Zlé správy predávajú. Ľudia ich radi počúvajú, premýšľajú nad nimi a šíria ich ďalej.
Zlá správa má rýchlosť svetla, zlá správa má čierne krídla. Má väčšie ambície než ohováranie či klebeta.
Zlé správy nevzrušujú len ľudí našej doby – rozochvievali ľudí od nepamäti. Vidno to aj v dnešnom evanjeliovom texte.
Učeníci prichádzajú za Ježišom a sú – povedali by sme dnešným jazykom – toxickí. Rozprávajú sa medzi sebou o krutostiach a nešťastiach, ktoré postihli iných ľudí. Zrejme sa aj medzi sebou dohadovali, čo tí nešťastníci, ktorých dal Pilát v Galilei popraviť, urobili, že tak trpeli, keď ich krv zmiešali s krvou zvierat, ktoré predtým rituálne obetovali Bohu.
A čo tí, ktorých zavalila veža? Neboli to náhodou väčší hriešnici než iní? Nebol ich trest zaslúžený? Neboli to tie povestné „božie mlyny“ či „karma zdarma“?
Pán Ježiš napráva pohľad svojich zmätených priateľov. Nepreberá ich špekulácie ani ich skryté posudzovanie obetí. Hovorí úplne inak. Nedáva filozofickú odpoveď na absurdnosť utrpenia – bolesť a smrť sú jednoducho súčasťou života.
Namiesto odpovede kladie otázku: Myslíte si, že tí, čo tak trpeli, boli väčší hriešnici ako ktokoľvek iný? A odpovedá si: „Nie, hovorím vám, ale ak nebudete robiť pokánie, všetci podobne zahyniete.“
Nemyslí tým, že všetkých zavalí veža alebo že všetci sa stanú obeťami zlovoľnej moci. „Zahynutie“ tu možno chápať ako zánik v beznádeji – koniec bez pokračovania, pád do priepasti tmy.
Jediné východisko je pokánie – obrátiť prst proti sebe, v pokore priznať svoje slabosti, oľutovať ich, že nimi urážame Boha, a tak sa očistiť. A potom v pokore vzhliadnuť k nemu.
Keď Pán Ježiš vidí, že učeníkov zaskočil a že mu zrejme znova nerozumejú – lebo im sfúkol ich domček z karát –, pokúsi sa im to priblížiť prostredníctvom podobenstva, príbehu, ktorý je zasadený do prostredia, čo im bolo blízke:
„Ktosi mal vo vinici zasadený figovník a prišiel hľadať na ňom ovocie, ale nenašiel. Preto povedal vinohradníkovi: ‚Pozri, už tri roky chodím hľadať ovocie na tomto figovníku, a nič nenachádzam. Vytni ho! Načo ešte aj zem vyčerpáva?‘ On mu odvetil: ‚Pane, nechaj ho ešte tento rok. Okopem ho a pohnojím. Možno nabudúce prinesie ovocie. Ak nie, potom ho vytneš.‘“
Tento text možno čítať tak, že Boh je ten „ktosi“, hospodár, ktorý mal vo svojej vinici zasadený figovník. No figovník nerodí a nerodí – preto je načase ho vyťať. Do toho však vstupuje vinohradník, ktorý sa figovníka zastane – aj napriek tomu, že vinicu iba spravuje, no reálne mu nepatrí.
Vinohradník predstavuje Pána Ježiša, ktorý sa z lásky k človeku – k neúrodnému figovníku – nechá pribiť na kríž. Až po tomto akte, po tomto výkriku lásky, môže človek skutočne priniesť ovocie.
To je ten moment, keď zlé správy blednú a strácajú na sile. To je ten moment, keď sa rodí „dobrá správa dňa“.
