V liturgických knihách sa občas nachádzajú poznámky písané drobným červeným písmom. Sú to inštrukcie určené kňazovi, ktoré veriaci v laviciach nevidia, no predsa v sebe nesú hlboké posolstvo. Jedna z nich, znejúca „koniec prepodobnému“, označuje záver čítania určeného na sviatok svätých, ktorých Cirkev nazýva prepodobnými.
Hoci toto slovo vnímame ako bežnú súčasť nášho náboženského slovníka, v tichu Veľkého pôstu v nás môže zarezonovať novou silou. Odhaľuje totiž nádhernú vlastnosť mužov a žien, ktorých životy sa stali živou ikonou Boha.
Slovo „prepodobný“ v sebe ukrýva intenzívnu túžbu podobať sa na niekoho, kto nás presahuje. Nie je to len povrchná inšpirácia, akú poznáme zo sveta dospievajúcich, ktorí si na steny lepia plagáty svojich športových či umeleckých idolov.
Byť prepodobným znamená niesť v sebe túžbu takú silnú, že človek chce byť čo najviac podobným svojmu vzoru. Týmto vzorom a jediným skutočným ideálom je pre nás Ježiš Kristus. Práve v čase pôstnej disciplíny stojíme pred pozvaním vydať sa na cestu k takejto vnútornej premene.
Otázka, ktorá sa prirodzene natíska, znie: Čo máme robiť, aby sme sa „prepodobnými“ skutočne stali? Odpoveď nachádzame priamo v čítaniach určených prepodobným, kde zaznievajú blahoslavenstvá ako akýsi návod na dosiahnutie takého života.
Tie nie sú len historickým textom z Reči na hore, ale skutočným kľúčom k premene človeka na Boží obraz. Blahoslavenstvá nám ukazujú konkrétne črty Kristovej tváre – jeho tichosť, milosrdenstvo, čistotu srdca i schopnosť prinášať pokoj.
Boh dnes pozýva každého z nás, aby sme si jedno z týchto blahoslavenstiev vybrali za sprievodcu novým týždňom. Možno nás za srdce chytí prísľub potechy pre plačúcich, možno výzva k milosrdenstvu či tichosti.
Ak s týmto jedným vybraným slovom budeme bdieť a pracovať, naša túžba po Bohu prestane byť len teóriou. Stane sa konkrétnym krokom k tomu, aby sme sa vo svojom každodennom živote stávali čoraz viac podobnými nášmu Spasiteľovi.
