Herec James Van Der Beek sa medzi divákmi zapísal najmä ako Dawson Leery v známom seriáli Dawson’s Creek (Dawsonov svet). Zomrel 11. februára vo veku 48 rokov po dlhom boji s kolorektálnou rakovinou. Jeho smrť vyvolala nostalgické spomienky generácie, ktorá vyrastala na televíznych seriáloch z prelomu tisícročia. No ešte viac než spomienky na obrazovku dnes pôsobia jeho posledné verejné vyjadrenia.
Vo videu zverejnenom vlani 8. marca, ktoré označil za reflexiu „najťažšieho roka svojho života“, opísal, ako si postupne o sebe budoval obraz. Najskôr ako herec, čo ho podľa vlastných slov nikdy úplne nenapĺňalo. Neskôr ako manžel a napokon ako otec šiestich detí, živiteľ rodiny a správca pôdy na texaskom ranči, kde žil spolu so svojou manželkou. V tejto fáze mal pocit, že konečne našiel uspokojivú odpoveď na otázku „Kto som?“.
Diagnóza rakoviny tretieho štádia túto odpoveď rozobrala. Liečba ho odlúčila od rodiny, vzala mu pracovné možnosti aj fyzickú silu. Nemohol byť oporou manželke, nemohol dvíhať svoje deti ani vykonávať bežné práce na pozemku. Sám priznal, že bol príliš slabý, aby orezal stromy v období, keď sa to má robiť. A vtedy si položil otázku, ktorá je nepríjemná: „Ak som len vychudnutý, slabý muž, sám v byte s rakovinou, kto som?“
Táto otázka tne do živého. Dnešná spoločnosť má sklon hodnotiť človeka podľa výkonu, produktivity a spoločenského dosahu. Identita sa chápe ako projekt, ktorý treba budovať a prezentovať. Lenže všetko, na čom takáto identita stojí, sa dá veľmi rýchlo stratiť. Kariéra, zdravie, sila aj uznanie okolia.
Van Der Beek napokon vyslovil vetu, ktorá ide proti logike tohto sveta: „Som hodný Božej lásky jednoducho preto, že existujem.“ A následne dodal, že ak je hodný Božej lásky, mal by byť hodný aj tej vlastnej.
A to isté platí o každom človekovi. Základná pravda kresťanskej tradície, a síce, že dôstojnosť človeka je dar, nie odmena za výkon, dnes znie ako kontrastné vyhlásenie. Neopiera sa o úspech, silu ani užitočnosť, ale o samotnú skutočnosť bytia.
Po diagnóze opísal niekdajší herec aj zmenu vo svojom prežívaní viery. „Pred rakovinou bol Boh niečím, čo som sa snažil zaradiť do svojho života. Po rakovine mám pocit, že spojenie s Bohom je v skutočnosti hlavným zmyslom toho, prečo tu na tejto zemi žijem,“ povedal v rozhovore pre NBC. Dokonca priznal, že prvou reakciou na diagnózu bola myšlienka, že to môže byť „najlepšia vec, ktorá sa mu kedy stala“, pretože ho prinútila prehodnotiť, na čom jeho život naozaj stojí.
Silný obraz z posledných dní zverejnila herečka Stacy Keibler: Van Der Beek sedí na invalidnom vozíku a sleduje západ slnka. V sprievodných slovách napísala, že posledné dni s ním boli „darom od Boha“ a že keď si človek uvedomí, aký je čas vzácny, neplytvá ním a neponáhľa sa. Neuteká pred prítomnosťou, nestará sa o zajtrajšok, neprežíva život len ako sériu povinností a plánov. Táto fotografia nezachytáva herca v žiare reflektorov, ale človeka konfrontovaného s vlastnou krehkosťou.
Van Der Beek zomrel 11. februára, na sviatok Panny Márie Lurdskej, patrónky chorých. Nie je potrebné v tom hľadať dramatickú symboliku. Stačí konštatovať, že jeho posledné slová smerovali k otázke, na ktorej stojí alebo padá sebapochopenie: Má človek hodnotu aj vtedy, keď už nepodáva výkon?
James Van Der Beek našiel v odpovedi pokoj.
