Wilhelm Buntz bol nechceným dieťaťom. Jeho život bol plný násilia. Vyrastal v ústavoch, na svojom konte mal 150 trestných činov. Zabil dvoch ľudí. Odsúdili ho na 25 rokov väzenia. Na samotke si cigarety balil do stránok Biblie. Potom sa do Písma začítal, stal sa kresťanom a o odpustenie požiadal aj vdovy po mužoch, ktorých zabil.
Dobré príklady priťahujú, vzdelávajú a formujú. Príbeh, ktorý vám teraz chcem priblížiť, je taký špecifický, jedinečný, tragický a krásny zároveň, že po jeho prečítaní som zostal hlboko zasiahnutý. Je to príklad toho, že človek, aj keď celá jeho bytosť speje do záhuby, má nádej.
Je to tiež príbeh o tom, ako hlboko nás vie ovplyvniť prostredie, z ktorého pochádzame a v ktorom sa hýbeme. Zároveň je to príbeh veľkej premeny, že aj človek, ktorého právom zavrhlo ľudské spoločenstvo, má v Božích očiach veľkú cenu.
Spomínam si na príbeh istého jurodivého, čiže takého toho Ježišovho šialenca. Na jeho meno som zabudol, ale to, čo robil, mi utkvelo v pamäti.
Tento svätý blázon hádzal kamene do domov, v ktorých bývali ľudia svätej povesti a čestného života.
Keď išiel okolo nevestinca, bozkával múry tohto lotrovského pelechu.
Keď sa ho raz na to pýtali, odpovedal: „Príbytky spravodlivých ľudí obklopujú démoni, ktorí čakajú na ich zlyhanie, a chcú ich zlákať na svoju stranu. Preto tam hádžem kamene, aby som tých démonov rozohnal. Domy, kde sa pácha neprávosť a hriech, sú obklopené zástupmi anjelov, ktorí sa modlia za hriešnikov vo vnútri. Snažia sa ich zachrániť. Preto bozkávam steny týchto domov hriechu.“
Nechcené dieťa
Svedectvo jurodivého sa mi potvrdilo po prečítaní autobiografickej knihy Nemca Wilhelma Buntza (1955) s provokatívnym názvom Fajčiar Biblie.
Wilhelm otvorene píše o pekle svojho života. Spomína na to, ako ho jeho matka po pôrode odmietla. Mala už dve deti a Wilhelma nenávidela. Jedného dňa, keď mal iba niekoľko mesiacov, ho nechala pri ceste a odišla preč. Bábätko len náhodou zachránila susedka, ktorá prechádzala okolo.
Wilhelmov otec bol tvrdý chlap, bojoval v druhej svetovej vojne, ako mnohí z nemeckých mužov ťažko niesol pokorenie z toho, že Nemecko vojnu prehralo, pracoval vo fabrike od rána do večera, na rodinu nemal čas. Jeho vklad do rodiny bol finančný. V emocionálnej rovine dokázal rozdávať hlavne údery. Nakoniec aj Wilhelmovu matku vyhnal z domu, keď sa dozvedel, ako týra ich malého syna.
Wilhelma si všetci pohadzovali ako horúci zemiak. Nemal človeka, ktorému by na ňom záležalo. A keď sa niekto taký objavil, ako naschvál sa vždy niečo stalo, čo mu tento vzťah narušilo.
Z Wilhelma vyrastalo problémové dieťa. Keď mal štyri roky, jeho otec si domov priviedol novú manželku. Bola to jeho stará láska, ktorá sa však nikdy nevydala a vstúpila do kresťanského charitatívneho spoločenstva, kde slúžila ľuďom a žila v celibáte.
Kvôli svojej starej láske, Wilhelmovmu otcovi, sa svojho duchovného povolania zriekla a po rokoch odlúčenia sa zobrali. Práve ona sa na čas stala Wilhelmovou jedinou istotou a zdalo sa, že teraz už bude všetko v poriadku.
Lenže otehotnela a porodila dcérku. Malý Wilhelm to ťažko niesol, žiarlil na ňu až do tej miery, že si vo svojej detskej hlave predsavzal, že sa konkurentky musí zbaviť.
Vo svojich štyroch rokoch sa tak prvýkrát pokúsil niekoho zabiť. Konkrétne svoju nevlastnú sestru. Keď bola vo vaničke na kúpanie a matka odbehla do susednej izby niečo vziať, Wilhelm jej strčil hlávku pod vodu a topil ju. Dievčatko prežilo, ale osleplo.
Nasledovali roky v mládežníckych nápravných zariadeniach, v ktorých si s ním nevedeli rady a vždy sa ho snažili zbaviť.
Wilhelm opisuje, že jedinú radosť mal z toho, ak niektorého zo spolužiakov mohol zbiť, ale tak veľmi, až im začala z tváre striekať krv.
Po jednom takomto incidente – mal vtedy okolo jedenásť rokov – ho otec zobral na prechádzku a vôbec nič nehovoril. Wilhelm čakal bitku a nadávanie, no nič také sa nedialo. Chlapec bol z reakcie otca prekvapený, nevedel, čo to má znamenať. Keď prišli na most nad riekou, Wilhelmov otec syna chytil a hodil ho cez zábradlie do rieky. Len zázrakom sa neutopil.
Kniha je plná takýchto tragických momentov. Z polepšovní vždy utekal, na úteku vždy niekde ukradol peniaze, a keď sa minuli, vrátil sa do nápravného zariadenia.
Silný je moment, keď do jedného z týchto zariadení ho príde navštíviť jeho biologická matka, tá, ktorá ho onoho času zanechala pri okraji cesty. Wilhelm bol z tohto stretnutia vykoľajený, myslel si, že si prišla poňho, no potom sa rozlúčila a odišla. Keď opisuje, ako sa pozeral na jej chrbát, keď odchádzala a ako na to miesto civel ešte niekoľko hodín po jej odchode, človek sa nemôže ubrániť dojatiu.
Len bolesť, zmätok, agresia a beznádej
Potom nasledoval útek z jedného takého domova s jedným kumpánom. Ukradli auto a vzápätí spôsobili dopravnú nehodu. Narazili do policajnej hliadky. Jeden z policajtov, ten, čo šoféroval, na mieste zomrel, jeho spolujazdec bol ťažko zranený a zostal už navždy pripútaný na invalidný vozík. Wilhelm a jeho kamarát z miesta činu ušli, no vzápätí ich polícia chytila.
Tak sa chlapec dostal prvýkrát do skutočného väzenia. Wilhelm mal sedemnásť a dostal päť rokov v rakúskom väzení pre mladistvých. Nehodu totiž spôsobil v tejto krajine. Po dvoch rokoch ho z Rakúska deportovali do Nemecka. Rakúšania mu trest zmenili na podmienečný, no v Nemecku mu sudca „priklepol“ polročný trest za poškodzovanie vážnosti nemeckého štátu.
Keď Wilhelm v roku 1975 vyšiel na slobodu, opisuje, ako ho na vlakovej stanici čakal otec. Bol síce rezervovaný, ale medzitým postavil nový dom a pre Wilhelma zariadil izbu s vlastným vchodom, aby mal kde bývať, a tiež mu zohnal prácu sústružníka. Wilhelm opisuje, ako ťažko pracoval, aby sa tie dni dali nejako prežiť, no zároveň dodáva, že po tom, čo s prácou skončil, cítil vo vnútri hlboké prázdno. Keď spí, sníva sa mu o nehode a vidí tvár umierajúceho policajta, ktorého pri nehode zabil.
Svoj problém začal riešiť alkoholom, následne ho z dielne, kde pracoval ako sústružník, vyhodili a otec ho vyhnal z domu.
Nasledoval ďalší kolotoč násilia, alkoholu a potĺkania sa, ktorý sa skončil ďalším zabitím. Pripitý Wilhelm v jednom bare uštedril úder do tváre inému štamgastovi. Ten padol zo schodov a vypadol na ulicu, kde zostal ležať. Keď opitý Wilhelm po nejakom čase vyšiel z baru von, udretý chlap sa tam zviechal zo zeme a niečo na Wilhelma bľabotal. Ten to zobral ako provokáciu a udrel mu hlavu o obrubník.
Ráno bolo v novinách, že v bare prišlo k potýčke a jeden z aktérov utrpel zranenia na hlave, ale je už mimo ohrozenia života. Lekári zrejme jeho stav podcenili, lebo o pár dní neskôr zomrel na krvácanie do mozgu. A Wilhelm mal na svedomí smrť ďalšieho človeka.
Autor však opisuje, aj ako zachránil jedno dievča pred znásilnením a ono sa mu poďakovalo. Uvádza, že v tom momente zažil zvláštny stav a niečo sa v ňom pohlo, lebo to bolo po prvýkrát v živote, čo mu niekto za niečo poďakoval. Vedel, že urobil správnu vec. Do Anny sa zaľúbil a zblížil sa aj s jej rodinou, ktorá si ho vážila. Boli hlboko veriaci a Wilhelma prijali s otvorenou náručou.
Tu by sme čakali šťastný koniec, to však predbiehame udalosti. Človek sa zo starého života nevymaní zo dňa na deň. Wilhelm hrával karty, kradol, lúpil. Až si s jedným kamarátom z mokrej štvrte povedali, že vylúpia banku. Prepadli jednu z pobočiek. Jeho kumpána chytili a na Wilhelma bol vydaný zatykač. Tak si zbalil veci, bez upozornenia opustil Annu aj jej rodinu a vydal sa do Hamburgu, aby sa tam schoval pred zákonom.
V meste stretol ďalšieho kumpána menom Rocky, ktorý ho ubytoval vo svojom byte plnom pivových fliaš a marihuanového oparu. Wilhelm rozpráva, ako našiel svoj „domov“ vo verejných domoch. Píše, že tam nechodil za sexuálnym uspokojením. Prostitútky boli jeho priateľky a nikdy ho neodsudzovali. Píše, že hlavne staršie dámy sa k nemu správali až s materskou láskou.
Opäť za mrežami
Potom opisuje, ako videl jeden diel populárneho policajného magazínu, kde polícia hľadala svedkov nevyriešených prípadov a stopy, ktoré by viedli k dolapeniu páchateľa. V jednej časti zaznel takýto opis: „Pochádza z mesta Ulm, má na svedomí 150 trestných činov, je ozbrojený a nebezpečný.“ Vzápätí sa na obrazovke zjavila fotografia jeho tváre a pomerne vysoká odmena vedúca k jeho dolapeniu.
Už o pár dní ho polícia vypátrala a zatkla. Ešte vypálil niekoľko rán z pištole na policajtov a oni ho postrelili. Wilhelm Buntz opisuje, ako sa mu uľavilo, keď počul zacvaknúť putá na svojich rukách.
Jeho obžaloba má 150 bodov a na procese malo vypovedať sto svedkov. „Bol som zavalený vinou… Podvádzal som ľudí, okrádal som ich, pripravoval som ich o budúcnosť, dvoch som dokonca zabil. Nebol som dobrý človek, to je isté. Ale čo som mal robiť? Bol som Willy a bol som nechcený, a tak som odmietol svet, nechcel som ho rovnako, ako on nechcel mňa.“
Veľmi silný je opis procesu, keď je ako jeden zo svedkov predvolaný jeho otec. Je zostarnutý, zlomený a zničený. Sudca ho vyzve, či by na obvineného mohol povedať aspoň jedinú pozitívnu vec. Wilhelmov otec pred súdom vypovedá: „Nie. Nie je nič pozitívne, čo by som mohol povedať o svojom synovi. Máme z neho strach. Sme úplne na dne. Moja žena sa pomočuje, keď počuje jeho meno. Jeho súrodenci sa pred ním trasú od strachu. Nemôžeme spať. Ten chlapec je naša nočná mora.“ Nato sa jeho otcovi z oka skotúľalo niekoľko sĺz a poprosil sudcu, aby bol znovu zavedený trest smrti.
Wilhelm dostal dvadsaťpäť rokov za mrežami. Umiestnili ho v oddelení medzi vrahmi, teroristami a väzňami odsúdenými na doživotie.
Wilhelm bol aj tu problémovým väzňom. Mal konflikty s bacharmi aj s väzenským pastorom, aby si získal rešpekt spoluväzňov. Všetko vyvrcholilo, keď počas väzenskej omše zapálil kňazovi Bibliu. Dostal za to šesť týždňov na samotke. Sem si smel, paradoxne, zobrať iba Bibliu. Tabak do cely prepašoval v ponožkách a zapaľovač mu podstrčil jeden spoluväzeň. Nemal však papieriky na šúľanie cigariet.
Wilhelm, verný svojej povesti, sa vynašiel: začal si cigarety baliť do tenkého papiera Biblie a pritom sa vysmievať Bohu. Spomínal si na to, ako jeho otec hovorieval, že Boh má plán s každým človekom. Keď bol teda Boží plán, aby Wilhelm zostal vo väzení, musel byť teda Boh veľmi krutým Bohom…, uvažoval odsúdenec a s úľavou z pomsty si balil jednu cigaretu za druhou do vytrhnutých stránok Biblie.
Boh sa ho dotkol na samotke
A potom sa udialo niečo, čo môžeme pokojne označiť ako zázrak. Vrah a násilník Wilhelm si začal čítať v Biblii. A začalo mu mäknúť jeho tvrdé srdce. Začal chápať súvislosti a to, čo znamená milovať, čo znamená byť slabý a milovaný. Na samotke, vo väzení, kde boli tí najhorší z najhorších, sa Wilhelm Buntz premenil, tu sa ho dotkol Boh, tu sa začala jeho nová cesta, ktorej plodom je aj táto úprimná knižná spoveď.
Z antihrdinu sa v tom momente stáva hrdina. Ďalej píše, ako pred koncom odpykania trestu napísal sudcovi list, kde sa priznal ku všetkým 150 trestným činom.
Píše aj o tom, ako navštívil rodinu policajta, ktorého pri dopravnej nehode zabil, a ako jeho rodinu žiadal o odpustenie a oni mu odpustili. Vdova po policajtovi, teraz už stará žena, ho objala a so slzami v očiach mu povedala: „Vy ste naša vypočutá modlitba. Od toho dňa, čo manžel zomrel, sme sa denne modlili za to, aby sa Boh dotkol duše toho chlapca, ktorý za to bol zodpovedný, a zachránil ho z temnôt, v ktorých sa ocitol.“
Wilhelm navštívil aj vdovu po chlapovi, ktorého zabil pred barom. Aj ona mu odpustila. Zašiel aj za tým policajtom z nehody, ktorý zostal na invalidnom vozíku. Aj ten prijal jeho ospravedlnenie.
Najťažšie však bolo stretnutie s otcom. Wilhelm svojho otca prvýkrát v živote objal, keď mal vyše štyridsať a za sebou kariéru veľkého zločinca, trestanca a teraz bol na ceste obrátenia.
Priatelia, je to silný príbeh. Poobzerajte sa po knihe Fajčiar Biblie alebo Kuřák Bible. Ak potrebujete hmatateľný dôkaz o tom, čo duchovným zrakom videl jurodivý svätý, ktorého som v úvode spomínal, tak tu ho máte.
Wilhelm Buntz má dnes sedemdesiatdva rokov. Neustále vydáva svedectvo o veľkej Božej láske, ktorá vraha a zločinca premenila na Ježišovho učeníka.
