Deň reformácie každoročne pozýva k dvojitému rozlišovaniu: reforma je trvalou úlohou Cirkvi; reformácia ako proces vedúci k rozdeleniu Cirkvi je historickým faktom, no nie teologickým ideálom.
Reforma znamená vnútornú cestu Cirkvi k neustálemu očisťovaniu a k orientácii na Písmo a Tradíciu (Ecclesia semper reformanda – Cirkev sa má stále reformovať).
Reformácia naproti tomu – pri všetkej svojej duchovnej vážnosti – predstavuje aj reťazec tragických udalostí raného novoveku, ktoré viedli k upevneniu konfesionálnych hraníc, k rozkolu, utrpeniu a smrti.
Kto si dnes pripomína reformáciu alebo hľadá reformy, nemá ju romantizovať, ale má sa pýtať: „Ako možno dosiahnuť reformu bez rozdelenia?“
Klasickým príkladom reformy vnútri Cirkvi je svätý František z Assisi (†1226) – nebol systémovým kritikom, ale mužom radikálnej orientácie na evanjelium: v chudobe, bratstve a misionárskej pokore.
František trvalo zmenil tvár Cirkvi bez toho, aby založil nové vierovyznanie alebo sa nechal vtiahnuť do politických zápasov. Jeho cesta pripomína, že svätosť osobného života je najpresvedčivejšou silou pravej reformy.
Reformné úsilie neskorého stredoveku
Reformácia 16. storočia nespadla z neba. Už 15. storočie bolo epochou intenzívnych impulzov obnovy: humanizmus (ad fontes – návrat k prameňom), hnutie devotio moderna, reformy reholí (tzv. observančné hnutia) a univerzitné prebudenie. Tieto prúdy nehľadali rozkol, ale obnovu z prameňov viery. Vytvorili duchovnú atmosféru, v ktorej sa mohlo zrodiť Lutherovo dielo.
Humanizmus
Usiloval sa o návrat k pôvodným jazykom Biblie, k cirkevným otcom a k prameňom. Podľa novších bibliografických zistení existovalo už medzi rokmi 1466 – 1522
- 14 úplných hornonemeckých vydaní Biblie,
- 4 dolnonemecké plné Biblie,
- množstvo čiastkových vydaní (žaltáre, evanjeliá, epištoly, perikopy, duchovné spisy).
Devotio moderna
Hnutie vnútornej zbožnosti, spojené s menami Geert Groote (†1384) a Tomáš Kempenský (†1471). Zameriavalo sa na rozjímanie nad Písmom, osobnú modlitbu a formovanie svedomia – na to, čo neskôr Luther zdôrazňoval ako stred viery.
Reformy kláštorov
Hnutia ako Bursfeldská kongregácia (1439), Melkská reforma (1418) a ďalšie observančné obnovy viedli späť k jednoduchosti Benediktovej reguly, k stabilite modlitbového života a k novému oceneniu vzdelania.
Windesheimská kongregácia
Bola založená v roku 1395 a spájala augustiniánskych kanonikov do spoločenstva, ktoré prepojilo štúdium Písma, školstvo a pastoračnú službu.
Týmto spôsobom sa 15.storočie javí ako doba sebaočisťovania Cirkvi – ako vnútorná reforma, ktorá predchádzala reformáciu.
Martin Luther – od mnícha k reformátorovi a tragika závislosti
Martin Luther (1483 – 1546) sa narodil v Eislebene. Po „búrke pri Stotternheime“ v roku 1505 vstúpil do augustiniánskeho rádu a v roku 1512 získal vo Wittenbergu titul Doctor theologiae. Počas cesty do Ríma (1511 – 1512) bol konfrontovaný s posvätnosťou i zosvetštením Cirkvi zároveň, čo ho fascinovalo i znepokojilo. Medzi rokmi 1513 – 1517 vo svojich prednáškach vyzrel k novému pochopeniu „ospravedlnenia jedine z milosti a vierou“.
Dňa 31. októbra 1517 zverejnil svojich 95 téz proti odpustkom; v roku 1520 nasledovali tri veľké reformačné spisy:
- Ku kresťanskej šľachte nemeckého národa;
- O babylonskom zajatí Cirkvi;
- O slobode kresťana.
Pred ríšskym snemom vo Wormse v roku 1521 vyznal: „Tu stojím, inak nemôžem.“
Závislosť od kniežat a politická dilema
Luther pravdepodobne vďačil za svoj život ochrane saského kurfirsta Fridricha Múdreho. Z ideálu slobody svedomia sa však čoskoro stala závislosť od vrchnosti.
Knieža sa stal „núdzovým biskupom“ (Notbischof). Tak sa reformačný ideál vnútornej slobody upevnil vo forme zemepanskej cirkevnej organizácie, ktorá priniesla istú stabilitu, no zároveň posilnila konfesionálny pluralizmus.
Reformácia tým v politickej realite nadobudla iné tvary, než aké zodpovedali jej duchovnému zámeru.
Sedliacka vojna (1524 – 1526)
„Dvanásť článkov sedliakov“ požadovalo spravodlivosť v duchu evanjelia. Luther najprv vyzýval k mieru, no keď vzbura prepukla, ostro sa postavil proti povstalcom. Tým sa stal pre kniežatá zárukou ich politického poriadku, no pre mnohých roľníkov symbolom zrady.
Sedliacka vojna odhaľuje hranicu medzi náboženskou obnovou a sociálnou revolúciou – duchovná reforma nedokázala uniesť sociálne očakávania svojej doby.
Od Augsburského mieru po Tridsaťročnú vojnu
Augsburský náboženský mier (1555) priniesol dočasný pokoj vďaka zásade Cuius regio, eius religio – Čie panstvo, toho náboženstvo – nie však skutočnú jednotu.
Konfesionalizácia Európy viedla k vyostreniu rozporov a napokon vyústila do Tridsaťročnej vojny (1618 – 1648), ktorá sa začala ako náboženský konflikt, no skončila sa ako bolestne politický zápas. Vestfálsky mier (1648) priniesol síce rovnováhu a nový medzinárodný poriadok, nie však zmierenie cirkví. Európa sa naučila mieru skrze právo – no prišla pritom o jednotu viery.
Reforma bez rozdelenia
V čase, keď sa reformácia začínala, vystupovali aj osobnosti, ktoré hľadali inú cestu než rozkol: Erasmus Rotterdamský, pápež Hadrián VI., rôzne rehoľné reformné hnutia a na protestantskej strane Filip Melanchthon.
Všetkých spájalo presvedčenie, že pravda a jednota nie sú protiklady, ale dve dopĺňajúce sa formy cirkevnej obnovy. V dobe ostrej polarizácie predstavovali snahu obnoviť evanjelium cez vzdelanie, pokánie a duchovnú hĺbku bez toho, aby roztrhli „Kristovo rúcho“, teda Cirkev.
Erasmus Rotterdamský – vzdelanie, evanjelium a miernosť
Desiderius Erasmus Rotterdamský (†1536) bol jedným z najpresvedčivejších zástancov reformného ducha, ktorý kládol vnútorné obrátenie nad vonkajšie zmeny. Korene krízy Cirkvi videl nie v dogme, ale v nevzdelanosti a morálnej hrubosti sŕdc. Jeho program Pietas instructa litteris – Zbožnosť formovaná poznaním a svedomím – smeroval k obnoveniu vzdelaného a zodpovedného kresťanstva.
Erasmus bol zároveň teológ aj humanista, priekopník historicko-kritického štúdia Biblie. Jeho dielo Novum Instrumentum omne (1516 a ďalšie vydania) – prvé grécko-latinské vydanie Nového zákona – otvorilo prístup k prameňom (ad fontes) a pripravilo cestu k návratu k evanjeliu.
V jeho postoji sa spájala vernosť i kritika: bol kňazom Katolíckej cirkvi, no nezatváral oči pred jej nedostatkami. Jeho cieľom bola reforma bez revolúcie, obnova bez deštrukcie. Jeho štýlom nebol útok, ale láskavá irónia.
Zdieľal niektoré morálne požiadavky reformátorov, no zostal verný Cirkvi. Keď sa Lutherovo hnutie začalo radikalizovať, oddelilo ich teologické chápanie. Zlomom sa stal Erasmov traktát De libero arbitrio (1524), v ktorom – vedome v protiklade k Lutherovmu De servo arbitrio (1525) – obhajoval slobodu a zodpovednosť človeka. Tým sa postavil do jadra katolíckeho učenia o milosti a zároveň sa stal hlasom zmierenia uprostred konfesionálnej krízy.
Jeho presvedčenie znelo: „Reforma sa uskutočňuje cez vzdelanie, miernosť a lásku. Kristus chce srdcia, nie hádky; lásku, nie kliatby.“ Erasmus sa tak – aj napriek neskoršej izolácii – stal duchovným predchodcom ekumenických snáh a svedkom humanizmu, ktorý vieru očisťuje, nie ničí.
Hadrián VI. – sebakritika a pokánie Cirkvi
Hadrián Florensz (1459 – 1523), jediný holandský pápež v dejinách, pochádzal z jednoduchých pomerov v Utrechte. Študoval teológiu na univerzite v Leuvene, kde sa stal profesorom, neskôr rektorom a kancelárom. Jeho spiritualitu formovala devotio moderna – hnutie vnútornej zbožnosti a mravnej prísnosti, rozšírené v Holandsku a Porýní.
Hadrián bol mužom svedomia, nie teoretikom.Ako vychovávateľ mladého Karola Burgundského (neskoršieho cisára Karola V.) si získal jeho hlbokú dôveru. V roku 1516 sa stal biskupom v Tortose, potom kardinálom a hlavným inkvizítorom v Španielsku – kariéra, ktorá ho oboznámila s teologickými aj administratívnymi problémami doby.
Keď ho v roku 1522 zvolili za pápeža, prevzal Cirkev roztrhnutú neduhmi a politickými napätiami.
Norimberská inštrukcia (1523) – priznanie viny
Jedným z najpozoruhodnejších dokumentov ranonovovekých cirkevných dejín je inštrukcia pápeža Hadriána VI. pre nuncia Francesca Chieregatiho z 3. januára 1523, ktorá bola prečítaná na ríšskom sneme v Norimbergu.
V nej pápež otvorene vyznal: „Vyzývame všetkých k pokániu, lebo Boh dopustil tieto utrpenia na svoju Cirkev pre hriechy ľudí, najmä kňazov a prelátov. Pán, ktorý začína svoj súd v dome Božom, našiel zlo nielen v ľude, ale aj v hlave. Nie je div, že choroba prešla z hlavy do údov, od pápeža na prelátov a od kléru na ľud. Preto sa musíme všetci skúmať, ako môžeme zmierniť Boží hnev a získať jeho milosrdenstvo. My sami chceme začať a urobiť všetko, aby sa očistila kúria, príčina toľkých nerestí.“
Tieto slová predstavovali bezprecedentné sebapriznanie najvyššieho cirkevného úradu. Po prvý raz pápež verejne priznal inštitucionálne zlyhanie. Ríšsky snem reagoval údivom, pápežská kúria nepokojom – no duchovný impulz bol daný: skutočná reforma sa začína na vrchole.
Norimberská inštrukcia nebola politickým manévrom, ale duchovným prebudením. Hadrián interpretoval krízu Cirkvi ako Boží trest za zanedbanú svätosť a vyzýval k pokániu. Erasmus v tom videl znak nádeje: Cirkev začala skúmať seba, nie odsudzovať iných.
Pre kúriu bola táto sebareflexia nepríjemná, lebo spochybňovala predstavu neomylnosti a nedotknuteľnosti inštitúcie.
Hadriánov reformný program – vízia a hranice
Napriek krátkej vláde sa Hadrián VI. pokúsil o konkrétne reformné kroky:
- Reforma kúrie: boj proti kupovaniu úradov, nepotizmu a finančným zneužitiam prostredníctvom nových komisií;
- Disciplína kléru: povinné sídlo biskupov a dôraz na mravne príkladný život;
- Reforma vzdelávania: podpora humanistických štúdií na duchovnú obnovu kléru;
- Mierová politika: úsilie o zmierenie kresťanských mocností tvárou v tvár tureckému nebezpečenstvu.
Reformy však narazili na odpor – kardináli odmietali šetrenie, kúria sa cítila ponížená a európske mocenské zápasy znemožnili dlhodobejšiu realizáciu.
Napriek tomu Hadriánov prístup znamenal zásadný obrat: presunul dôraz od vonkajšej obrany k vnútornej sebareflexii. Tento postoj sa stal základným tónom katolíckej reformy, ktorá neskôr vyvrcholila na Tridentskom koncile.
Od Hadriána VI. ku koncilu v Tridente
Po Hadriánovej smrti (1523) jeho nástupca Klement VII. opäť stavil na politickú rovnováhu síl. Až pápež Pavol III. (1534 – 1549) znovu oživil myšlienku morálno-duchovnej obnovy.
V roku 1537 vypracovala skupina reformne zmýšľajúcich kardinálov (Gasparo Contarini, Giovanni Pietro Carafa – neskôr Pavol IV., a Reginald Pole) spis Consilium de emendanda Ecclesia, ktorý nadviazal na Hadriánovu Norimberskú inštrukciu. Volal po návrate k chudobe, pokániu a zodpovednosti úradov. Tridentský koncil (1545 – 1563) tieto impulzy prebral a inštitucionalizoval:
- reformu biskupského úradu,
- zavedenie kňazských seminárov,
- precizovanie učenia o Eucharistii,
- liturgickú obnovu.
Tak Cirkev uskutočnila Hadriánov program – oneskorene, ale trvalo.
Kláštorné reformy – duchovné školy jednoty
Kým Erasmus používal pero a Hadrián úrad, kláštory zostali tichým základom obnovy. Ich reformy neboli zamerané na rozkol, ale na návrat k prameňom:
- Bursfeldská kongregácia (1439) – obnova cez prísne zachovávanie Benediktovej reguly, spoločné chórové modlitby a jednoduchosť života.
- Melkská reforma (od 1418) – spojenie rehoľnej prísnosti s humanistickým vzdelaním, ktoré ovplyvnilo celé stredoeurópske mníšstvo.
- Windesheimská kongregácia a devotio moderna – spiritualita vnútornosti, meditácie a nasledovania Krista, ktorá hlboko formovala neskorší reformačný duch.
- Terézia z Ávily a Ján z Kríža v Španielsku – návrat karmelitánov k ich kontemplatívnemu pôvodu.
- Tridentské rehole – jezuiti, teatíni, kapucíni a uršulínky stelesnili spojenie vzdelania, chudoby a misionárskej dynamiky.
Tieto hnutia dokazujú, že cirkevná reforma bez rozkolu je možná: priniesli vnútorné prehĺbenie, nie vonkajšie rozdelenie. Na nich sa naplnilo to, čo hlásal Erasmus – obnova cez svätosť, nie cez roztrhnutie.
Filip Melanchthon – zmierovateľ a systematik
Spomedzi reformátorov Filip Melanchthon (1497 – 1560) predstavoval hlas rozvahy. Ako priateľ Erasma a žiak humanizmu dal wittenberskej reformácii mieru, štruktúru a jazyk. Svojimi Loci communes (1521) vytvoril prvú protestantskú dogmatiku a Augsburské vyznanie viery (1530) zostavil ako vyznanie zmierenia, nie vyhranenia.
Melanchthon hľadal pravdu v miernosti: „Kde spor o slová zabíja vieru, tam evanjelium stráca svoje svetlo.“ Jeho duch spájal Erasmov etos, zbožnosť devotio moderna a mníšsku disciplínu. Stelesňuje tak teológiu sprostredkovania – vášnivú v pravde, no bez straty ducha lásky.
Jeho postava ostáva príkladom spojenia dogmatiky a dialógu, vedy a pokory.
Ako prežívať Deň reformácie?
31. október nie je sviatkom triumfu, ale dňom konfrontácie a sebaskúmania. Je to deň, ktorý má Cirkev viesť k vďačnosti aj k pokore – k rozlišovaniu medzi darom a ranou, medzi evanjeliom a rozkolom.
- Poďakovanie:
- Za opätovné objavenie evanjelia ako zvesti o Božej milosti.
- Priznanie a vyznanie viny:
- Za rany spôsobené rozdelením Cirkvi.
- Ekumenická zodpovednosť:
- Viera v ospravedlnenie, kristocentrizmus a zbožnosť formovaná Písmom sú spoločným dedičstvom všetkých kresťanov.
- Plány pre dnešok:
- nie cirkevno-politický alebo mediálne efektný aktivizmus, ale modlitba;
- nie ideológia, ale vzdelanie; nie sebapresadzovanie, ale služba.
- Politická triezvosť:
- Cirkev potrebuje ochranu, no nikdy sa nesmie stať nástrojom politickej alebo národnej moci.
Deň reformácie tak nie je spomienkou na rozkol, ale pozvaním k spoločnej premene.
