Ako priniesť kresťanskú vieru bližšie k ľuďom? Ako hovoriť o Ježišovi vo svete, ktorý sa čoraz viac vzďaľuje od kresťanských koreňov? Týmto otázkam sa počas uplynulého víkendu venoval misijný kongres „Mission is possible“ (Misia je možná) v nemeckom Augsburgu.
Už samotný podtitul podujatia veľa napovedal: „Kongres pre všetkých, ktorí chcú zmeniť svoju Cirkev.“ Nie preto, že by ju chceli prispôsobiť sebe, ale preto, aby znovu objavila svoje poslanie.
Na kongrese sa stretlo približne tisíc účastníkov z rôznych kresťanských spoločenstiev. Medzi nimi boli katolíci, evanjelici, členovia slobodných cirkví, rehoľníci, kňazi, mladí i skôr narodení. Spojila ich túžba po tom, aby sa evanjelium dostávalo k ľuďom zrozumiteľnejšie a presvedčivejšie.
Jednou z hlavných postáv podujatia bol katolícky teológ Johannes Hartl, zakladateľ Augsburského domu modlitby. Vo svojom vystúpení nešetril kritikou smerom do vlastných radov. Podľa neho sa dnes medzi misiou a cirkevnými štruktúrami niekedy vytvára bolestivé napätie. Cirkev sa často zaoberá sama sebou, svojimi procesmi, reformami, dokumentmi a organizačnými otázkami, no pritom môže strácať zo zreteľa ľudí, ku ktorým je poslaná.
Hartl použil obraz, ktorý v sále vyvolal nielen úsmev, ale aj zamyslenie. Cirkev prirovnal k reštaurácii, ktorej zamestnanci neustále diskutujú o servítkach, pracovnej kultúre, účtovníctve, preventívnych opatreniach a výzdobe stolov. Keď však príde hladný človek, dozvie sa len to, že podnik má výborné interné smernice, kvalitné účtovníctvo a krásne prestreté stoly.
Potom zaznela veta, ktorá patrila k najsilnejším momentom kongresu: „Nevidíme, že existujú ľudia, ktorí hynú od hladu.“
Nemyslel tým materiálny hlad. Hovoril o hlade po nádeji, po odpustení, po zmysle života a po Bohu. O ľuďoch, ktorí hľadajú odpovede na najhlbšie otázky svojho života, no často ich nenachádzajú. Podľa Hartla sa Cirkev niekedy natoľko sústredí na samu seba, až zabúda ponúknuť svetu to najcennejšie, čo má.
„To zaujímavé na Cirkvi nie je Cirkev,“ povedal. „To zaujímavé na Cirkvi je Ježiš.“
Práve v tomto bode našiel spoločnú reč s augsburským biskupom Bertramom Meierom. Ten zdôraznil, že kresťanov spája oveľa viac, než ich rozdeľuje. Zároveň priznal, že veľké cirkevné štruktúry sa niekedy správajú ako pomaly sa pohybujúci parník. Neustále diskusie o reformách môžu podľa neho brzdiť evanjelizáciu.
S úsmevom dokonca poznamenal, že aj farár občas potrebuje malé postrčenie, aby si spomenul, že jeho úlohou nie je iba spravovať farnosť, ale predovšetkým duchovne viesť ľudí a ohlasovať evanjelium.
Počas kongresu často zaznievalo slovo „misia“. Nie však v zmysle agresívneho presviedčania či náboženského nátlaku. Rečníci hovorili o svedectve života.
Teologička Mihamm Kim-Rauchholz z evanjelikálnej Liebenzellskej misie pripomenula, že misia nie je okrajovou témou kresťanstva, ale jeho prirodzenou súčasťou. Kresťan sa nestáva misionárom preto, že dostane špeciálne poverenie. Misionárom sa stáva vo chvíli, keď jeho život začne ukazovať na Krista.
Práve preto mali veľký ohlas aj svedectvá ľudí, ktorí rozprávali o vzniku modlitbových iniciatív, evanjelizačných projektov či nových spoločenstiev. Ich spoločným menovateľom neboli veľké stratégie, ale odvaha začať. Zaznievali výzvy nebáť sa skúšať nové formy ohlasovania viery, organizovať modlitbové stretnutia, pozývať ľudí k osobnému stretnutiu s Kristom a vytvárať živé kresťanské spoločenstvá.
Silný dôraz zaznel aj na modlitbu. Pasovský biskup Stefan Oster pripomenul, že modlitba nie je náboženskou povinnosťou, ale priestorom pre živý vzťah s Bohom. Povzbudil veriacich, aby sa naučili zotrvávať pred Bohom a dali mu priestor prehovoriť do ich života.
Nad celým podujatím sa niesla atmosféra nádeje. Johannes Hartl dokonca vyslovil odvážnu myšlienku. Možno sa podľa neho raz bude na tento kongres spomínať ako na jeden z momentov, keď kresťanstvo v Európe začalo znovu naberať silu.
Či sa táto predpoveď naplní, ukáže až čas. Jedna vec však zaznela veľmi jasne: budúcnosť Cirkvi nestojí predovšetkým na nových štruktúrach, dokumentoch či reformách. Stojí na ľuďoch, ktorí sami objavili Krista a dokážu o ňom hovoriť s presvedčením.
Ako povedala jedna z účastníčok kongresu pri odchode: „Na každú otázku je odpoveďou Ježiš.“
Možno práve v tejto jednoduchej vete sa skrýva celé posolstvo augsburského stretnutia.
(katholisch.de)
