Uvedenú vetu v rozličných obmenách počúvame s dávkou nostalgie a súčasne so sklamaním z dnešnej náročnej doby. Niekedy nie je vyslovená priamo, možno len náznakom či s jemným odkazom na staré dobré časy. Nie vždy ide o spomínanie na mladé časy skôr narodených.
Aj mladí ľudia majú neraz sklon zvoliť si určitú formu totalitarizmu či radikalizmu, ktorá ponúka jasne definované videnie sveta a systém presných pravidiel.
Spomínam si na rozhovor s mladou talentovanou vysokoškoláčkou, trpiacou silnými úzkosťami. „Ja by som asi rada žila radšej za komunizmu, ako moji rodičia.“ Na prekvapenú otázku: „Prečo?“ reagovala: „Aby som sa nemusela takto stále rozhodovať. Moji rodičia mohli ísť len na takú školu, ktorú im ‚dovolili‘. V obchode nebolo toľko tovaru a na internete toľko ponúk, z ktorých si musím ustavične vyberať. To rozhodovanie je vyčerpávajúce.“
Sloboda môže byť náročná – niekedy aj pri nakupovaní, omnoho viac pri voľbe životnej cesty a azda najviac pri realizácii menších či väčších životných alebo hodnotových rozhodnutí. Deň boja za slobodu a demokraciu ponúka jedinečnú príležitosť zamyslieť sa nad dôležitou otázkou: Prečo sa bojíme slobody?
Sloboda je esenciálne spojená so zodpovednosťou. Známy americký psychoterapeut Irwin Yalom chápe zodpovednosť ako nevyhnutný dôsledok slobody, ktorý neraz prináša úzkosť. Ak som slobodný, nesiem zodpovednosť za dôsledky svojich činov. Nutnosť samostatne sa rozhodovať a niesť následky však nesie so sebou aj obavy zo zlyhania, strach z hodnotenia i neistú budúcnosť. Vyhýbanie sa zodpovednosti môže mať podobu vyhovárania sa a prenášania viny na iných, preferencie rigidných pravidiel či stagnácie v živote s bezpečne zakopanými talentami. Prijatie zodpovednosti a autorstva vlastného života je pre Yaloma jedným z najdôležitejších „transformačných momentov“ v terapii a súčasne cestou k náročnému, ale autenticky slobodnému životu.
Sloboda je vo vnútornom rozpore s túžbou po istote. Vo svete, kde sa všetko mení, človek prirodzene túži po predvídateľnosti a opore v tom, čo je isté. Je to pochopiteľné a do určitej miery nevyhnutné. Problém však nastáva, keď v prílišnej istote (predstáv o svete, názorov a presvedčení) prestávame rásť. Tolerancia neistoty je dôležitou črtou zrelej osobnosti. Sme povolaní odpovedať na otázky, ktoré nám kladie život, robiť záväzky, vzdávať sa pohodlia a voliť si neraz ťažšiu cestu.
Poslušnosť je jednoduchšia ako autonómia. Napriek tomu, že dospievajúci sa tešia na to, ako konečne nebudú musieť poslúchať rodičov, v novonadobudnutej slobode si často vyberajú „poslušnosť“ skupine či radikálnemu smeru v myslení. Psychologické výskumy ukazujú, že ľudia sú nastavení poslúchať autoritu, a to aj proti vlastnému svedomiu. Najlepšou prevenciou je uvedomelá reflexia tejto skutočnosti a výchova k zodpovednému životu v skutočnej slobode.
Máme radi kognitívne skratky. V zložitom a nepredvídateľnom svete ľudia prirodzene začínajú vyhľadávať jednoduché naratívy (napríklad „za všetko môžu oni“ alebo „stačí urobiť to či ono a všetko sa vyrieši“, prípadne „bolo to na internete“). Rýchlu orientáciu v chaose ponúkajú autoritárske režimy, ale aj konšpiračné teórie. Sloboda je príliš komplikovaná, ponúka zväčša veľmi pomalé a nejednoznačné riešenia a okrem toho kritické myslenie môže bolieť.
Každá doba má svoje staré dobré časy. Na lepšiu minulosť spomína azda každá generácia. Prečo je to tak? Náš mozog si zrejme necháva viac pozitívnych „stôp“ preto, aby udržal psychickú rovnováhu. Pri uchovávaní spomienok máme tendenciu vyberať si emocionálne príjemnejšie momenty. Vnímanie života ako zmysluplného a a priori pozitívneho celku posilňuje sebahodnotu, preto realitu s odstupom času prikrášľujeme. Ak je súčasnosť ťaživá a plná napätia, prežitá minulosť sa môže javiť ako lepšia. Na tejto ilúzii neraz stavajú autoritárske režimy. Možnosť vrátiť sa k tradíciám, lepšej minulosti a harmónii je lákavou a zneužívanou ponukou.
Existenciálne otázky bolia. Život v slobode otvára náročné otázky ľudskej existencie: Aký zmysel má môj život, keď nie je vopred daný? Ako zistím, že moje rozhodnutia sú správne? A kto vlastne som? V konfrontácii s nimi si môžeme vybrať dlhú cestu poctivého hľadania alebo jednoduché prijatie hotového zmyslu a jednoduchých odpovedí, ktoré ponúkajú totalitné ideológie.
Viktor Frankl hovorí, že sloboda bez zmyslu vedie k nihilizmu, sloboda bez zodpovednosti vedie k svojvôli a sloboda bez hodnôt (o ktoré sa môžeme oprieť) vedie k úzkosti. Pozerajúc na vyššie napísané riadky uvažujem nad tým, že autenticky žité kresťanstvo je hlboko späté so slobodou. Nie v podobe zbožných fráz či lacných istôt. Viera je skutočným pozvaním k slobode vo vzťahu, ktorý vytvárame k transcendentnému Ty. Nedáva jednoduché odpovede ani nepoužíva kognitívne skratky. Tých, ktorí sa na túto cestu vydajú, pozýva k poctivému hľadaniu a k odvážnym rozhodnutiam, ktoré sú spojené so zodpovednosťou. Rešpekt k slobode Božích detí je pri tom v hlbokom rozpore so zneužívaním moci a odsudzovaním tých, ktorí nespĺňajú stanovené štandardy správania či prežívania duchovného života.
Som presvedčená, že odvaha k pravej slobode je dôležitou (nielen) novembrovou výzvou. Skúsme sa zastaviť a popremýšľať, ako narábame s týmto darom. Aby sme boli zrelými bytosťami a aby sme ho raz nevymenili za pohodlný život v istote, ktorú ponúkajú staré dobré časy.
