Pastieri sa poponáhľali do Betlehema a našli Máriu a Jozefa i dieťa uložené v jasliach. Keď ich videli, vyrozprávali, čo im bolo povedané o tomto dieťati. A všetci, ktorí to počúvali, divili sa nad tým, čo im pastieri rozprávali. Ale Mária zachovávala všetky tieto slová vo svojom srdci a premýšľala o nich. Pastieri sa potom vrátili a oslavovali a chválili Boha za všetko, čo počuli a videli, ako im bolo povedané. Po ôsmich dňoch, keď ho bolo treba obrezať, dali mu meno Ježiš, ktorým ho anjel nazval skôr, ako sa počal v živote matky. (Lk 2,16-21)
Vianočné sviatky i novoročné, dlhé čakanie, rýchlo po nich a zvláštne sklamanie. Skôr prázdno z nenaplnených snov. Boli priveľké? Čo väčšieho od Vianoc?! Len Veľká noc. Možno sme sa len obišli s tým podstatným…
O podobných pocitoch hovorí i svätá Terézia z Lisieux: „Každé ráno prinieslo nové sklamanie, ale mojou vierou to neotriaslo… Prosila som Ježiša, aby roztrhal moje putá. Roztrhal ich, ale úplne inak, ako som očakávala.“
Aj narodenie Mesiáša sa udialo úplne inak, než by kto očakával. Priami účastníci nám ukazujú východisko: vidieť veľké v malosti, božské v ľudskosti. To je aj výzva každodennosti, do ktorej sa po sviatkoch vraciame. Rovnaká ako predtým, ale možno iná vďaka novému pohľadu, ktorému nás učia účastníci vianočných udalostí.
Čo pastieri rozprávali Betlehemčanom, vzbudzovalo údiv, išlo o úžasnú správu, ich svedectvo bolo presvedčivé, lebo napokon všetci chválili Boha. No vzbudzovalo aj prekvapenie. Že by Mesiáš prichádzal práve takto? Práve teraz a práve medzi nich? Jednoduchosť a každodennosť reality protirečila veľkosti tejto udalosti. A tak je to stále. Boh prichádza tak neuveriteľne jednoducho, že si to dosť často ani nevšimneme.
Chce to bdelé srdce, všímajúce si aj drobné náznaky Božej prítomnosti a spájajúce veľké biblické skutočností s každodenným dianím. Iba tak sa naše malé ľudské dejiny môžu stať aktívnou súčasťou veľkého Božieho plánu spásy.
Vonkajší priebeh a vnútorný obsah vianočných udalostí boli prisilným kontrastom. Božská veľkosť a svätosť, božsky prenikajúca jednoduchosť a každodennosť. Zásadne si protirečilo, čo videli Máriine oči a čo poznalo jej srdce. Spojivom tu mohla byť len viera. Posilňovaná nádejou, ktorej nikdy nechýba aspoň dajaká hmatateľná barlička ako závdavok toho, v čo dúfame.
Reč udalostí, náznaky hlbšieho zmyslu… Povzbudzuje nás, že aj Máriina viera mala takúto oporu a že sa o ňu aj opierala, keď zachovávala všetky reči a udalosti vo svojom srdci a uvažovaním hľadala ich súvis a hlbší zmysel.
Mária bola odkázaná na tú istú pomoc, ktorá sa neupiera ani nám. Ostatné dopĺňal rytmus vonkajších okolností, ktorému sa podriaďovala a v ktorom napĺňala tajomné poslanie. Nemala nič menej ani nič viac, ako máme my. Mala len väčšiu vieru, ona, Matka všetkých veriacich. Netreba meniť okolnosti ani márne vyčkávať, že sa samy zmenia, treba si len nasadiť okuliare viery.
Božstvo sa spája s ľudskou prirodzenosťou nielen v Márii pri vtelení Syna. Boh sa s ňou spája aj pri svojom spásonosnom pôsobení v Cirkvi i v celom svete. A do tohto sme pozvaní plne sa zapojiť.
Žasnúť a kontemplovať tajomstvo, ktoré je za vonkajším zdaním ľudskej obyčajnosti nepreniknuteľne úžasné, ako to robila Mária. Ale spolu s pastiermi sa aj spontánne radovať a oslavovať Boha za to, že sa môžeme naďalej presviedčať aj o jeho hmatateľnej prítomnosti.
S takýmito postojmi sa oplatí vykročiť do nového roku dejín spásy, ktoré by mali byť aj našimi osobnými dejinami.
