Rozruch okolo troch augustiniánskych rehoľníčok z rakúskeho kláštora Goldenstein, ktoré sa vrátili do opusteného kláštora napriek rozhodnutiu predstaveného, má podľa odborníkov jasný cirkevnoprávny rozmer. Benediktín Daniel Tibi, cirkevný právnik a asistent na Inštitúte cirkevného a náboženského práva vo Viedni, v rozhovore pre katholisch.de vysvetlil, že sestry týmto krokom porušili sľub poslušnosti, aj keď ich konanie možno ľudsky chápať.
Ťažké lúčenie s domovom
„Rozumiem, že pre rehoľníkov je veľmi ťažké opustiť miesto, kde prežili väčšinu svojho života,“ hovorí Tibi. „Sám som bol benediktínom v kláštore Michaelsberg v Siegburgu a pamätám si, aké silné je puto k miestu, ktoré sa stane domovom.“
Podľa neho je pochopiteľné, že sestry z Goldensteinu sa so svojím kláštorom nechcú rozlúčiť – žili tam desaťročia, poznajú ľudí v okolí, miesto je pre ne súčasťou identity. „No z právneho hľadiska platí, že keď ich predstavený, v tomto prípade prepošt Markus Grasl z kláštora Reichersberg, rozhodol o ich presťahovaní do domova pre seniorov, sú tým viazané. Takýto príkaz je záväzný,“ zdôrazňuje.
Poslušnosť neznamená slepú podriadenosť
Cirkevný právnik pripomína, že konflikt medzi osobnou väzbou a poslušnosťou nie je nový. Už pápež Pavol VI. v exhortácii Evangelica testificatio z roku 1971 upozorňoval, že odvolávať sa na vlastné svedomie proti rozhodnutiu predstavených si vyžaduje veľkú zodpovednosť a úprimný dialóg.
„Poslušnosť neznamená slepo poslúchať,“ vysvetľuje Tibi. „Ide o to niesť rozhodnutia komunity spoločne, aj keď s nimi možno nesúhlasím. A ak je komunita prestarnutá a kláštor už nemôže fungovať, patrí k realite, že sa treba rozlúčiť.“ Podľa jeho slov sa v prípade Goldensteinu pred rozhodnutím viedol rozhovor a konzultácie, „nešlo o to, že by niekto sestry násilím naložil do auta a odviezol preč“.
Nútené presťahovanie?
Na tvrdenia, že sestry boli premiestnené proti svojej vôli, reaguje Tibi opatrne: „Z dostupných svedectiev vyplýva, že išlo o dohodnutý proces. Dôkazom, že nešlo o nátlak, je aj fakt, že mohli domov pre seniorov opustiť.“ Argument o „odňatí slobody“ preto odmieta.
Podľa Tibiho mal prepošt Grasl voči sestrám zodpovednosť za ich zdravie a bezpečnosť. „Keby nič neurobil a niektorej z nich by sa niečo stalo, vyčítali by mu, že zanedbal starostlivosť. Teraz mu zase vyčítajú, že konal. Je to veľmi nevďačná situácia.“
Sociálne siete verzus realita
Sestry sa po návrate do kláštora snažia na sociálnych sieťach ukázať, že sú samostatné a plné síl. „Na Instagrame pôsobia vitálne a usmiate,“ hovorí Tibi. „Ale krátke video ešte neznamená, že zvládnu každodenný život bez pomoci.“
Podľa neho je situácia zablokovaná – sestry chcú zostať, predstavený ich nechce oficiálne podporiť, pretože by tým prevzal zodpovednosť za ich bezpečnosť. „Obávam sa, že zmena nastane až vtedy, keď sa stane niečo vážne – napríklad úraz či hospitalizácia,“ dodáva.
Medzi povolaním a právom
Tibi pripúšťa, že rehoľníci, ktorí sa dostanú do sporu s predstavenými, majú zložitejšie postavenie než bežní veriaci. „Cesta právnej obrany existuje, ale je ťažká – a sľub chudoby často znamená, že nemajú prostriedky na advokáta. Niekedy im však sám rád poskytne právnu pomoc, ak uzná, že konali v dobrej viere.“
Rozdiel medzi mužskými a ženskými rehoľami podľa neho právne neexistuje, no v praxi áno: „Z mojej skúsenosti vyplýva, že muži sú ochotnejší brániť sa právnymi krokmi, zatiaľ čo ženy skôr povedia: ‚Podriadim sa, aj keď si to nemyslím.‘“
Prípad sestier z Goldensteinu tak nie je len právnou otázkou, ale aj ľudským príbehom o putách, poslušnosti a dôstojnosti na sklonku života. Ako hovorí Daniel Tibi: „Je to konflikt medzi srdcom a sľubom – medzi domovom, ktorý milujem, a poslušnosťou, ktorú som sľúbil Bohu.“
