„Nechceli sme vás volať skôr, aby si nemyslel(a), že už zomiera.“ My kňazi sa s týmto vysvetlením stretávame v pastoračnej praxi ešte pomerne často. Niekedy prichádza ako odpoveď na otázku, či chorý (a niekedy už zosnulý) prijal sviatosť pomazania chorých.
Privádza nás to k zamysleniu, kedy sa vlastne z pomazania chorých stalo v mentalite veriacich výlučne „posledné pomazanie“.
Tento posun kritizoval už byzantský teológ Simeon Solúnsky na začiatku 15. storočia. Pripomína, že jadrom pomazania chorých je predsa modlitba za oslobodenie od choroby, za pozdvihnutie chorého a za odpustenie hriechov, a nie príprava na neodvratný koniec.
Na počiatku
Nový zákon spomína pomazanie chorých na dvoch miestach. V Evanjeliu podľa Marka čítame, že apoštoli „pomazávali olejom mnohých chorých a uzdravovali ich“ (Mk 6,13). Kľúčový je však text z Listu svätého Jakuba (5,14-16): ak je niekto chorý, má si zavolať starších Cirkvi, nech sa nad ním modlia a pomažú ho olejom v Pánovom mene. „Modlitba viery uzdraví chorého.“
V 3. storočí nachádzame zmienku o požehnaní oleja v diele pripisovanom Hippolytovi Rímskemu. Po Eucharistickej modlitbe sa žehnali dary prírody vrátane oleja, ktorý mal posilňovať a prinášať zdravie tým, čo ho užívajú.
Zaujímavosťou je, že v prvých storočiach si veriaci často prinášali vlastný olej, nechali si ho požehnať a používali ho doma. Laici ho mohli aplikovať sebe či blízkym. Nešlo o „posledný obrad“, ale o modlitbu za uzdravenie celého človeka. Odpustenie hriechov sa spomína postupne a nenápadne – v jednote s prosbou o zdravie.
Ako sa zrodilo „posledné pomazanie“
Prax sa začala meniť v priebehu stredoveku. Postupne sa začína spájať s predstavou „dobrého konca“. Teológia vytvára schému: sviatosti vstupu do života (krst, birmovanie, Eucharistia) a sviatosti odchodu zo života (pokánie, Eucharistia ako viatikum a „posledné pomazanie“). Takto to systematizoval napríklad Albert Veľký.
Dôraz sa presúva. Už nejde prednostne o útechu a vzpriamenie chorého, ale o zahladenie zvyšných hriechov pred vstupom do večnosti. Pomazanie sa udeľuje na viacerých miestach tela – na očiach, ušiach, nose, ústach, rukách, niekedy aj na nohách – ako symbol očistenia z hriechov spáchaných zmyslami.
Postupne sa vytvára aj predstava, že táto sviatosť zanecháva nezmazateľnú duchovnú pečať podobne ako krst či kňazská vysviacka. Ak sa niekto po prijatí „posledného pomazania“ uzdravil, považovalo sa to takmer za problém. Mal žiť v akomsi trvalom stave kajúcnosti, s určitými obmedzeniami.
Niet divu, že sa tejto sviatosti ľudia začali báť. Zavolať kňaza znamenalo priznať, že koniec je blízko. Pomazanie sa stalo symbolom smrti, nie nádeje. A ak sa aj uzdravenie dostavilo, človek sa obával života v kajúcnosti.
Návrat k pomazaniu chorých
Druhý vatikánsky koncil jasne uprednostnil názov „pomazanie chorých“ pred „posledným pomazaním“. Konštitúcia Sacrosanctum concilium hovorí, že nejde o sviatosť iba pre zomierajúcich, ale pre vážne chorých, a to vrátane nádeje na uzdravenie.
Obnovený obrad z roku 1972 má štyri základné časti:
- Úvod – privítanie, pripomenutie krstu, kajúci úkon, prípadne sviatosť zmierenia.
- Liturgia slova – čítania, krátky príhovor, prosby.
- Jadro obradu – tiché vkladanie rúk, modlitba nad olejom, pomazanie čela a dlaní so slovami:
„Skrze toto sväté pomazanie a svoje milosrdenstvo nech ti Pán pomôže milosťou Ducha Svätého. Nech ťa vyslobodí z hriechov, nech ťa zachráni a milostivo posilní.“ - Záver – Otče náš, prípadne sväté prijímanie, požehnanie.
Kľúčové je, že ide o skutočné slávenie Cirkvi. Číta sa Božie slovo. Spoločenstvo sa modlí. Nejde o „technický úkon“, ale o liturgiu, v ktorej sa chorý človek nachádza uprostred modliacej sa Cirkvi.
Pomazanie sa dnes v latinskom obrade udeľuje na čele a na dlaniach – znak, že Boh posilňuje človeka v jeho myslení i konaní. Slová obradu vychádzajú z Listu svätého Jakuba: zachrániť, pozdvihnúť, oslobodiť. Sviatosť sa neudeľuje iba „pre budúcnosť duše“, ale aj pre krehké telo, ktoré choroba zasiahla.
Uprostred spoločenstva
Dôležitým krokom bolo aj obnovenie spoločného slávenia pomazania chorých, napríklad počas farskej svätej omše. Inšpiráciou bola pastorácia chorých v Lurdoch. Keď sa sviatosť slávi verejne, mizne pocit tajomnosti a strachu. Chorí prichádzajú do kostola, prijímajú sviatosť a po svätej omši často pokračujú v spoločnom stretnutí.
Takéto slávenie pripomína, že choroba nevyčleňuje človeka z Cirkvi. Naopak, Cirkev ho obklopuje modlitbou. Kódexy kánonického práva latinskej i východných cirkví výslovne umožňuje spoločné vysluhovanie tejto sviatosti.
Za zmienku stojí, že byzantská tradícia ráta až so siedmimi alebo aspoň troma kňazmi, ktorí túto sviatosť vysluhujú a nazýva ju euchelaion – „dobro činiace pomazanie“. Liturgia oslovuje Boha Otca ako „Lekára našich duší i tiel“, ktorý poslal svojho Syna, aby uzdravoval a vyslobodzoval zo smrti. Vyjadruje, že pomazanie chorých nie je obradom rezignácie. Je to modlitba Cirkvi za človeka v kríze – aby zakúsil Božiu blízkosť, silu a vnútorný pokoj.
Nádej nestraší
Ak dnes ešte niekto vníma pomazanie chorých ako „posledný signál“, je to ozvena minulosti. Sviatosť je určená každému pokrstenému, ktorý sa ocitne vo vážnej chorobe alebo pred náročnou operáciou. Môže sa prijať opakovane, ak sa zdravotný stav zhorší.
Je to sviatosť blízkosti. Sviatosť, v ktorej sa Boh skláňa k človeku ako Lekár duše i tela. Niekedy prinesie fyzické zlepšenie, inokedy vnútorný pokoj, silu niesť kríž, zmierenie so sebou i s druhými. Vždy však pripomína, že choroba nemá posledné slovo.
Je načase prestať šepkať o „poslednom pomazaní“ a znovu objaviť radosť z „dobro činiaceho pomazania“. Sviatosť pomazania chorých nie je tieňom smrti. Je svetlom, ktoré vstupuje do nemocničnej izby, do domova, do srdca človeka.
Nechce vystrašiť, ale dodať nádej.
