Svojho času sa mi dostalo cti spolupracovať na natáčaní dokumentárnej série Božie domy s Vandalom. Písal som tam scenáre a moderoval som to. Nakoniec sa podarili dve série po dvanásť častí a divákom sme predstavili stovky chrámov naprieč Slovenskom.
Ako býva zvykom pri rozhovoroch s tvorcami, ľudia chcú počuť „historky z natáčania“. Aj keď sa v tomto prípade nikto na žiadne nedopytuje, nedá mi to, sám vám jednu rozpoviem.
Točenie takej dokumentárnej série nie je vôbec romantická záležitosť. Vlastne sme sa hnali ako splašené kone, aby sa všetko stihlo v stanovenom čase. Aby na nás nečakali kostolníčky, ktoré nám otvárali kostoly, a respondenti, ktorí neraz cestovali z veľkej diaľky, aby sa s divákmi podelili o svoje vedomosti o sakrálnych stavbách.
Keď sa ponáhľate, nie je čas na nejaké „caviky“ ani hlboké prežívanie či stíšenie. Nakoniec z celého tímu som bol veriaci, myslím, iba ja, takže v kostole som si vždy kľakol pred bohostánkom, vždy som sa prežehnal.
Kto veriaci nie je, nie je viazaný takýmito úkonmi, no bolo jedno miesto, ktoré si úctu vypýtalo samo – jeden malý drevený kostolík na východnom Slovensku.
Stál na vŕšku, boli v ňom nádherné ikony, už z diaľky voňal drevom a olejovým náterom. Keď ste vošli dnu ako veľká voda, lebo presne tak náhliaci sa filmári všade vchádzajú, narazili ste čelom rovno do takého priečneho trámu, ktorý bol súčasťou konštrukcie a zároveň bol vrchnou časťou vchodu z predsiene chrámu – z „babinca“ či „žobráčnice“ – do chrámu.
Kto si nedal pozor, tresol si doň hlavu. Tak sme si tam postupne obúchali čelá všetci. Každý, hoc i neveriaci, bol zrazený do prachu a musel sa kajať. Bolo to komické a aj dnes, keď si na to spomeniem, smejem sa.
Tieto nízke vchody sú zradné. Aj u babky na dome bola taká starodávna brána. Keď išiel „pobehaj“ či „horenos“, tresol si o ňu hlavu a pod pitvor vstupoval už v pokore.
Súčasťou povedomia Američanov je príbeh, ktorý sám o sebe rozprával Abrahám Lincoln. Hrdý na malý úspech, ktorý dosiahol, kráčal nadutý ako páv a tresol si hlavu o trám. Neskôr, spomínajúc na túto príhodu, vravel, že ho to naučilo vnímať, kam kráča…
Dokonca aj brmbolce na čiapkach mali pôvodne ochrannú funkciu. Námorníci mali brmbolce na čapici, aby tlmili nárazy hlavy o nízke priestory v konštrukciách lodí. Viete, pred oceánom treba mať pokoru.
Tiež si spomínam na anekdotický príbeh, ktorý som počul v detstve. Sedliacka rodina mala nadaného chlapca, ktorému išlo učenie. Nuž predali roľu a zaplatili mu školu v meste. Keď prišiel domov na prázdniny, nosil sa namyslene, zvrchu nazeral na svoju nevzdelanú rodinu. Otec ho poprosil, aby mu pomohol s prácou, aby mu podal hrable. Popanštený syn povedal, že sa toľkým novým veciam v škole priučil, že na staré načisto zabudol, a preto otcovi žiadne hrable podať nemôže, pretože vôbec netuší, čo tie hrable sú. Ako to dopovedal, pyšne vykročil preč. Lenže na dvore ležali na zemi hrable a on, nedbajúc na to, čo je na zemi, šliapol na ne. Hrable šliapnutie vymrštilo smerom hore a ich rukoväť ho tresla rovno do čela. Vtedy „vzdelaný“ syn vykríkol: „Kto tu nechal ležať tie hrable?!“ Dobre vedel, čo sú hrable zač, len manuálna práca bola už pod jeho úroveň. Tvrdým spôsobom bol vrátený do reality.
Čo však tým chcem povedať? Keď sme nadutí, keď kráčame arogantní životom, keď sa nesieme ako pávy a nevnímame svet okolo nás, keď prehliadame ľudí a ignorujeme Boha, osoží nášmu egu dostať úder do čela a padnúť do prachu trápnosti a zahanbenia. Ak je človek čo i len trochu vnímavý, postaví sa premenený.
