Takmer každý kazateľ použil príbeh o človekovi, ktorý sa ocitol uprostred záplavy. Keďže bol veriacim, modlil sa k Bohu, aby ho zachránil. Voda stúpala a pred jeho domom zastavil sused s autom: „Poď, vezmem ťa,“ ponúkol mu. Muž odmietol: „Mňa zachráni Boh!“ To sa opakovalo neskôr aj so záchranným člnom a napokon s vrtuľníkom. Muž zakaždým pomoc odmietol a čakal na Boha. Keď sa potom utopil, postavil sa pred Boha s výčitkou: „Pane, prečo si ma nezachránil? Ja som ti tak veril!“ A poznáme aj odpoveď Pána Boha: „A čo si myslíš, že kto ti poslal auto, čln a vrtuľník?“
Božie prísľuby sú veľkou témou Biblie i našich otázok. Vieme, že takmer každý štvrtý verš Biblie obsahuje nejaký prísľub.
A o splnenie prísľubu ide aj v udalosti narodenia Jána Krstiteľa. V tomto príbehu sa Božie sľuby plnia hneď na dvoch frontoch – v živote jednotlivca aj celého národa.
A čo je na tom naozaj pozoruhodné? Stačí na to jedna jediná udalosť. Boh splní sľub, ktorý dal celému ľudstvu, a zároveň odpovie na osobnú túžbu manželov Zachariáša a Alžbety, ktorí márne čakali na dieťa.
Starý zákon sa končí silným prísľubom. Prorok Malachiáš oznamuje, že príde niekto ako Eliáš – človek, ktorý znovu prepojí srdcia otcov a detí (3,24). A potom… ticho. Boh sa na viac než 400 rokov odmlčal.
A tak sa začali množiť otázky. Naozaj Boh plní, čo sľúbil? Nezabudol? Nádej sa opierala aj o starý výrok z Knihy Genezis, kde sa hovorí, že kráľovské žezlo zostane v rukách Júdu, až kým nepríde ten, komu právom patrí (porov. 49,10). Z kmeňa Júdu mal totiž vzísť Mesiáš.
Túto autoritu si Júda dlho uchovával – až kým sa nescvrkla už len do podoby veľrady – sanhedrinu. Ani ten však neprežil rímsku okupáciu. Keď prokurátor Caponius odňal Židom posledné zvyšky samosprávy, mnohí prepadli zúfalstvu. V Babylonskom talmude sa zachovala veta plná sklamania: „Beda nám! Boh zabudol na svoj sľub. Žezlo bolo odňaté a Mesiáš neprišiel.“
V čase, keď vznikli tieto riadky, sa v Jeruzalemskom chráme objavil chlapec, ktorý prekvapil učencov svojou múdrosťou. Mal dvanásť rokov a stratil sa na púti svojim rodičom. Boh nezabudol. Svoj sľub plnil. Len inak, než si to ľudia predstavovali. Človek by to nevymyslel.
Reakcia Zachariáša a Alžbety preto neprekvapuje. Rovnako ako národ túžil po Mesiášovi, túžili oni po synovi. A tak ako Izrael spočiatku neveril, že Ježiš je Kristus, ani Zachariáš neveril anjelovi, že budú mať s Alžbetou v tak vysokom veku dieťa. Onemel. Ale Boh konal. Zasiahol síce inak, než si to predstavovali, ale splnil, čo sľúbil. A rovnako to urobil aj so svojím ľudom.
Čo si z toho môžeme vziať dnes? Jednoduchú, ale nadčasovú pravdu: Boh síce neplní naše predstavy, ale svoje sľuby – tie plní vždy. Práve dnes nám chce dať seba samého.
