Kľúčový je pohľad na svedectvo Biblie. Keďže bola Ježišova Posledná večera paschálnym pokrmom, Pán pri nej používal aj nekvasený chlieb („maces“) na pamiatku Exodu. Otázkou však je, aký chlieb Kristus vzal do ruky pri slovách: „Toto je moje telo…“
Pôvodný biblická terminológia hovorí v prospech kvaseného chleba. V gréčtine sa pre kvasený chlieb totiž používal výraz artos, kým nekvasený chlieb sa označoval slovom azymos. A v gréckom origináli evanjelií sa pri opise Poslednej večere a ustanovení Eucharistie spomína, že Kristus vzal do ruky práve artos, teda kvasený chlieb.
Prečo potom latinská cirkev používa chlieb nekvasený? Jedna z hypotéz tvrdí, že to súviselo s poklesom svätého prijímania. Niekde sa preto dokonca vyvinulo takzvané zástupné sväté prijímanie: kňaz prijímal Eucharistiu „zástupne“ za všetkých veriacich. Kvasený chlieb preto z praktických dôvodov nahradil chlieb nekvasený, ktorý je trvanlivejší.
Každopádne, Rímskokatolícka cirkev používa nekvasený chlieb pri slávení Eucharistie približne od obdobia Karolínskej renesancie. Vývoj smerom k používaniu nekvaseného chleba sa začal v 9. storočí a bol ukončený až v polovici 11. storočia.
V prvých storočiach sa teda aj na Západe pri Eucharistii používal aj „obyčajný“, teda kvasený chlieb. Podľa svedectva svätého Ambróza to bol obyčajný chlieb (panis usitatus), ktorý veriaci obetovali počas obetného sprievodu.
Tento chlieb sa však postupne čoraz viac odlišoval od obyčajného chleba a pri slávení svätej omše prichádzal do úvahy chlieb, ktorý sa používal vo sviatočné dni. Chlieb prinášaný na Eucharistiu tak dostal aj vlastné pomenovanie, nazýval sa oblata, oblatio. Od karolínskeho obdobia sa na jeho miesto čoraz častejšie dostával výraz hostia (obetné zviera), ktorý odkazoval na starozákonné obety.
Od čias pápeža Gregora Veľkého (590 – 604) je tiež známa corona. Išlo o pletený chlieb uzavretý do kruhu, ktorého vnútorná časť mohla byť vyformovaná do tvaru disku. Veľmi rozšírený bol aj okrúhly chlieb, rozdelený zárezom v tvare kríža na štyri časti, ktorý mohol byť podľa starobylého zvyku ozdobený kresbou alebo nápisom.
Podobne je to dodnes v prípade kvaseného chleba, ktorý pri Eucharistii používajú gréckokatolíci a nazývajú ho prosfora. Už pri jeho príprave vstupuje do hry symbolika. Má sa pripraviť z troch častí – múky, vody a kvasu, ktoré sú tak symbolom Presvätej Trojice.
Spájajú sa dve časti prosfory, čo sa vysvetľuje ako spojenie dvoch prirodzeností Pána Ježiša – božskej a ľudskej –, ktoré sú spojené, ale nezmiešané… Pri príprave týchto prosfor sa používa aj pečiatka, ktorou sa do prosfory vtlačí nápis „IC XC, NI KA“ (Ježiš Kristus víťazí).
(Svoje otázky z oblasti viery, morálky či liturgie posielajte na adresu redakcia@dokostola.sk.)
