Vo štvrtok bol bežný pracovný deň a ja som mala naplánovaných viacero terapeutických sedení. Počas prestávky som na chvíľu sadla k počítaču a vyskočila na mňa správa o tragédii v Spišskej Starej Vsi. Akoby sa na chvíľu zastavil čas. Bol to ten moment, keď sa zrazu všetko zmení, starosti prestávajú byť starosťami, deň už nie je bežným dňom, plány a predstavy sa rozplývajú a ani človek nie je tým, kým bol predtým.
V ďalšej fáze sa bolesť dotkla psychologického srdca a prišli otázky: Dalo sa pomôcť mladému mužovi skôr, ako sa odhodlal k takémuto činu? Dalo sa mu azda pomôcť viac? A čo teraz prežívajú deti, učitelia, rodiny? Bude dosť pomocných rúk, ktoré v najbližších mesiacoch budú nablízku? Bude priestor na dlhodobú pomoc, keď utíchnu mediálne správy? A čo tí, ktorí boli traumatizovaní sekundárne – čítaním správ a sledovaním médií?
Slovensko prežilo hromadnú akútnu stresovú reakciu. Myslím, že nikoho správa nenechala ľahostajným. Mnohé otcovské a materinské srdcia zaplakali nad osudom mladých ľudí, ktorí mohli byť ich deťmi. Mnohým mladým bola ukradnutá predstava o bezpečí v škole, ktoré bolo akosi prirodzene vnímané ako samozrejmosť.
Viacerí sa s nepochopiteľnou situáciou začali vyrovnávať hľadaním vinníka (mimochodom, je to celkom bežná reakcia v bezvýchodiskovej situácii). A tak sa na internetových diskusiách dozvedáme, kto za to môže – od politikov cez liberálnu výchovu, stratenie sa Boha zo života po „internety“. Nenávisť, strach a zmätok sa šíria ďalej. Smútok a strach zostávajú. Veriaci sa možno pýtajú, kde bol Boh. Niektorí pri podobných tragédiách dokonca skúšajú vnímať udalosť ako súčasť Božieho plánu.
Ako zvládnuť ťaživé emócie a ako pri tom neubližovať – sebe, druhým, neznámym čitateľom internetového obsahu, či dokonca vlastnému obrazu o Bohu? V mnohom môžu byť nápomocné postupy krízovej intervencie a psychologickej prvej pomoci.
V prvom rade by sme si mali dať pozor a:
- nerobiť nepodložené závery;
- nepolitizovať;
- nešíriť nenávisť;
- neobviňovať;
- nezamotávať sa do internetových diskusií;
- nebáť sa prejaviť emócie;
- nečítať a nezdieľať bulvár;
- nebáť sa vyhľadať odbornú pomoc či kontaktovať krízovú linku (napr. IPčko, Nezábudka)
- a (najmä ako veriaci) nehľadať lacné náboženské vysvetlenia (ako Boh potreboval niekoho v nebi či chcel nám niečo ukázať cez smrť nevinných).
Čo môžeme urobiť?
- pýtať sa Boha „prečo“, a dokonca mu prejaviť hnev;
- modliť sa za tých, ktorí sú zasiahnutí tragédiou;
- dovoliť si prežívať a pomenovať celú škálu emócií – hnevať sa, mať strach, byť zmätený i plakať;
- hovoriť o svojich pocitoch s človekom, ktorému dôverujeme;
- načúvať jeden druhému a byť si nablízku (viac ako inokedy);
- hovoriť o tom s deťmi a mladými (ak boli s danou správou konfrontovaní);
- spraviť niečo dobré – tam, kde som, pre ľudí, ktorých mám vo svojom okolí (veľmi to pomáha prekonávať pocit bezmocnosti, ale aj šíriť dobro vôbec);
- dbať na psychohygienu: odpočinok, dostatok spánku, jedlo, pohyb;
- v prípade akútnej úzkosti využiť dýchacie techniky (napríklad hlboký nádych nosom a pomalý výdych ústami);
- v prípade pretrvávania ťažkostí vyhľadať odbornú pomoc.
V neposlednom rade skúsme aj my veriaci viac hovoriť o duševnom zdraví a starať sa oň. Je pokladom v hlinených nádobách. Dnešní mladí potrebujú blízkosť, múdrych dospelých okolo seba a neraz i pomocnú ruku. Ak hovoria či prejavujú bolesť duše, berme to vážne. Nežijú v ľahkom svete.
Aj ja sa pri podobných tragédiách pýtam Boha to mrazivé „prečo“. A pritom verím, že on tragédie ani nechce – ani nepoužíva na trestanie. Predstavujem si, že rovnako ako my – svedkovia hroznej udalosti – plače s obeťami a prežíva ich trápenie, rovnako ako keď hľadel na utrpenie svojho Syna.
Na záver prosím aj o modlitbu za odborníkov na duševné zdravie. Veľmi potrebujeme silu a múdrosť, aby sme dokázali byť nablízku.
