Tu pristúpili k nemu učeníci a spýtali sa ho: „Prečo im hovoríš v podobenstvách?“ On im odpovedal: „Preto, že vám je dané poznať tajomstvá nebeského kráľovstva, ale im nie je dané. Lebo kto má, tomu sa pridá a bude mať hojne. Ale kto nemá, tomu sa vezme aj to, čo má. Im hovorím v podobenstvách, lebo hľadia, a nevidia, počúvajú, a nepočujú ani nechápu. Tak sa na nich spĺňa Izaiášovo proroctvo: ‚Budete počúvať, a nepochopíte, budete hľadieť, a neuvidíte. Lebo otupelo srdce tohto ľudu: ušami ťažko počujú a oči si zavreli, aby očami nevideli a ušami nepočuli, aby srdcom nechápali a neobrátili sa – aby som ich nemohol uzdraviť.‘ Ale blahoslavené sú vaše oči, že vidia, aj vaše uši, že počujú. Veru, hovorím vám: Mnohí proroci a spravodliví túžili vidieť, čo vidíte vy, ale nevideli, a počuť, čo vy počúvate, ale nepočuli. (Mt 13,10-17)
Udalosti, tie bežné i mimoriadne, sa dejú pred očami všetkých rovnako. Je na očiach a ušiach pozorovateľa, čo si na nich dokáže všimnúť – či len bulvárne správy, dennú agendu alebo Božie pôsobenie. Kto si zatvára oči a uši pred Božími výzvami, povzbudeniami i napomenutiami (lebo mu momentálne vyhovuje zatvárať si ich), postupne otupnú zmysly jeho srdca.
Dokonca aj každý sval, ktorý nie je namáhaný, odumrie. Ježišovými slovami, vezme sa mu i to, čo má. Kto sa však otvorí – a človek je schopný zachytiť z Božej reči len toľko, koľko je z nej ochotný prijať do svojho života –, tomu sa sieť súvisov a tajomstiev Božieho kráľovstva rozrastá do úžasných a nevyčerpateľných rozmerov.
Niekto by mohol namietať, že tu Ježiš podporuje teóriu o predurčení: jedným je dané, druhým dané nie je. Je pravda, že už aj prirodzený rozum je dar, o to viac chápanie tajomstiev nebeského kráľovstva. A dar si nemožno vymáhať, robiť naň nárok. Avšak nedať všetkým rovnakú šancu by asi nebolo spravodlivé.
Vzápätí Ježiš uvádza veci na správnu mieru, keď hovorí, že tomu, kto má, sa pridá, ale kto je hluchý a slepý, tomu sa vezme aj to málo, čo má. Záleží teda na každom z nás. Ježiš dáva postupne, v takej miere, nakoľko sa človek otvára jeho ponuke. Je to ako na horskej túre: až kto vykročí, otvára sa mu postupne jeden horizont za druhým. Kto v škole veľa vymešká, už nechápe a nevie, o čom je reč.
K tomu treba dodať, že napriek všetkým limitom žijeme krásne časy. Aj v spiritualite, v živote Cirkvi, v obnovujúcom vanutí Ducha. A pripočítajme aj vymoženosti súčasnej civilizácie, možnosti poznávania, cestovania, obdivu, kontaktov, účinnosti slova… Ale kto sa neotvára, vidí len množstvo problémov a ľudských slabostí.
Jasný zrak a dobrý sluch sú dôležité, ale nie najdôležitejšie. Vnímajú len povrch vecí a udalostí. Komu otupne srdce a nedokáže počúvať a vidieť srdcom, pre toho vonkajšie zmysly môžu byť len zbytočnou záťažou a odvádzaním od podstaty.
Ježiš myslí predovšetkým na duchovné dianie, ktoré možno vnímať iba duchovným zrakom a sluchom, tak ako len ním možno rozumieť aj jeho podobenstvám. Potom sa zrazu tie isté udalosti javia v úplne inom, neraz až opačnom svetle.
Veď aj o tých najhroznejších Ježiš hovorí: „Keď sa toto začne diať, vzpriamte sa, zodvihnite hlavy, lebo sa blíži vaše vykúpenie.“ (Lk 21,28) Už som si akosi odvykol od takéhoto pohľadu. Hoci sa dejú také úžasné veci a môžem mať na nich bezprostrednú účasť.
