„Milujte svojich nepriateľov a modlite sa za tých, čo vás prenasledujú,“ (Mt 5,44) to je veta, ktorú poznáme naspamäť – a predsa je to asi najťažší príkaz evanjelia. Ako ju žiť bez toho, aby sme z nej urobili peknú teóriu, ktorá sa rozplynie pri prvom konflikte? Skúsme sa pozrieť na Ježišovo pozvanie cez obraz „živej vody“, ktorý sa tiahne celou Bibliou a dotýka sa presne tejto témy.
Ježiš na Sviatok stánkov volá: „Ak je niekto smädný, nech príde ku mne a nech pije…“ (Jn 7,37-38) Nevolá len zvedavých, ale smädných. Prvý krok k láske k nepriateľom je priznať si smäd: „Pane, ja to sám nedám. Potrebujem ťa.“ Kto nemá smäd, zostane pri vlastných zásobách – pri „cisternách popraskaných“ (Jer 2,13): pri nahromadených krivdách, výčitkách, opakovaných príbehoch o tom, ako nám kto ublížil.
To sú vody, z ktorých sa nedá žiť. Láska k nepriateľom sa nezačína nátlakom vôle, ale priznaním biedy a otvorením sa prameňu, ktorý tečie „sám od seba“ – Duchu Svätému, Božej milosti.
A čo sa stane, keď sa napijeme? Ježiš sľubuje viac než osobné uľahčenie: „Z jeho vnútra potečú prúdy živej vody.“ Božia láska nechce zostať uzavretá v nás, chce z nás vytekať. Nie ako povodne nášho hnevu, ale ako tichý tok, ktorý zavlaží suché miesta. Ezechiel vidí vodu, ktorá vyviera z chrámu, a všade, kam sa dostane, prináša život (Ez 47). Nový chrám je Kristovo srdce – prebodnuté, otvorené. Odtiaľ prúdi milosrdenstvo. Milovať nepriateľa teda neznamená vytvoriť v sebe „kresťanský úsmev“, ale spojiť svoje srdce s tým Kristovým. Tam je zdroj.
Ako sa to robí prakticky? Zaujímavé rady dáva Katarína Lachmanová:
1. Vzbuď smäd a povedz to Bohu. Krátka denná modlitba môže zmeniť trajektóriu dňa: „Pane Ježišu, bez teba nedokážem milovať človeka X. Daj mi svojho Ducha. Daj mi piť z tvojho srdca.“ Nie je to kúzlo, je to otvorenie kohútika. Boh nie je lakomý – dáva „zadarmo“ (Iz 55,1).
2. Čerpaj zo sviatostí. Kto chce milovať „ťažkých“ ľudí, potrebuje reálnu potravu. Eucharistia nie je symbolické gesto; je to živý Kristus – „Pán a darca života“. Zmiereniu zasa patrí ohromná moc: vracia prietok tam, kde sa potrubie upchalo hriechom a horkosťou. Ak sa pýtame, prečo „to nejde“, často je problém na prijímači.
3. Pros o zmenu srdca, nielen správania. Boh cez Ezechiela sľubuje srdce z mäsa namiesto kamenného (Ez 36,26). Láska k nepriateľom nie je výkon hrdinu; je to ovocie transplantácie srdca. Prosme: „Vezmi mi tvrdosť, daj mi tvoje srdce.“ Keď Boh mení vnútro, príkazy prestávajú byť ťarchou zvonka a stávajú sa túžbou zvnútra.
4. Začni modlitbou požehnania. Ježiš hovorí: „Modlite sa za tých, čo vás prenasledujú.“ Skôr než sa pokúsiš o rozhovor, začni tým, že tej osobe požehnáš: „Pane, urob mu/jej dobre. Vylieč, čo je v ňom/nej zranené. Daj mi pohľad, aký máš ty.“ Požehnanie je prvý pohyb proti reťazcu odplaty.
5. Praktizuj Božiu prítomnosť. Brat Vavrinec učil žiť „medzi hrncami“ v neustálom kontakte s Bohom. Nepriateľ príde často neočakávane – do kuchyne, do kancelárie, do mailu. Krátke „Ježišu, buď tu so mnou!“ je most, ktorý ti pripomenie, že na to nie si sám.
6. Odpustenie je proces, ale začni dnes. Odpustiť nie je zabudnúť ani ospravedlniť zlo. Je to rozhodnutie pustiť dlh z rúk a odovzdať ho Sudcovi, ktorý je zároveň Lekár. Niekedy bude treba odpustiť stokrát, vytrvalo. Každé „áno“ posúva hranicu púšte neodpustenia a necháva pretekať viac vody lásky.
7. Posti sa od ideologického hnevu. Svet nás učí identifikovať sa s tábormi a živiť sa pohoršením. Prorok Izaiáš v 58. kapitole volá po „pravom pôste“: lámať jarmo, prestať utláčať blížneho, deliť sa s chlebom. V praxi to znamená aj obmedziť zdroje, ktoré v nás pestujú pohŕdanie. Tam, kde kŕmime zlosť a hnev, láska k nepriateľom neprežije.
8. Dovoľ, aby prúdy pokračovali ďalej. Ak žijeme spojení s Kristom, Boh si nás potichu používa. Niekedy sa nič „veľké“ nedeje, a predsa po nás ostáva záhrada: zmierené vzťahy, ľahšie srdcia, pokoj v dome. Je to neviditeľná služba, ktorú často nesie modlitba starých mám a ľudí, o ktorých svet nikdy nenapíše.
Možno sa v nás ozve námietka: „Ale čo spravodlivosť? Nemám sa brániť?“ Láska k nepriateľom neruší spravodlivosť ani pravdu. Ježiš nám neprikazuje, aby sme boli naivní. Prikazuje prestať opakovať logiku nenávisti. Kresťan môže a má chrániť slabých, pomenovávať zlo, stanovovať hranice – ale bez jedu, bez pomsty, s cieľom uzdravenia, nie zničenia. To dokáže len človek napojený na prameň.
Na konci sa vráťme k Ježišovmu sľubu: „Kto verí vo mňa… z jeho vnútra potečú prúdy živej vody.“ Viera nie je iba súhlas s poučkou; je to vzťah. Neviditeľná pupočná šnúra lásky, nádeje a viery spája naše srdce s Bohom. Ak tečie, aj púšť okolo sa zelená. Ak je prerušená, všetko vysychá. Preto dnes prosme jednoducho: „Ježišu, daj sa mi napiť. Premieňaj moje srdce. Nauč ma požehnávať toho, kto mi ublížil. A urob zo mňa prameň pre moje okolie.“
Nie je to náš výkon. Je to dar – milosť, ktorá prúdi zadarmo z prebodnutého Ježišovho Srdca. A práve vtedy, keď milujeme nepriateľov, stávame sa najviac podobní Otcovi. Tam sa evanjelium stáva viditeľné. Tam sa začína nový život.
