. Prednedávnom som poslal správu svojmu priateľovi kňazovi z jednej severočeskej farnosti. Namiesto žiadanej odpovede mi prišla automaticky vygenerovaná správa: „E-mail nepoužívám. Pokud se jedná o pracovní záležitost, napište, prosím, pastorační asistentce do farní kanceláře. V ostatních případech budu rád, když zavoláte, napíšete papírový dopis nebo přijdete osobně.“
Christopher Nolan, jeden z najúspešnejších filmových režisérov dnešného sveta, dokáže natáčať filmy bez toho, aby používal online svet. Neurológ Martin Ján Stránsky evanjelizuje v útrobách online sveta a káže o jeho škodlivosti. Jeho apokalyptická správa znie: „Nedávajte smartfón dieťaťu, tak ako mu nekúpite tvrdú drogu.“ Vplyv internetu na ľudský mozog prirovnáva k užívaniu heroínu.
Aj ja používam aplikáciu Freedom, ktorá mi umožňuje túlať sa internetom iba vo mne vymedzený čas. Ak zo zvyku či túžby po „dávke“ kliknem v inom momente, prehliadač sa celý zafarbí na zeleno a objaví sa správa: „You are free from this site“ – Si oslobodený od tejto stránky.
Napriek rozumným argumentom, že sa to nedá všetko generalizovať, by obhajca tohto sveta namietal, že za mnohé dobro, ktoré internet priniesol, platíme príliš vysokú daň. Napriek kvalitným podcastom, možnosti prechádzať sa svetovými galériami, prehrabovať sa v najväčších knižniciach, navštevovať vychýrené katedrály či počúvať najslávnejších kazateľov svätci nepribúdajú.
Thomas Hopko, americký teológ s koreňmi siahajúcimi na východ Slovenska, povedal, že počiatok svätosti sa začína s počiatkom chápania Boha, lebo len Boh je svätý. Slovo „svätý“ totiž znamená oddelený, iný ako všetko ostatné, čo existuje. A niet nič iného, čo by sa dalo s Bohom porovnávať. Zároveň ako kresťania vieme, že ľudské bytosti sú stvorené na obraz a podobu Boha. To hovorí niečo o tom, ako sme stvorení, a hovorí to aj o potenciáli, ktorý v sebe nosíme. Hoci sme stvorení na Boží obraz, sme povolaní rásť do Božej podoby. A súčasťou rastu do Božej podoby je rast vo svätosti. Pán to veľmi jednoducho vyjadril v Písme: „Buďte svätí, lebo ja som svätý.“ Ako údy Kristovho tela vieme, že toto povolanie byť svätými napĺňame tým, že sa zúčastňujeme na božskom spasiteľskom diele, že sa zúčastňujeme na Božej snahe vykúpiť svet a priviesť ho do večného života.
To všetko znie dosť samozrejme. Ale čo mám robiť? Svätý Maxim Vyznávač, teológ zo 7. storočia, napísal dielo Ambigua o ťažkostiach cirkevných otcov. Ako hovorí jeho názov, je to analýza pre nás smrteľníkov niektorých ťažkých pasáží nachádzajúcich sa v dielach cirkevných otcov. V časti 41 nám svätý Maxim poskytuje jednoduchý model na pochopenie príbehu Božieho spasiteľského diela, Božej svätej misie zjednotiť a vrátiť všetky veci späť do spoločenstva s Ním. Svätý Maxim vysvetľuje, že jediný spôsob, ako dosiahnuť toto dielo zjednotenia s Bohom, je zmieriť päť rozdelení v jadre celej existencie. Byť sprostredkovateľom, ktorý pomáha zmieriť päť rozdelení, ktorými každý z nás trpí.
A to, čo urobil Maxim Vyznávač s cirkevným otcami, urobím s Maximom Vyznávačom a pokúsim sa priblížiť jeho pochopenie.
Najzákladnejšie je rozdelenie medzi stvoreným a nestvoreným. Boh je nestvorený a všetko ostatné je stvorené. Nikto nestvoril Boha: nemá začiatok. Všetko ostatné, čo je, je kvôli Bohu. Ako píše evanjelista Ján: „Všetko povstalo skrze neho a bez neho nepovstalo nič z toho, čo povstalo.“
V rámci stvorených vecí je druhé delenie medzi rozumovým a zmyslovým. Horké pivo, jemné detské líca, čerstvo posekaná tráva i oblak dymu za starou škodovkou – to všetko sú veci, ktoré tvoria náš svet. Ale sú aj veci, ktoré sa nedajú postrehnúť zmyslami, veci duchovné. My sami sme takisto viac než len fyzické telá. Každý z nás má dušu, duchovné centrum našej bytosti.
V rámci zmyslových vecí je tretie delenie medzi nebom a zemou. Viditeľný, fyzický svet je rozdelený medzi nebo hore a zem dolu. Často hovoríme v kresťanskom živote o výstupe či stúpaní. Ján Klimak stúpa po nebeskom rebríku, americký trapista Thomas Merton po sedemstupňovej hore, svet Danteho Božskej komédie má svoje stupne. Rovnako aj Kristus viedol svojich učeníkov na horu, aby videli premenenie. Sme povolaní postupovať ďalej hore a ďalej dovnútra, stúpajúc v našom hľadaní Boha.
Na zemi je štvrté delenie medzi rajom a nám tak dobre poznaným svetom. Ako čítame v Knihe Genezis, Boh umiestňuje ľudstvo do záhrady, do raja, ktorý je oddelený od zvyšku zeme. Toto bola príležitosť, pretože ľudstvo malo priviesť zvyšok zeme do spoločenstva s rajom, aby celá zem bola ako raj.
A nakoniec v obývanom svete je piate delenie medzi mužom a ženou. Boh umiestnil ľudstvo do raja v podobe Adama a Evy, muža a ženy. „A stvoril Boh človeka na svoj obraz; na Boží obraz ho stvoril; muža a ženu ich stvoril.“
Pri pohľade na všetky delenia, ktoré sme práve spomenuli, je zrejmá postupnosť. Každé jedno delenie, ktoré vytvoril Maxim, vychádza z toho predošlého: Všetko, čo existuje, je rozdelené na nestvorené a stvorené. Stvorené je rozdelené na rozumové a zmyslové. Zmyslové je rozdelené na nebo a zem. Zem je rozdelená na raj a obývaný svet. A obývaný svet je rozdelený na mužov a ženy.
Ale to, čo Boh stvoril ako rozdiely, boli v skutočnosti príležitosti – príležitosti na jednotu a spoločenstvo. Ako to uvádza otec Andrew Louth vo svojej knihe o Maximovi Vyznávačovi: „Rozdelenia prestávajú rozdeľovať a fragmentovať a stávajú sa akýmsi rebríkom.“ Bohužiaľ, pre naše hriechy sa tieto rozdiely spevňujú do hlbokých delení, ktoré prerušujú naše skúsenosti všetkého. Rozdeľujeme stvorené a nestvorené tým, že zabúdame na Pána. Rozdeľujeme rozumové a zmyslové tým, že vytvárame falošné delenie medzi posvätným a svetským, medzi našimi dušami a telami. Rozdeľujeme nebo a zem tým, že používame fyzický svet hriešnym spôsobom. Rozdeľujeme raj a obývaný svet tým, že opúšťame život, ktorý nám Boh pripravil. A rozdeľujeme muža a ženu, keď pokračujeme v hriechu Adama a Evy, ktorí sa rozdelili – jeden od druhého a ľudstvo od Boha. Nie je náhoda, že prvý hriech, ten Adama a Evy v záhrade, sa začal ako hriech stvoreného proti nestvorenému a skončil sa ako hriech muža proti žene a ženy proti mužovi. Namiesto toho, aby priniesli mužskosť a ženskosť do vzájomnej lásky a pokory, obvinili jeden druhého a tak položili základ pre nepriateľstvo, ktoré nás dobieha až dodnes. Úlohou svätosti je teda prekonať tieto delenia, aby celé stvorenie mohlo naplniť svoj účel a byť zmierené s nestvoreným Bohom. Aby sa nebo stalo pozemskou realitou a aby sa zem stala nebeskou.
Ale stále je nádej, pretože Kristus, Nový Adam, vstúpil, aby prekonal päť delení a ponúkol celé stvorenie späť Bohu Otcovi prostredníctvom života úplnej svätosti. A robí to odspodu nahor: zjednocuje ľudstvo, aby všetky veci mohli byť nakoniec zjednotené s Bohom. Kristus zjednocuje muža a ženu tým, že sa narodil z panny, prijal dar tela od Bohorodičky, ženy, ktorá sa úplne oddala Bohu, úplne dôverujúc jeho plánu, nie svojej vlastnej vôli. Kristus prijal celé svoje telo, všetky svoje gény a DNA od ženy, a predsa je nejakým spôsobom muž. Kristus je skutočný človek, on je skutočná ľudskosť. Zjednocuje obývaný svet a raj tým, že otvára dvere raja najprv zlodejovi na kríži a potom všetkým ľuďom. Zjednocuje nebo a zem tým, že telesne vystupuje do neba. Zjednocuje rozumové a zmyslové tým, že povznáša telo aj dušu. A nakoniec zjednocuje stvorené a nestvorené tým, že sa vtelením stáva človekom a zjednocuje všetky veci v sebe. Ako hovorí svätý Pavol v Liste Efezanom: „Boh… si predsavzal, že… zjednotí v Kristovi všetko, čo je na nebi i na zemi.“
Stávať sa svätým neznamená len dodržiavať určité pravidlá alebo praktiky. Značí to zjednocovať všetky veci v Kristovi, prekonávať rozdelenia, ktoré nás oddelili od Boha, od seba navzájom a od stvorenia. To nás privádza späť k internetu a jeho vplyvu na svätosť.
Okrem piatich rozdelení sa nám podarilo vytvoriť rozdelenie šieste – to, o ktorom sa Maxim Vyznávač u cirkevných otcov nedočítal. Podarilo sa ho vytvoriť internetom, tým, že nás oddelil od nás samých a od reality, v ktorej žijeme. Internet má úžasnú schopnosť rozptyľovať a rozdeľovať našu pozornosť, čo nás odvádza od zjednocovania všetkých vecí v Kristovi. Namiesto toho, aby sme sa sústredili na Boha a naše vzťahy, často sa necháme vtiahnuť do nekonečného víru povrchných obsahov. Toto rozptýlenie môže posilniť delenia, ktoré opisuje svätý Maxim, a tým nás oddeliť od našej cesty k svätosti.
Na sociálnych sieťach si vytvárame nové identity, ktoré nás delia od tej skutočnej, stvorenej Bohom. Ale pred tým, než začneme zjednocovať muža a ženu, materiálne a duchovné veci a zjednocovať sa s Bohom, musíme najprv zjednotiť toto šieste rozdelenie. Musíme zjednotiť seba samých – zjednotiť facebookový profil s naším skutočným životom. Zjednotiť krásnu štylizovanú tvár na profilovej fotografii s našimi unavenými očami. Zjednotiť falošnú predstavu so svojím slabým ja. Zjednotiť našu fantáziu s realitou. A tak sa stať nie nami stvorenou karikatúrou, ale skutočným Božím synom či dcérou.
Latinské slovo persona znamená maska – maska, aké nosili herci v antických divadlách. Používali ich, aby mohli ukázať inú tvár, nie tú svoju skutočnú. Stávali sa postavami oddelenými od seba. Internet sa stal takýmto antickým javiskom, kde sa stretávame so svojimi maskami. Problém je, že sme zabudli, že za maskami sa skrývajú naše skutočné tváre. Namiesto personas by sme mali byť persónami, čo pochádza z gréckeho slova prosopon – tvár. Našu masku môžeme zjednotiť s našou skutočnou tvárou. Zjednotiť šieste rozdelenie a jedine tak môcť pokračovať k svätosti, neuspokojiť sa s ničím menším.
