Z vyše tridsaťročného priateľstva medzi Armandom Loverom a súčasným pápežom vznikla kniha De Roberto a León (Od Roberta k Levovi), ktorú vydalo vydavateľstvo Mensajero. Peruánsky autor v nej opisuje množstvo menej známych epizód zo života súčasného Svätého Otca.
Jednou z nich je aj príbeh, keď si mnohí veriaci v trujillskej oblasti mysleli, že vtedajší páter Robert Prevost OSA zahynul.
„V skutočnosti to bol mladý muž, augustiniánsky kandidát, ktorý zomrel pri autobusovej nehode, keď cestoval do Limy koncom roka,“ vysvetľuje Lovera.
Rodičia zosnulého, pochádzajúci z vidieckeho regiónu severne od Trujilla, nemali prostriedky na prevoz synovho tela a poprosili pátra Roberta, aby ho doviezol späť do rodnej dediny.
„Cestoval viac ako 2 000 kilometrov tam a späť, aby im urobil túto láskavosť,“ hovorí Lovera. Keď vybavoval všetku administratívu, „zle zapísali jeho meno a omylom ho zaradili medzi obete nehody“ – a tak sa jeho meno objavilo v miestnych novinách v Trujille.
„Keď sa to ľudia, najmä tí najchudobnejší z farnosti, dozvedeli, prišli so slzami v očiach a s novinami v ruke k augustiniánom, aby vyjadrili sústrasť,“ spomína Lovera. O to väčšie bolo ich prekvapenie, keď im dvere otvoril živý a zdravý páter Prevost.
„Na tejto epizóde ma najviac dojímala jeho ochota pomôcť a na druhej strane náklonnosť ľudí voči nemu,“ dodáva Lovera.
Prvé stretnutie s budúcim pápežom má Lovera dodnes živo pred očami. Stalo sa to v roku 1991 v Kolumbii. „Vtedy sme boli v mládežníckej skupine trochu rebeli. Keď mi povedali, že je to cirkevný právnik, pomyslel som si: ‚Prichádza nejaký veľmi formálny pán, čo bude dbať na protokol a pravidlá.‘ No hneď po tom, ako sa predstavil a začali sme sa rozprávať, nás úplne odzbrojil. Všetky predsudky zmizli – bol neuveriteľne prístupný.“
O rok neskôr v roku 1992 prišiel Lovera do augustiniánskeho formačného domu v Trujille, ktorý viedol práve páter Prevost. Sedem rokov spoločne žili, formovali sa a pôsobili v pastorácii. „Našiel som v ňom žiarivú srdečnosť. Od toho dňa to bol pre nás jednoducho Roberto alebo páter Roberto,“ spomína.
Páter Prevost bol v rokoch 1992 – 1998 farárom vo Farnosti Nuestra Señora de Monserrate v Trujille. Lovera má živé spomienky na jej začiatky: „Moja manželka pochádzala z tejto farnosti. Boli sme pri výstavbe, keď tam bol len piesok. V nedeľu sme si nosili vlastné stoličky a svätá omša sa slávila na veľmi jednoduchom oltári.“
V 90. rokoch pôsobili v regiónoch, kde boli aktívne podvratné ozbrojené skupiny. „Odporúčali im odísť, no on aj jeho komunita sa rozhodli zostať. Toto svedectvo ma hlboko zasiahlo. Dojalo ma jeho odhodlanie a misijný duch.“
„Navyše bol matematik – a ja matematiku milujem. Aj to nás spájalo,“ dodáva s úsmevom.
Silným putom bola aj hudba, spoločná vášeň oboch priateľov. „Roberto miloval hudbu. Začali sme spolu spievať peruánske piesne aj augustiniánske spevy. Mal krásny hlas a rád spieval s ostatnými. Boli sme naladení na rovnakú vlnu.“
Hudobný talent má pápež po matke Mildred. Ako opisuje vo svojej knihe, hrala na organe, bola známou speváčkou a v roku 1941 sa zúčastnila na festivale Chicagoland Music Festival. Pri nedeľných bohoslužbách spievavala Ave Maria s veľkou vrúcnosťou.
O mnoho rokov neskôr sa Mildredin elektrický organ objavil v augustiniánskom formačnom dome, ktorý Roberto založil v Trujille. „To ma veľmi dojalo. Akoby tam niečo z jeho mamy – jej hlas aj modlitba – stále žilo.“
Keď bol páter Prevost v roku 1999 preložený do Chicaga, priateľstvo pokračovalo vďaka e-mailom. „Je veľmi prístupným človekom. Dôvera sa nikdy nevytratila,“ hovorí Lovera.
Rokmi postupne videl, že za jeho skromnosťou stojí hlboké povolanie k službe. „Nikdy nehľadal cirkevné funkcie. To ma vždy dojímalo. Zvykol som hovoriť: ‚Tento človek mi zjavuje Boha.‘ Bol veľkorysý, schopný a jazykovo veľmi nadaný.“
Spomína si aj s humorom na to, ako sledoval jeho kariéru: „Pravdupovediac, bol by som radšej, keby zostal biskupom – aby sme nestratili kontakt. Keď však v roku 2021 niektorí priatelia vraveli, že Roberto by mohol byť ďalší pápež, myslel som, že preháňajú.“
Pred konkláve sa však meno pátra Prevosta čoraz častejšie objavovalo medzi kandidátmi v médiách. Lovera priznáva, že vtedy už túto možnosť začal brať vážne. „Predpokladal som, že ak spoznajú, aký je to človek, zvolia ho. A presne to sa stalo,“ hovorí.
„Cieľom knihy,“ vysvetľuje Lovera, „je ukázať priateľa, ktorý ponúka svoju priateľskosť – a tým aj priateľstvo toho, kto dáva životu zmysel: Ježiša. Roberto vždy chcel, aby boli dvere biskupstva otvorené pre všetkých. Nikdy sa nesprával ako vzdialený hodnostár či byrokrat. Bol bratom medzi bratmi, so zodpovednosťou viesť a robiť rozhodnutia – ale vždy rozumne a s blízkosťou.“
A práve toto podľa Loveru charakterizuje aj dnešného pápeža: „Pápež Lev XIV. sa vo svojom bytí nezmenil. Je to ten istý prístupný, radostný a bratský kňaz, ktorého som spoznal v roku 1991. Len dnes má jeho blízkosť váhu a milosť vedenia celej Cirkvi.“
(ACI Prensa)
