Priatelia, takí sme nafúkaní v tej našej modernej dobe, takí sme hrdí na všetok vedecký pokrok, na všetky technologické vymoženosti, na všetky zábavky a vedomosti, že v nás právom môže narastať klamný pocit, že sme na vrchole vývinu. Technologicky azda aj áno, ale je to aj tak iba na chvíľu.
Generácie, ktoré prídu po nás, sa budú hnať ktoviekam do výšin, budú stúpať na iné vrcholy. Niektoré dosiahnu, iné nepokoria.
Za čo budú považovať nás? Za predpotopné smiešne tvory, napoly ľudí, napoly divochov? Pochybujem, že pokľaknú pred tým, čo považujeme za vrchol našich snáh a dejín.
Nevelebím starý svet. Starý svet mal v sebe veľké pnutia, veľké napätia, hrôzu nespravodlivosti. Starý svet bol bezmocný voči chorobám, ktoré dnes bežne liečime.
Čo teda z neho velebím? Velebím osvietených jednotlivcov, ktorí žili dobré životy. Životy naplnené láskou, službou a poéziou. Velebím aj takých, ktorí neboli praktickí. Skôr ornamentálne komplikovaní a v tom krásni.
Toto všetko mi prichádza na um, keď čítam modlitbové texty teológa „starých čias“ Františka Bleskáňa. Knižne ich publikoval v druhej polovici 19. storočia. Absolútne ma uchvátila modlitba k Panne Márii vydaná v roku 1884.
Jej jazyk je už pre nás zastaraný, komplikovaný, tak som sa vám ju pokúsil prekódovať do súčasnej slovenčiny. Zbehlí v teológii azda budú vedieť, čo Bleskáňa inšpirovalo. Pre mňa je ten text novátorský a krásny. Nikdy som takú modlitbu nečítal, nevidel, nepočul.
Najtrúchliacejšia a najzarmútenejšia Matka!
Keď je teraz po tvojom synovi, kam sa obrátiš?
Tvoj syn je pochovaný.
S ním je pochovaná tiež tvoja radosť.
Už napoly umrela tá Matka.
Už nie je žiadne srdce v tvojom tele.
Lebo kde je tvoj poklad, tam je tiež tvoje srdce.
Preto budem tvoje srdce hľadať v hrobe.
A keď ho nájdem, svoje srdce k nemu položím.
A tak budú tri srdcia v jednom hrobe.
Srdcia Ježiša a Márie, ktoré ste spolu pochované,
vezmite moje srdce k sebe!
Ani na zemi, ani na nebi sa srdcia tak zviazané zväzkom lásky nenachádzajú
ako vaše verné srdcia, Ježiš a Mária.
Svoje srdce ani nikdy inam lepšie privinúť nemôžem
ako k vašim najvernejším srdciam, Ježiš a Mária.
Práve preto s vašimi srdcami budem trúchliť
a s vašimi srdcami sa budem radovať.
A keďže teraz v takej veľkej žalosti a v takom veľkom smútku vaše srdce vidím,
chcem sa tešiť a do svojho srdca ich prijmem.
Ó, milostivé srdce Ježiša a Márie,
pochovajte vaše srdce v mojom srdci
a vaším smútkom a horkosťou ma naplňte tak,
aby som z ničoho na svete rozkoš a potešenie nemal,
ale ustavične v žalosti a bolesti svoje hriechy oplakával. Amen.
Po tejto modlitbe nasleduje modlitba Zdravas Mária.
Teraz už azda rozumiete, čo mi chýba zo starých čias. Bude to zrejme cit pre poéziu, a poézia plná citu. Presne to, čo v nás rozpaľuje príbeh Božieho Syna a jeho Matky Panny Márie.
