Začiatok prázdnin prináša jednu z najpodstatnejších otázok. Otázku, ktorá sa zdá na prvý pohľad ničím nezaujímavá a dá sa veľmi jednoducho prehliadnuť. Ale nedať váhu tejto otázke a len ju pár slovami odbiť by bolo rovnako škoda ako si nevšimnúť prvé rozospaté kroky detí voňajúcich po perinách, spánkom obmytých od všetkých trápení. Alebo neotvoriť skoro ráno okno a nezacítiť vôňu už odkvitajúcej lipy. (Áno, aj v centre Bratislavy je možné skoro ráno zacítiť túto sladko medovú vôňu.) Jednoducho by sme prišli o veľa.
Ako stráviť voľný čas? Kam sa vydať na dovolenku? Akú krajinu tento rok navštíviť? Ísť k moru, alebo do hôr? Počúvať šum morských vĺn kotúľajúcich chorvátsky plážový štrk, alebo šum nesúci sa z korún tatranských smrekov? Nakoniec, cieľová destinácia nie je najdôležitejšia. Patrí sa niekam ísť. Opustiť domov a stať sa na chvíľku cudzincom.
Dobre, ale čo je na tom také podstatné, aby som o tom musel čítať ešte aj na katolíckom portáli? Odpoveď nám dáva štvrtý rímsky pápež Klement I.
„Kresťania žijú vo svojej vlasti, ale ako cudzí. Všetko majú s ostatnými spoločné ako občania a všetko znášajú ako cudzinci. Každá cudzia krajina je ich vlasťou a každá vlasť cudzinou,“ znie text anonymného listu zaslaného rímskemu úradníkovi Diognetovi.
Podľa mnohých bádateľov môže byť autorom tohto anonymného listu žiak svätého Petra Klement Rímsky.
Keď kráčaš mestom, v ktorom obyvateľom nerozumieš, keď kráčaš ulicami, ktoré nevedú k dverám tvojho domova, zažívaš podstatu tvojej viery. Byť kresťanom znamená byť cudzincom.
Zažiť tento pocit môže byť tým najlepším duchovným cvičením, ktoré môžeš aj tieto dva mesiace absolvovať. Či už to bude na pláži talianskeho letoviska, alebo v päťhviezdičkovom egyptskom letovisku all inclusive. Či už sa budeš prechádzať po hrebeni rakúskych Álp, alebo po parížskom bulvári, vedz, že tvoje srdce sa raduje radosťou kresťana.
Klement ide, samozrejme, ešte ďalej, on nás neposiela na desaťdňový turnus. Bolo by nefér prirovnať ho k šéfovi firmy, ktorý nás veľkoryso pošle oddýchnuť si, aby sme sa vrátili plní síl vydať svoju krv pre úspech jeho podniku. Podľa Klementa nie je cieľom kresťana vydať svoju krv pre úspech tejto nadnárodnej firmy – Cirkvi. Klement vie, že, naopak, krv bola vydaná za nás, aby sme už nemuseli cestovať nato, aby sme boli na dovolenke.
Dokonca aj v Starom zákone vidíme, že takíto cestovatelia a dovolenkári boli Bohu milší ako tí usadení, domorodci. Turistovi Abrahámovi bol Boh bližšie ako jeho synovcovi Lótovi, ktorý sa usadil v Sodome. Mojžiš si tiež vybral radšej „menší výlet“ ako život egyptského občana. Noe sa šiel plaviť, prorok Eliáš šiel „pod širák“.
A tak sa prázdniny stávajú časom duchovných cvičení, časom, keď sa môžeme naučiť byť kresťanmi. Naučiť sa byť cudzincami, či už žijeme v prenajatom veľkomestskom byte, alebo sme si postavili dom na dedine. Či svoj voľný čas trávime spaľovaní gréckym slnkom, alebo mrzneme v klimatizovanom open space korporácie.
Vieme, že reč, ktorú nás naučili naši rodičia, nie je naša materinská a nikdy v nej dokonale nevyjadríme naše najhlbšie myšlienky či city. Vieme, že sme tu len na dovolenke a tento zážitkový pobyt nikdy nebude miestom, ktoré chceme nazvať naším domovom.
Ak by dnes Klement Rímsky dostal otázku, kam sa chystá na prázdniny, asi by sa len pousmial a parafrázoval svoj skoro dvetisíc rokov starý list:
„My kresťania žijeme vo svojej vlasti, ale ako na dovolenke. Všetko máme s ostatnými spoločné ako miestni, ale nad ničím sa príliš netrápime ako návštevníci. Každá exotická destinácia je našou vlasťou a naša vlasť dovolenkovým letoviskom.“
