Peter a Veronika Liptákovci žijú vieru aj službu uprostred rodiny – s úsmevom, ale aj s ťažkými dňami, konfliktmi a únavou. Otvorene sme sa pozhovárali o obrátení, povolaní k evanjelizácii, o tom, ako sa služba mení, keď do života prídu deti, aj o chvíľach, keď Boh zatvára dvere, aby očistil srdce. Je to rozhovor o láske, ktorá sa učí znova začínať, a o Bohu, ktorý zostáva blízko v obyčajnom živote.
Ako sa dnes máte?
Veronika: Priznáme úplne úprimne – dnešný deň bol pre nás náročný. Možno to na sociálnych sieťach nie je vidieť, tam má človek tendenciu robiť dojem, ale my sme dnes doma riešili jednu situáciu s deťmi… a popri tom sme sa aj my dvaja nejako stihli pohádať. A bolo to také, že som si hovorila: „Pane Bože, ako ja dnes pôjdem pred ľudí, ja sa ani usmiať neviem…“ Nebola to pekná atmosféra.
Peter: Ale chvála Bohu, toto nie je u nás niečo bežné. Skôr výnimka. A máme jeden zvyk, ktorý nám veľmi pomáha: večernú rodinnú modlitbu. Aj keď bol deň rozhodený, dusno, únava, nevypovedané veci, tam si to vieme pred Bohom upratať. Tam prichádza zmierenie a vzájomne ospravedlnenie.
Pamätáte si váš prvý dojem jeden z druhého? Kedy ste sa vlastne spoznali?
Veronika: Vieš čo, láska na prvý pohľad to úplne nebola. (Úsmev.) Asi skôr na druhý… alebo až na tretí. Ja som Peťa prvýkrát stretla na jednom stretnutí Maranathy (katolícke spoločenstvo so sídlom v Prešove), kde som riešila jedno vážne rozhodnutie v živote. A chcela som, aby sa za mňa niekto pomodlil. Kamoška mi povedala: „Choď za Petrom, on je taký, že bude sa za teba modliť srdcom.“ Tak som šla.
On si ma vtedy, samozrejme, vôbec nepamätal. (Smiech.) Ale ja si pamätám jeho. Bol taký… koženka, drsný výzor, ale vo vnútri mäkké srdce. Sympatický, ale nie tak, že by som si hneď povedala: „Toto bude môj muž.“ To nie. Skôr len: „Aha, fajn človek.“
Peter: Ja som si ju prvýkrát všimol na konferencii Nové víno, vtedy v Ružomberku. Stála predo mnou – ruky hore, chválila Pána celým srdcom… A vieš, keď niekto takto stojí pred Bohom, to je také, že si to človek zapamätá. To bolo prvýkrát, keď som si ju všimol inak.
Ale tak reálne, že sme sa stretli, to bolo na kurze Alfa, ktorý sme robili v Maranathe. Ja som tam mal vyučovanie o Duchu Svätom, modlili sme sa za ľudí… Nika prišla tiež na modlitbu a Boh sa jej veľmi dotkol. V tej chvíli som dostal veľmi jasné vnútorné slovo – také poznanie – že „toto bude tvoja manželka“.
Ale to som jej, samozrejme, vtedy nemohol povedať, lebo to by som ju asi vyľakal. (Smiech.) Tak som to iba zobral do srdca, modlil sa s tým… a nechal Bohu priestor.
Peťovo svedectvo už mnohí poznáme. Veronika, mohla by si nám povedať to svoje? Ako si sa ty stretla s Bohom? Ako Pán viedol teba – čo bol ten moment, keď si vedela, že Boh je reálny a že do tvojho života vstupuje osobne?
Ja som bola také klasické „kostolné“ dievča. Gréckokatolícka rodina. Babka ma veľmi viedla k viere, takže som od detstva mala k Bohu blízko. Ale dlho to nebol osobný vzťah – skôr tradícia, prostredie.
Keď som mala asi pätnásť, náš kňaz nás zobral na tábor s názvom Bystrá. A tam to prišlo. Videla som okolo seba stovky mladých, ktorí sa modlili úplne živo, úprimne, s radosťou. Vtedy som si prvýkrát povedala: „Aj ja chcem toto. Chcem poznať Ježiša takto.“
Samozrejme, ako pubertiačka som potom mala obdobia hore-dole, ale cez animátorskú školu som sa naučila, ako budovať vzťah s Ježišom. Tam som mu naozaj vedome odovzdala svoj život a prijala, že Ježiš je Ženích môjho srdca – v dobrom aj v zlom. A o niečo neskôr cez spoločenstvo aj cez modlitbu na kurze Alfa som spoznala aj živú prítomnosť Ducha Svätého. Odvtedy je pre mňa viera niečo veľmi osobné, blízke a skutočné. Nie len zvyk, ale vzťah.
Peťo, nemôžeme obísť ani tvoje svedectvo. A keďže žijeme v ére reelsov, skúsme takú instagramovú výzvu: Vedel by si svoj príbeh obrátenia povedať do jednej minúty? Ako to bolo s tebou?
Ja som bol do dvadsiatich troch rokov závislý od drog. Bol som na dne – fyzicky, psychicky aj vzťahovo. A potom som sa dostal na jednu evanjelizáciu, kde Duch Svätý naozaj mocne pôsobil. Tam som sa stretol s Ježišom tak osobne, že ma úplne vyslobodil. Bez odvykačiek, bez liekov – jednoducho sloboda.
A od toho momentu sa môj život začal meniť. Boh mi dal novú identitu, zmysel, povolanie, dal mi manželku, rodinu. Vyštudoval som teológiu ako laik, oženil som sa a dnes ohlasujem Božie slovo. Nie preto, že by som bol dokonalý – ale preto, že som zakúsil milosť, ktorá mení život od základu.
Peťo, keď si zakúsil tú radikálnu premenu, ako sa z človeka, ktorý sa obrátil, stal evanjelizátor? Kde sa začali tvoje prvé kroky v službe?
Pravdupovediac ja som ani nevedel nebyť evanjelizátor. Tá zmena vo mne bola taká radikálna, že sa to nedalo nechať pre seba. Odišiel som z domu ako narkoman a vrátil som sa ako človek nadšený pre Ježiša. A ľudia sa jednoducho pýtali: „Čo sa ti stalo?“ Ja som iba odpovedal.
Prvé verejné svedectvo som povedal hneď týždeň po obrátení, na stretnutí spoločenstva Maranatha. Potom ma rehoľné sestry začali pozývať na hodiny náboženstva a tam som rozprával svoj príbeh. A tak sa to začalo šíriť – katechéti si to posúvali ďalej, prichádzali nové pozvania, akcie, evanjelizácie.
A postupne k tomu svedectvu pribudlo aj to, že som začal jasne hlásať evanjelium – teda že Ježiš zomrel za naše hriechy, vstal z mŕtvych a zo svojej milosti nám dáva nový a večný život – a pozývať ľudí, aby aj oni odovzdali svoj život Ježišovi. Takže ono to nebolo nijako plánované – bola to prirodzená reakcia na to, čo Boh urobil v mojom živote.
Kedy sa k tvojej službe a evanjelizácii pridala aj Veronika? Začali ste slúžiť spolu ešte pred manželstvom, alebo až po vstupe doň?
Veronika: Ako sme rástli vo vzťahu, tak rástla aj spoločná služba. Už pred manželstvom sme vnímali, že nás Pán volá podobným smerom. A po svadbe sa to ešte viac upevnilo a prehĺbilo.
Ako sa vaša služba zmenila, keď do vášho manželstva prišli deti? Čo to prinieslo do evanjelizácie – nové obohatenie, ale aj nové hranice?
Peter: Úplne od začiatku sme vlastne slúžili ako rodina. Máme aj fotky, kde kážem s Ninkou, našou prvorodenou, v nosiči na hrudi. Bolo to krásne obdobie – jedno dieťa sme si vedeli zobrať so sebou, cestovali sme spolu, slúžili na víkendovkách, bolo to prirodzené.
Úprimne – mal som strach z toho, že ma deti zabrzdia. Ale Pán mi ukázal, že povolanie evanjelizovať je ako kňazské povolanie: žiješ ho stále, len sa mení spôsob. Keď prišlo prvé dieťa, slúžili sme spolu. Keď prišlo druhé, už to bolo iné.
Veronika: Ja som bola na službu pripravená, už pred manželstvom som slúžila vo farskom spoločenstve, na táboroch, v animátorskej škole. Takže pre mňa nebolo prekvapením, že Peter je povolaný k evanjelizácii aj do budúcna. Chápala som to ako celoživotné povolanie, nie ako mládežnícku epizódu.
Pri dvoch deťoch to však už nešlo tak ľahko, aby sme všetci išli všade spolu. Takže som viac zostávala doma – ako taký „support team“. Peter išiel, slúžil, vracal sa neskoro v noci a ja som bola tá, ktorá držala zázemie, starala sa o deti a žehnala mu.
Veronika, bolo pre teba niekedy ťažké zostať doma s deťmi, keď Peter chodil slúžiť? Necítila si občas takú vnútornú krivdu alebo smútok, že „ja by som tam chcela byť s ním“?
Áno, bolo to náročné. A myslím, že je to úplne prirodzené. Keď je žena sama doma s deťmi deň za dňom, kolobeh povinností, večere, uspávania… človek sa môže cítiť, ako keby bol zatvorený. Ja som mala dokopy (iba) päť rokov materskej a boli momenty, keď som mala pocit, že som už „mimo služby“. Že už nemám ľuďom čo povedať, odovzdať.
A keď ma napríklad raz zavolali hovoriť na ženskú konferenciu, moja prvá reakcia bola: „Prosím? Ja mám hovoriť? O čom? O tom, ako som nezvládala situácie s deťmi?“
Dnes už vidím, že to bolo obdobie, ktorým som potrebovala prejsť. A že deti rastú. Dnes, keď majú sedem a deväť, zase vnímam, že sa otvára priestor aj pre mňa. Boh ma nenechal stáť na okraji. Len ma formoval iným spôsobom – cez materstvo.
Mali ste počas služby nejaký moment, keď ste vnímali, že „nebo je otvorené“?
Peter: Áno, veľakrát vnímame, že Duch Svätý koná, ale jeden moment bol pre mňa veľmi osobný a silný. Raz po jednej takej službe birmovancom sme sa na ceste domov ešte spolu s tímom v aute spolu modlili. „Hmatateľne“ sme vnímali Božiu prítomnosť.
Keď som zastavil auto a časť tímu vystúpila a ostal som už len so snúbenicou svojho kamaráta, v tom momente som vnímal, akoby som mal v rukách 3 000 voltov, ako oheň. A zároveň som v uzavretom aute vnímal, akoby tam bol vietor. A v srdci mi zaznel verš: „On robí svojich anjelov vetrami a svojich služobníkov plameňmi ohňa.“
V tom momente som vedel, že ide o prítomnosť anjelov a že Boh ma vystrojuje k mocnejšej službe. Nešlo len o nejaký subjektívny dojem, lebo obidvaja sme na tom mieste vnímali to isté.
Krátko nato mi to Boh potvrdil cez ďalších ľudí: jeden muž mi po modlitbe povedal, že videl za mnou stáť svetelnú bytosť.
Zažili ste počas služby chvíle vyhorenia alebo hlbokého vyčerpania?
Veronika: Stáva sa, že človeku sa môže prerušiť kontakt s Bohom či už preto, že je zahltený povinnosťami bežného života alebo aj službou; ako sa to už veľakrát stalo aj mne. Naposledy, keď som v takom období bola aj ja, som čítala skvelú knihu od Misty Edwards O čo tu ide? a veľmi ma povzbudilo, čo tam písala: keď pri chválach prežívaš prázdnotu a nudu pri čítaní Božieho slova, niekde si sa odpojil.
Tak ako je bolesť pre telo signálom, že potrebuješ niečo riešiť, tak je aj prázdnota a nuda signálom pre ducha, že sa potrebuješ navrátiť k Bohu; samozrejme, pokiaľ nie si mystik a neprežívaš temnú noc duše. (Úsmev.) A to ma opäť povzbudilo hľadať Boha celým srdcom.
Peter: Vyhorenie vyslovene nie. Boli náročné obdobia, keď bolo veľa služieb a málo oddychu, ale vyhorenie nie. No aj ja som potreboval taký návrat do hlbokého vzťahu s Bohom. Na konci roku 2023 som sa modlil a postil za viac otvorených dverí pre službu, pričom som stál na Božom slove z Knihy zjavenia: „Keď on otvára, nik nezavrie, a keď zatvára, nik neotvorí.“ (3,7)
Vnímal som, že sa mám modliť nielen za otvorenie dverí, ale aj za zatvorenie. Asi pol roka nato v júni 2024 som po asi 18 rokoch zažil, že som mal prázdny kalendár (teda žiadne pozvania do služby). Prežíval som frustráciu a prázdnotu a uvedomil som si, že vo všetkej tej zaneprázdnenosti službou som zanedbal to najdôležitejšie – hlboký osobný vzťah s Bohom.
Na konferencii v marci 2025 sa za mňa modlil jeden služobník zo Španielska – nič o mne nevedel – a prvé slová boli: „Ja som zatvoril dvere, aby som očistil tvoje srdce…“ Veľmi ma to povzbudilo, že Boh ma pozná, neskončil so mnou, len som v procese očistenia srdca.
Veronika, ako to bolo v tom čase s tebou? Tebe sa dvere otvárali alebo zatvárali?
Je zaujímavé, že počas toho obdobia, ako mal Peťo prázdnejší kalendár a menej služieb, som začala viac slúžiť už aj ja. Akoby sa nám to vymenilo. Slúžim v spoločenstve Maják (Košice), som v chválovom tíme, zároveň jeden-dvakrát ročne organizujeme Ženské sústredenia, kde môžu intenzívne načerpať do svojho vzťahu s Bohom, a taktiež deti v našej farnosti pripravujem na prvé sväté prijímanie.
Boh ma povzbudil aj v autorskej tvorbe – na kurze Tvoriť môže každý sme dotiahli do finále moju vlastnú pieseň „Odovzdávam“ as ďalšími autormi chystáme spoločné vydanie albumu (podporiť sa dá ešte na Doniu – Tvoriť môže každý). Takže skôr tie „otvorené dvere“. (Úsmev.)
Peťo, Veronika, máte na záver nejaké slovo, ktoré vnímate od Boha práve v tejto chvíli, modlitbu?
Peter: Chcel by som ťa povzbudiť, že aj keď sa cítiš niekde nepovšimnutý a nepodstatný, Boh má s tebou plán a ten je veľmi dobrý. A keď si mu nikdy vedome neodovzdal život, tak ťa k tomu chcem pozvať práve teraz. Môžeš sa so mnou modliť: „Pane Ježišu Kriste, ďakujem ti, že si zobral moje hriechy na seba, že si za mňa zomrel na kríži, že si vstal z mŕtvych, aby si mi dal nový a večný život. Ty buď mojím jediným Pánom a staň sa mojím Spasiteľom. Veď celý môj život, aby som naplnil tvoj plán.“
Veronika: Vráť sa k prvej láske. Nie k výkonu. Nie k tomu, čo si kedysi robil pre Pána, ale k nemu samému. Možno si unavený, možno už dlho ideš na zotrvačník, možno sa cítiš prázdny. Ježiš ťa volá naspäť k sebe. Príď k nemu taký, aký si. Čítaj opäť Božie slovo, napĺňaj sa ním. Tak sa tvoja láska znovu obnoví.
Rozhovor si môžete vypočuť aj vo forme podcastu.
