V rodine získala zmysel pre čisté svedomie, umenie, precíznosť aj duchovné hodnoty
Mgr. art. Jana Gallovich Bílková, ArtD., pedagogička baletu a tanca, pochádza zo známej umeleckej rodiny. Jej otec fenomenálny dirigent Zdeněk Bílek ovládal dvanásť jazykov. V umeleckých kruhoch požíval rešpekt. Keď ho Štátna bezpečnosť zatkla počas modlitby Krížovej cesty na pútnickom Hostýne, odsedel si pol roka vo väzení. Jeho manželka Lukrécia Bílková, známa hlasová pedagogička, vyškolila mnoho talentovaných umelcov. Medzi jej žiakov patria napríklad herečka a jazzová speváčka Lucia Lužinská, architekt a hudobník Juraj Benetin či speváčka Adriena Bartošová. Nečudo, že aj prostredná dcéra manželov Bílkovcov Janka sa vydala na dráhu umenia, na cestu baletky, avšak nečakaný úraz v divadle po sľubnom štarte otočil jej život naruby. Nerezignovala. Po odchode zo Slovenska si v talianskom Miláne postupne otvorila tri tanečné školy, ba bola baletnou majsterkou až v slávnej La Scale. Uspela aj ako maliarka. Svoj nevšedný príbeh nám táto srdečná brunetka rozmenila na drobné.
Janka, pochádzate z umeleckej rodiny. Čo považujete za najdôležitejšie z toho, čo ste získali z rodiny pre život?
Získala som hlavne lásku a istotu. Mojich rodičov nadovšetko milujem, som im vďačná za lásku, ktorú stále pociťujem, a to je to najdôležitejšie. Pocit bezpečia, istota, pocit ochrany, domov! Vždy ma rodičia podporovali v tom, čo som milovala.
Otec bol môj vzor: bol veľmi pracovitý, zodpovedný, vzdelaný. Miloval to, čo robil, hudbu, muzikantov, svojich žiakov, ale i obyčajných ľudí, napríklad susedov; s upratovačkou sa dokázal rozprávať aj hodinu, bavil sa o jednoduchých veciach, ale aj na vysokej úrovni, ak bolo potrebné. Miloval prírodu, Boha. Bol v podstate pre mnohých ľudí podivín, lebo sa často prechádzal v prírode, športoval, modlil sa nahlas či opakoval texty z Biblie, alebo sa učil nový jazyk. Učil sa stále, v podstate celý život!
Ovládal dvanásť jazykov. Keď za mnou pricestoval do Milána či na Korziku (kde sme mali letný dom), vždy bol samostatný, chodil kilometre sám pešo na sväté omše, zoznámil sa hneď s farármi, kázal, spieval, hral na organ. Nemal nikde problémy a s nikým! Tým, že ovládal jazyky, nikde sa nestratil. Mňa vždy miloval a ja som jeho lásku vždy cítila. To je pre človeka a jeho životné istoty veľmi dôležité: láska a zázemie, korene. Vážila som si jeho odhodlanie a húževnatosť. Jeho veľký talent. Bol ako encyklopédia.
Mama bola zasa praktická pre školské úlohy, domácnosť, povinnosti a vždy riešila naše problémy. Mohli sme sa jej zdôveriť so všetkým, vždy pomohla, bola nám oporou. Bola realistka, bez nej by bol môj otec celkom stratený, veď sám si ledva urobil čaj, nieto sa starať o tri deti a celú domácnosť. Žil vo svojom svete hudby, Božej prítomnosti, meditácie v prírode. Nemal vodičský preukaz a nevedel zatĺcť ani klinec. Mama vedela všetko. Niekedy otec išiel na túru či plávať, behať, športovať a na maminých pleciach ostala vtedy celá domácnosť. Ale zvládla to!
Pamätám sa, že keď manželia Halászovci z Košíc odišli za otcom do Bagdadu v Iraku a Tanečné oddelenie na Konzervatóriu v Košiciach išlo „dolu vodou“, chcela som odísť a povedala som mame, nech ma dá preradiť na inú školu (kde som v tej dobe študovala tanec). Tak sa aj stalo, ale moja mama, ktorú tiež v tom čase preverovali ako vyzerá a koľko váži, vtedy kvôli mne držala diétu, aby schudla: aby ma prijali. Tak veľmi mi chcela pomôcť. Vtedy sa totiž pri prijímačkách na balet dbalo aj na to, ako vyzerajú rodičia.
Veľmi som si cenila, že mama prišla na prijímačky štíhla ako hviezda a riaditeľka ju až obdivovala – matku troch detí a jej super postavu. A prijali ma! Mama mi bola vždy cennou oporou a vždy mi pomáhala, je to tá „naj“ mama na svete, lepšiu by som si nedokázala vymodliť!
V čom vás ovplyvnil otec a v čom výrazne mama?
Možno to vyznie namyslene, ale myslím si, že som ako ten zlatý stred, keďže som medzi tromi súrodencami prostredná, a teda – domnievam sa – získala som to najlepšie od svojich rodičov, čo som mohla. Od otca tvrdohlavosť: idem si za svojím cieľom, som nekompromisná, usilovná, nevzdávam sa. Od mamy som „podedila“ šikovnosť aj praktickosť: viem variť, rada upratujem, žehlím, šijem, vyšívam, maľujem, rada sa starám o domácnosť, o záhradu, o deti.
Mám vzťah k ľudom, pracujem v charite pre ľudí i pre zvieratá. Mám cez taliansku katolícku cirkev adoptované dve deti z Afriky (finančná podpora) a podporujem útulky a zúbožené zvieratká v núdzi. Prispela som aj na mnohé detské domovy pri opravách strechy, kotla a pod. Mám rada deti a domov, rodinu. Som pedantná, šporovlivá, zbieram umelecké diela a obrazy.
Myslím si, že som od rodičov získala to najcennejšie: milovať, pomáhať a vážiť si. V tom je i skromnosť, nápomocnosť, usilovnosť, pracovitosť a zodpovednosť. Ale hlavne láska, tá je vždy na prvom mieste, či je to minulosť, či budúcnosť. Je dôležité vážiť si svojich predchodcov a pomáhať svojim blízkym, aby zvládali budúcnosť s úctou a pokorou.
Na čo zo života s otcom spomínate najradšej?
Ako mi hladkal vlasy, keď som ako malá zaspávala, ako nám rozprával príbehy, evanjelium ako rozprávku, ako sa so mnou učil, ako mi venoval svoj čas a svoju trpezlivosť, keď mi to nešlo. Vo všetkom bola jeho láska. Aj v tom, ako ma učil plávať, milovať prírodu. Spomínam aj na jeho príhody pred spaním. Podporoval ma vo všetkom.
Prečo ste sa rozhodli uberať sa umeleckou cestou a čím si vás získal práve balet?
Isto ma ovplyvnila hudba a spev v rodine. Veď ako dieťa som chodila na otcove koncerty a on si ich nacvičoval a púšťal stokrát. Študoval doma, aby všetko vedel naspamäť. Hudba u nás doma stále znela, či opera, či balet, či symfonické skladby. Vždy som si doma tancovala improvizácie. To som vždy milovala – improvizovať! Keď mal otec letné koncerty v Luhačoviciach, vždy sme ako deti s mamou sedeli v prvom rade. Mala som asi tri roky a vybehla som na to drevené pódium počas koncertu a pred všetkými som začala improvizovať. Po koncerte za rodičmi prišla istá bývalá baletka a povedala im, aby mi nebránili, keď raz budem chcieť robiť tanec. Označila ma za talentovanú.
A tak sa aj stalo. Chcela som robiť vždy balet a rodičia mi nikdy nebránili, i keď ma upozorňovali na náročnosť. Vtedy sme bývali v Zlíne, dali ma do prípravky, kde som bola šťastná. Otec bol šéfdirigent Filharmónie Bohuslava Martinů v Gottwaldove (súčasný Zlín). Neskôr získal angažmán v Štátnom divadle (ŠD) v Košiciach ako šéf Opery, tak sme sa ako rodina presťahovali tam a začínala som v prípravke ŠD pod vedením pani Alice Hoppovej; rada na ňu spomínam.
Ako dieťa som vystupovala aj v TV Košice – v populárnej Zlatej bráne, kde robila choreografie pani Marilena Halászová. V ŠD v rámci baletov, ktoré dirigoval môj otec, som prežila krásne detstvo plné hudby a tanca. Účinkovala som napríklad v predstaveniach Zle strážené dievča (1976, postava sliepočky), Labutie jazero (postava pážaťa), Luskáčik (1978, sólo postava malej Klárky), Slovanské tance (1977), Cippolino / Cibuliačik, (1979, úloha reďkovky a citróna), ďalej to boli balety Doktor Jajbolí a Medovníkový domček.
Otec doma študoval partitúry a ja som bola šťastná, že som tancovala. Na túry do prírody som s ním síce chodila nerada, ale tancovať som mohla aj dni, aj noci bezprestania. Tým, že som spolupracovala ako dieťa v prípravke ŠD Košice, automaticky ma zobrali na Konzervatórium tanca pod vedením manželov Halászovcov. Mám na tie roky krásne spomienky. Veľa som tancovala v divadle.
Mali ste v baletnom umení svoj vzor?
Jasné! Ako dieťa som si písala tanečný denník: zaznamenávala som si predstavenia, v ktorých som účinkovala a zážitky. Druhý veľký zošit tvorili výstrižky a fotografie všetkých baletiek: najskôr to boli vzory, ktoré som ako dieťa poznala: Martuška Drottnerová (česká choreografka, baletka, pedagogička; pozn. aut.), ktorá hosťovala ako Júlia v ŠD Košice, ma hneď aj prijala pod svoje „krídla“, venovala sa mi a pripravila ma na baletnú súťaž, kde som sa neskôr aj umiestnila s ocenením.
M. Drottnerová tancovala v Košiciach ako hosť z Národného divadla v Prahe. Vtedy som sa zamilovala do baletu. Aj vďaka nej. Bola úžasná. Môj otec dirigoval a ja som v lóži plakala od dojatia. Vtedy som pochopila, že môj život je a bude balet! Neskôr som, samozrejme, mala aj iné vzory: Luciu Lacarráovú, Alessadru Ferriovú, Evelyn Hartovú, Sylvie Guillemovú a mnohé iné baletky.
Pôsobili ste v Balete Slovenského národného divadla (SND), ako 22-ročná ste však utrpeli vážny úraz, ktorý vám úplne zoškrtal plány v naštartovanej životnej dráhe, a balet ste museli zanechať. Ako si spomínate na toto obdobie, v čom bolo zlomové?
Na túto minulosť nerada spomínam. Počas pôsobenia v Balete SND som mala vážny a tragický úraz. Nastúpila som do Baletu SND v roku 1984 ako veľmi mladá. Počas predstavenia Labutieho jazera sa mi pretrhali všetky väzy na členku hneď v prvom dejstve. Museli zavrieť oponu, prerušiť predstavenie. Nedokázala som ani odísť z javiska. V slzách a bolestiach ma odviezla sanitka. Bolo to pre mňa hrozné! Žiaľ, chybu urobili lekári, dali mi nohu do sadry a to nemali robiť, väzy sa mali dať zošiť do troch dní a nič vážne by sa nebolo stalo, ako som sa neskôr dozvedela.
V tej dobe však nemali magnetickú rezonanciu všetky nemocnice, len jedna a tam ma, žiaľ, neposlali. V sadre sa noha nehojila, opuchlo to, bolo to naozaj zlé! Šéf Baletu SND Karol Tóth mi volal po ôsmich mesiacoch PN-ky: „Jana, kedy nastúpiš?“ A ja nato: „Ale veď ja ešte neviem ani chodiť, nieto na špičkách!“ Poznamenalo to môj život a dlho som sa musela zmierovať s tým, že som musela pre úraz zanechať tanečnú kariéru. Balet bol mojím životom a nedokázala som sa zmieriť s núteným odchodom len tak skoro ako 22-ročná!
Je známe, že kariéra baletných a tanečných umelcov je krásna, ale veľmi neistá, práve pre zdravotné riziká. Vám sa po úraze otvorila iná cesta: po narodení dcéry ste od roku 1989 pôsobili v zahraničí. Prečo práve Taliansko?
Tam, kde sa jeden život končí, druhý sa začína. Našťastie ma Pán Boh obdaroval veľkým darom, a tak som to zvládla a dokázala prekonať aj to kruté. Tým darom z nebies bola moja dcéra Sára. Narodila sa ako zázrak prírody, nečakane. Vyriešila všetko. Pán Boh ma obdaroval a Sára mi pomohla prekonať tie životné prekážky, ktoré prišli. Emigrovala som do Talianska, venovala sa materstvu a neskôr som už v Taliansku nevidela možnosť interpretácie v mojej tanečnej kariére, i keď po určitom čase sa pomaličky noha zotavila.
Začala som sa venovať pedagogike tanca, zo začiatku síce nerada, ale nič iné som v tom čase nevedela. Začínala som rozbiehať súkromnú baletnú školu: pomohli mi moja dcéra, susedky a kamarátky. A išlo to! Mala som úspech a rýchlo sa pridali ostatní. Postupne som bola nútená založiť druhú súkromnú školu a neskôr boli požiadavky i na tretiu. Išlo to rýchlo a úspešne. Hlasy o mojich školách sa šírili, písali o nás, mali sme úspech, vyhrávali súťaže, domáce i zahraničné. Postupne som začínala získavať vzťah k pedagogickej práci.
No kameň, ktorý ťažil moju dušu – túžba vyjadriť sa tancom –, sa predsa tiež prejavil: začala som maľovať. Moje smútenie za ním som vyjadrovala na plátnach, ktoré – ako sa neskôr ukázalo – mali úspech a predávali sa. Boli to baletky a balety, ktoré som vo sne tancovala, pretože som nemohla tancovať v realite, a tak som ich vkladala do obrazov. Vyhrávala som s baletkami súťaže v maliarstve, až som sa dostala na štúdium na školu Accademia di Belle Arti di Brera di Milano, kde ani neviem ako som získala aj diplom Maestro D’arte (Mgr. art.).
Robila som len výstavy, na ktorých sa vždy predali všetky moje obrazy. Prvé odišli práve tie baletné. Mám veľa diplomov, ocenení a získala som uznanie v podobe možnosti byť evidovaná v encyklopédii maliarstva. Ba dokonca na hlavnej strane tejto encyklopédie je moja olejomaľba baletky. Zo začiatku to bol pre mňa len únik z niečoho hrozného, trochu relax, no nakoniec sa tým môžem aj živiť. Vystavovala som v mnohých talianskych mestách i v zahraničí, robila som súkromné i kolektívne výstavy.
Ale tancu som ostala verná. Baletné školy sa rozrastali, volali ma do poroty na rôzne baletné súťaže, viesť worskshopy klasického tanca, letné semináre pre pedagógov a pod. Vďaka úspechom som dostala možnosť viesť aj kurzy klasického tanca pre profesionálnych tanečníkov v Teatro Carcano v Miláne pod vedením Maestra A. Masella a jeho manželky. To bol impulz dostať sa aj do La Scaly, kde som pôsobila ako pedagogička a repetítorka – baletná majsterka. V tom čase sa robila rekonštrukcia divadla, tak sme hrali a skúšali v Teatro Arcimboldi.
Mimoriadne ma obohatila spolupráca s významnými osobnosťami, na ktoré nikdy nezabudnem. Stále rozmýšľam o tom, ako tí najväčší umelci dokážu byť najpokornejší a najskromnejší. A v tom je asi základ umenia: v pokore a skromnosti, schopnosti prijať pripomienky, rozmýšľať, vážiť si svojich pedagógov a ísť svojou cestou, mať úctu, stále sa vzdelávať, prijímať nové informácie, ktoré posúvajú vpred, neprestať, skúšať, ísť ďalej, hľadať svoju cestu. Niekedy i napriek možným neúspechom či pádom, životným prekážkam.
Ako si spomínate na začiatky v Taliansku?
Nebolo to ľahké. Začiatky sú vždy tvrdé. Bez rodiny, nový jazyk, ktorý som nevedela, odlišné zvyky. Ale tým, že som bola mladá, rýchlo som sa prispôsobila a vždy mi pomohol úsmev a elán mojej dcérky Sáry. Viem, že bola pre mňa záchranou. Bola vždy pozitívna, solárna – plná vitálnej energie. To mi pomáhalo bojovať.
Ako sa vám žilo v Taliansku a čo vám táto krajina vniesla do života?
Krásna krajina, super ľudia! Úprimní, na nič sa nehrajú, nekonfliktní, vždy mi pomohli. Milujem krásne Taliansko a ľudí v ňom. Milujem svojich talianskych priateľov, bývalých kolegov, žiakov, všetkých! Mám nádherné spomienky. L’amicizia – priateľstvo! Čo ma obohatilo? Cordialita! Srdečnosť – prívetivosť, láskavé správanie, úprimnosť. Na život v Taliansku nikdy nezabudnem. Boli to moje krásne roky plné lásky, priateľstva, úspechov. Pätnásť nezabudnuteľných rokov života. Niektoré priateľstvá z Talianska pretrvávajú až dodnes.
Prečo ste sa napriek úspechom rozhodli v roku 2002 vrátiť sa na Slovensko?
Rodina, domov, to rozhodlo. Pôvodne som síce mala celkom iné plány, ktoré však nevyšli, a život musí ísť ďalej. Musela som začať odznova.
V Bratislave učíte tanec i balet.
Popri práci som i študovala na Vysokej škole múzických umení (VŠMU) pedagogiku tanca, neskôr som robila aj doktorandské štúdium, kde som sa snažila prepájať tanečné umenie s výtvarným. Veľa mi to dalo, doplnila som si mnohé vedomosti o slovenskom umení. Stretla som mnohých zaujímavých ľudí a pedagógov, ktorí ma obohatili. Teraz vyučujem na VŠMU aj na Základnej umeleckej škole (ZUŠ) Jána Albrechta v Petržalke. Predtým som učila trinásť rokov na Tanečnom konzervatóriu Evy Jaczovej. Naučila som sa milovať pedagogickú prácu. Napĺňa ma to a robím to rada.
Čo je dnes na výučbe tanečného umenia najkrajšie a čo najnáročnejšie?
Umenie reprezentuje našu kultúru. Je to naše bohatstvo. Víziou umenia je vidieť aj neviditeľné. Vyjadriť, zachytiť, čo každý z nás cíti vo svojom vnútri. Niekedy vyjadriť i to, kam slová nedosiahnu. Každopádne by malo umenie povznášať, zachytiť krásy okolo nás a v nás. Milujem hudbu a vždy mi pomáhala aj liečiť moje vnútorné bolesti. Ale keď mi zomrel otec, dlhé roky som vôbec nemohla klasickú hudbu počúvať. Hudba mi ho pripomínala a bolo to veľmi bolestivé. Až teraz po mnohých rokoch opäť pociťujem jej energiu a benefit z počúvania klasickej hudby.
Tanečné umenie je veľmi náročné, lebo treba začať už v detstve a kariéra, i keď nemáte žiadny úraz, je veľmi krátka. Málokto vydrží počas svojej kariéry robiť aj štúdium na vysokej škole, mnohí už majú rodiny a zodpovednosť za živobytie. Študovať popri tom všetkom je nesmierne ťažké a nie každý to môže zvládnuť. Preto mnohí umelci síce s praxou, ale bez akademického titulu nemôžu na Slovensku vyučovať. Mne sa to podarilo a mám i prax, i „akademické papiere“.
Politici na Slovensku, žiaľ, nepodporujú kultúru tak, ako by si umelci na Slovensku zaslúžili. Je tu málo divadiel, málo kultúrnych domov, mnohé sú v zúfalom stave, keďže nedostávajú financie na rekonštrukciu. Je to škoda, umelci sa snažia, vynakladajú nemalé úsilie a zárobky a perspektívy sú malé. Mnohí preto volia radšej iné profesie ako umelecké. Napríklad v umeleckom školstve by sa nemali dostávať dotácie na počet žiakov, ale mal by sa klásť dôraz na umeleckú kvalitu.
Čím musí dnes disponovať umelec tanečník, aby sa udržal čo najdlhšie vo forme?
Je to rôzne, niektorí robia jogu, niektorí aplikujú rôzne rehabilitačné novodobé metódy, každý si nájde svoju cestu, ktorá mu najlepšie vyhovuje na udržanie optimálnej fyzickej i psychickej kondície. Každý si zvolí svoj spôsob relaxácie. Ja napríklad relaxujem inou prácou: žehlením, varením, a keď mám viac času, tvorím – maľujem, najmä v období prázdnin. Rada počúvam hudbu, hľadám v nej inšpiráciu k tvorbe (choreografickej, výtvarnej). Myslím si, že Slovensko má veľa kvalitných umelcov, ale menej príležitostí to ukázať.
Ako vnímate záujem mladých o tanec, balet? Koľkým žiakom sa venujete?
Je doba počítačov a, žiaľ, nevyhneme sa umelej inteligencií. Umenie ustupuje do úzadia. Naši bratia Česi viac propagujú umelcov, vznikajú u nich krásne relácie o umelcoch, historických miestach, majú veľa divadiel, oveľa viac hrajú. Tým, že učím veľa rokov, viem posúdiť badateľné rozdiely. Napríklad početné triedy malých detí – kedysi bola väčšina detí šikovných a fyzicky disponovaných, dnes je to, žiaľ, naopak.
Deti sú do seba viac uzavreté, mnohé s rôznymi fyzickými či psychickými problémami. Ľudia spohodlneli, nechcú sa príliš namáhať. Balet je veľká drina ako každé iné umenie. Rodičia dnes nemajú čas venovať sa deťom a viezť ich na koniec mesta za kvalitou, často využívajú komfort blízko domu, lebo je to pre nich rýchlejšie a pohodlnejšie. Striedajú krúžky a v konečnom výsledku sa poriadne ničomu nenaučia. Je len málo horlivých a talentovaných jedincov, ktorí si idú za svojím cieľom napriek prekážkam. Takých vždy odporučím na profesionálnu dráhu, avšak nie vždy ich podporia rodičia.
Čo vám ako pedagogičke dáva najviac zabrať?
Čas strávený na pracovisku. Učím vždy do 20. hodiny., potom nasleduje vyplňovanie rôznych úloh na počítači, príprava k pracovným výsledkom. Našťastie ma to baví a robím to rada, inak by som to nezvládla.
Čo by ste rada odkázali čitateľom ako záverečné posolstvo nášho rozhovoru?
Prajem každému, aby si išiel za svojím snom, i keď spadne, i keď dostane „po hlave“. Nevzdávať sa, ísť ďalej, nájsť si svoju cestu, neprestávať kráčať, učiť sa stále. Pre mňa osobne je dôležité mať čisté svedomie každý deň a s každým. Ako sa vraví, mať čistý štít. Neubližovať nikomu, ale, naopak, pomáhať, robiť si svoju prácu najlepšie, ako dokážem.
Ďakujeme za rozhovor.
