Poviete si, že medzinárodná politika sa nás ako malej krajiny až tak netýka, pretože nakoniec aj tak prikývneme tým svetovým mocnostiam, ktoré na nás viac zatlačia alebo ktoré majú momentálne mocensky navrch. Povráva sa aj, že v našej réžii je skutočne len to, ako úspešne či vierohodne sa dokážeme tváriť, že sme to my, čo si uvážene vyberáme, na ktorú stranu geopolitických zoskupení sa prikloníme, aj keď na našom názore v podstate nikomu na medzinárodnom fóre nezáleží.
Nie je to však vždy pravda. Existujú aj výnimky. Máme aj slobodu rozhodnúť sa. A máme aj hviezdne momenty, keď náš hlas môže zaznieť na medzinárodnom fóre a posunúť dopredu správne veci.
Jednou takou svetlou výnimkou, ktorú si treba o to viac ceniť, je situácia, keď k nám zavítajú medzinárodné delegácie, ktoré prichádzajú s prosbou o podporu ich návrhov na medzinárodnom poli. Vtedy môžeme ukázať našu geopolitickú múdrosť, prezieravosť, ale i veľkorysosť. A to dokonca aj vtedy, ak príchod delegácie nie je najvhodnejšie načasovaný alebo jej požiadavky sú prekvapujúce, či dokonca diskutabilné. Ale veď keby neboli, tak by takéto delegácie asi nemuseli hľadať naše podporné stanovisko. Takáto situácia sa prihodila aj prednedávnom a v istom zmysle som bol jej svedkom či takmer súčasťou. Preto sa chcem s touto skúsenosťou podeliť.
Ale aby som bol konkrétny. Pán starosta istej strediskovej obce sa na mňa – ako bývalého spolužiaka – obrátil s otázkou, či mu neviem prísť pomôcť tlmočiť pri rokovaní s delegáciou akejsi krajiny z Karibiku, (ktorej meno si nezapamätal), ktorá ho cez vedúcu obecnej matriky naliehavo a urgentne požiadala o prijatie.
Keďže rešpektujem princíp odluky štátu a cirkvi, tak som podotkol, že to môžem urobiť len ako súkromná osoba, bez inštitucionálneho miešania kompetencií, teda že sa za ním zastavím v civile, takpovediac inkognito, ako kamarát, aby som mu dodal istotu pri tomto medzinárodnom rokovaní. A tak som teda predvčerom zašiel do jednej malebnej strediskovej obce na Zemplíne a bol svedkom historického stretnutia.
Krátko pred jeho začiatkom sa rýchle vyjasnilo aj niekoľko technických detailov. Organizátorka stretnutia – pani matrikárka – totiž spresnila, že ide o delegáciu z karibského ostrovného štátu Trinidad a Tobago. Nejde pritom o celkom oficiálnu štátnu reprezentáciu, ale v podstate o skupinku pánov v stredných rokoch, ktorí zastupujú akúsi miestnu, ale už aj internacionálnu celospoločenskú iniciatívu.
K matrikárke sa dostali vlastne tak trochu okľukou, cez jej dcéru, ktorá pracovala kedysi ako folklórna tanečnica (v odbore brušný tanec) na výletnej lodi Costa Fascinosa spoločnosti Costa Cruisers, ktorá prevážala bohatých turistov po karibských ostrovoch. Dcéra Marcela sa počas zastávky v prístave hlavného mesta Port of Spain pred ôsmimi rokmi zoznámila s jedným sympatickým manažérom firmy King Ocean Services zaoberajúcej sa medzinárodným lodným nákladným transportom.
Po dvojročnej známosti z toho bolo manželstvo a zdá sa, že veľmi šťastné. O rok po svadbe sa im narodili dvojičky a teraz čakajú ďalší prírastok do rodiny. Manžela Georgea si nevie vynachváliť nielen manželka Marcelka, ale aj svokra matrikárka, ktorá odvtedy aj s manželom trávi pravidelne letné dovolenky na Trinidade spolu so svatovcami. (Na oplátku oni k nám chodia lyžovať.)
Skvelá rodinka a veľmi pohostinná. Preto sa im chcela odvďačiť za ich pohostinnosť tým, že sa ponúkla, že pomôže zaťovi a svatovi, ktorí spolu s niekoľkými ďalšími priateľmi chceli podniknúť také turné po európskych krajinách s propagovaním jednej spoločenskej iniciatívy medzinárodného charakteru. Keďže aj pri medzinárodných iniciatívach treba nejako začať, tak im teda vybavila stretnutie so starostom. A starosta v rozpakoch si prizval pre istotu aj mňa.
Osemčlenná delegácia prišla do obce na 9-miestnom Volkswagene T6 Caravelle z košickej požičovne s firemným šoférom. Ôsmi Karibčania predstavovali rasovo národnostný mix typický pre tieto ostrovy – od ryšavého potomka Írov cez viaceré indické a ázijské typy až po potomka Afričanov. Potom čo vystúpili, pán starosta si so všetkými potriasol pravicu, potom potisli dopredu krojovaný pár chlapca a dievčaťa s chlebom a soľou a z CD nosiča a prenosného reproduktoru sa ozvala muzika „El Condor Pasa“ v úprave Karla Gotta a s textom „Až skončí naší lásky třetí díl, nech mně spát chvilku dýl…“, ktorý síce nemá s Andami a kondormi nič do činenia, ale… to viete… Kája je Kája… je ako vegeta… pasuje všade.Nestihol som pošepnúť starostovi, že na Trinidade a Tobagu nie sú ani Andy, ani kondory a že to nie je práve typická karibská hudba. Pomyslel som si, že práve ulahodil hosťom asi tak, ako keby slovenskej delegácii na Trinidade nechali na uvítanie zahrať balalajkové trio a zatancovali kazačok a zaspievali „Kalinku“ v nádeji, že nám vyšli v ústrety. Našťastie na moje opravné mudrovanie nebol čas a nechcel som mu ani pokaziť radosť z poctivo pripravenej uvítacej scény. Zdá sa, že hosťom tá však vôbec neprekážala. Potom už všetci spoločne – domáci i hostia – prešli do obecnej zasadačky a ja som sa ujal úlohy tlmočníka. Po úvodných slovách privítania a krátkom predstavení dejín obce a výklade heraldiky obecného erbu, ktorých vás ušetrím, sa starosta spýtal delegácie, čo ju k nám vlastne privádza.
Slovo si vzal vysoký päťdesiatnik s výraznými indickými rysmi; pravdepodobne išlo o jedného z potomkov zmluvných robotníkov z Indie, ktorí prišli na ostrovy v 19. storočí po zrušení otroctva a ktorí tvoria najväčšiu etnickú skupinu v krajine. Predstavil sa ako Robert Chaudhary a začal tým, že vie, že na Slovensku sa tradične slávi Medzinárodný deň žien a že od svatky našej matrikárky sa dozvedel, že v obecnom kultúrnom dome bude aj tohto roku veľký kultúrno-spoločenský program priam okresného významu. Chceli by preto požiadať pána starostu o možnosť zúčastniť sa na týchto oslavách a pri tejto príležitosti pozdraviť prítomné dámy v mene všetkých mužov Trinidadu a Tobaga a súčasne požiadať o ich podporu v istej delikátnej otázke.
Starostovi zjavne polichotilo, že chýr o miestnych oslavách MDŽ došiel až do Karibiku. A tak sa cítil, akoby bol na tribúne, a spustil niečo v tom zmysle:
„Áno, my si naše ženy veľmi vážime a aj touto formou im chceme úprimne prejaviť vďačnosť, podporu a úctu. Viem aj to, že niektorí namietajú, že tento sviatok má tak trochu povesť dedičstva bývalého režimu, ale cez tento detail sa v našej obci dokážeme preniesť, pretože vieme odlíšiť zrno od pliev. Okrem toho skutočná úcta k ženám nemá žiadne ideologické pozadie, ale je vyjadrením našej vďačnosti za ich osobnú, rodinnú i pracovnú a spoločenskú obetavosť, ich prínos k vytváraniu pokoja v rodinách a spoločnosti a mieru vo svete. Dôkazom tejto našej transverzálnej a širokospektrálnej univerzálnosti, sú aj volebné výsledky v obci a zloženie obecného zastupiteľstva, prakticky na stotinky presne kopírujúce celoslovenské volebné výsledky. Preto aj program je širokospektrálny. Tohto roku sa chceme vyhnúť omylu spred dvoch rokov, keď sa do programu prihlásil ako hlavný rečník istý zástupca bratislavského Centra rodových štúdií – aspoň tak o sebe tvrdil. Až po jeho vystúpení sa totiž zistilo, že to bol obyčajný podvodník, ktorý sa za pracovníka Centra len vydával a ktorý aj naďalej obchádza kultúrne podujatia na východnom Slovensku. Vyberá si dosť vysoký príspevok za svoju konferenciu, pritom v nej šíri dezinformácie a produkuje podivný druh humoru, na spôsob stand-upu, na ktorom sa nezabávajú ani muži, ani ženy, len on sám. Aj spomenuté bratislavské Centrum sa od jeho účinkovania jednoznačne dištancovalo. Preto tohto roku sme v programe nenechali nič na náhodu a stavili sme na garantovaný širokospektrálny obsah od renomovaných a osvedčených autorít. Na jeho úvod budú prednesené niektoré úryvky z príhovoru Kláry Zetkinovej na prvom MDŽ v roku 1911 s vysvetlivkami a dobovou kontextualizáciou od tlačového tajomníka Veľvyslanectva Ruskej federácie v Bratislave. Potom nasleduje 10-minútový zostrih najkrajších scén z kultového filmu Seno, slunce, jahody (nechajte sa prekvapiť, o ktoré sekvencie pôjde), následne vystúpi domáci ľudový rozprávač so sériou obľúbených vtipov z mužsko-ženských vzťahov, tentokrát vybraných z repertoáru nezabudnuteľného Ďuriho Štachitku pri príležitosti jeho nedožitých 95. narodenín. Umenia nie je nikdy dosť, a tak 12-ročná neter pána starostu zarecituje báseň „Našim ženám“, ktorej autorom je starosta osobne, a na záver bol pozvaný miestny pán farár, aby pozdravil ženské publikum (ktoré aj tak tvorí väčšinu praktizujúcich katolíkov v obci) krátkou reflexiou k niektorým vybraným odsekom z apoštolského listu Jána Pavla II. Mulieris dignitatem. Pravdu povediac, pán farár ešte čaká na vyjadrenie biskupského úradu o vhodnosti jeho účasti. Medzitým zaspieva mužská folklórna skupina Našo chlopi na striedačku s bigbítovou hudobnou skupinou Local Vocal Singers a detským súborom Čerešnička. Vzhľadom na to, že je pôstne obdobie (a aj ramadám), a hlavne preto, že dídžej Imrich Rokický, ktorý hudbu tradične pripravuje, je momentálne na montáži v Holandsku, tak zvyčajná tanečná zábava sa presúva na Veľkonočný pondelok popoludní po skončení oblievačiek a šibačiek, tohto ďalšieho krásneho prejavu úcty a pozornosti k našim ženám.“
Pán Chaudhary si zapisoval všetky údaje a ku koncu si nechal odo mňa v skratke vysvetliť čo sú to tie šibačky a oblievačky. Priznám sa, že moja angličtina v tomto ohľade nebola brilantná a musel som byť preto trochu opisný a s pomocou pani matrikárky ako komparzu aj trochu názorný. Možno aj preto pri mojom výklade náš hosť trochu dvihol pravú obrvu a niekoľkokrát neveriacky zaklipkal očami. Reč tela u potomkov indických robotníkov na Trinidade nie je jednoznačne dešifrovateľná, a tak sa nechcem púšťať do interpretácií tohto chvíľkového tiku, len som si všimol, že k poslednej poznámke pridal otáznik a výkričník. Celkovo však uznanlivo pokyvoval hlavou nad pestrým programom.
Potom prevzali slovo naši hostia. Pri ich jednotlivých výstupoch sa striedali okrem pána Chaudharyho aj ďalší dvaja hovorcovia, už spomenutý ryšavo-írsky vyzerajúci tridsiatnik, ktorý sa predstavil ako Liam O’Neel, a najtmavší z celej skupiny statný pán Esengo, tiež okolo päťdesiatky.
Pán Chaudhary začal s tým, že „ak by bola taká možnosť“, chcel by na večernom programe, napríklad po šote zo spomínaného českého filmu, pozdraviť slovenské ženy v mene Hnutia za prijatie Medzinárodného dňa mužov a konkrétne v mene jeho Základnej organizácie Trinidadu a Tobaga.
„Možno si kladiete otázku, odkiaľ táto iniciatíva pochádza a čo sa ňou myslí,“ ozval sa Liam.
„Skutočne nás to zaujalo,“ odpovedal starosta.
„Všetko sa začalo z iniciatívy niekoľkých nadšencov. 7. februára 1991 prišla malá skupina mužov z Kansasu, medzi ktorými bol aj profesor Thomas Oaster z univerzity v Missouri, s myšlienkou „voľného dňa mužov“ ako spôsobu poďakovania mužom za ich prínos pre spoločnosť. Voľný deň mužov sa nakoniec premenoval na Medzinárodný deň mužov (MDM) a v roku 1992 sa na jeho oslave už zúčastnila hŕstka mužov a žien. Myšlienka sa síce zrodila v USA, ale ujala najrýchlejšie za hranicami. V Amerike totiž posledné desaťročia riešia iné problémy, viac woke. Maltské združenie za práva mužov však začalo oslavovať MDM každý rok 7. februára už od roku 1994, čím sa stalo najdlhšie po sebe nasledujúcim každoročným slávením MDM na svete.“
„Ako sa môžete dočítať aj na slovenskej Wikipédii,“ pokračoval tentoraz pán Esengo, „najväčšiu zásluhu na rozšírení tohto medzinárodného dňa má však Trinidad a Tobago, konkrétne náš rodák pán Jerome Teelucksingh, ináč takto druhostupňový bratranec pána Chaudharyho. Pán Teelucksingh už v roku 1999 navrhol na slávenie tohto sviatku dátum 19. novembra, a to na počesť svojho otca, ktorý má v ten deň narodeniny. Ďalším dôvodom bolo, že v tento deň v roku 1989 futbalový tím Trinidadu a Tobaga zjednotil krajinu pri snahe kvalifikovať sa na Svetový pohár. Teelucksingh povýšil Medzinárodný deň mužov na deň venovaný mužom a všetkým problémom, ktoré muži a chlapci zažívajú. Dr. Teelucksingh ako odôvodnenie vytvorenia tohto sviatku uviedol, že si uvedomil, „že neexistuje deň venovaný mužom. Niektorí povedali, že existuje Deň otcov, ale čo majú malí chlapci, tínedžeri a muži, ktorí nie sú otcami?“
„Presne tak. Aj ja som neženatý a bezdetný. Som síce starostom, ale… no škoda reči,“ skočil mu do reči horlivo náš starosta.“ Ale čo konkrétne sa v ten deň má pripomínať alebo aké sú ciele celej iniciatívy?“
„Veľmi správna otázka,“ odvetil Liam. Myšlienkoví tvorcovia tohto medzinárodného dňa si uvedomili potrebu jasne vyjadriť svoje ciele. Na to slúžilo vypracovanie Šiestich pilierov Medzinárodného dňa mužov.
- Propagovať pozitívne mužské vzory; nielen filmové hviezdy a športovcov, ale každodenných mužov z pracujúcej triedy, ktorí žijú slušný a čestný život.
- Osláviť pozitívny prínos mužov pre spoločnosť, komunitu, rodinu, manželstvo, starostlivosť o deti a životné prostredie.
- Zamerať sa na zdravie a pohodu mužov: sociálnu, emocionálnu, fyzickú a duchovnú.
- Poukázať na diskrimináciu mužov v oblasti sociálnych služieb, spoločenských postojov a očakávaní a práva.
- Zlepšiť rodové vzťahy a podporovať rodovú rovnosť.
- Vytvoriť bezpečnejší a lepší svet, kde ľudia môžu byť v bezpečí a rásť, aby dosiahli svoj plný potenciál.
Povedané slovami dánskeho hovorcu Martina Pavóna, Medzinárodný deň mužov nechce byť akýsi politický náprotivok Medzinárodného dňa žien ani to nie je protiklad k ženám. Jednoducho chceme využiť túto príležitosť na zviditeľnenie bežných mužov, ktorí žijú pekný a poctivý život a pozitívne prispievajú do spoločnosti.“
„Nuž, kto by mohol byť proti tak ušľachtilej myšlienke! Ale čo konkrétne očakávate alebo žiadate od nás, od našej obce, od našich občanov, osobitne od našich žien?“ pýtal sa starosta.
„Vybrali sme sa na toto európske turné, ktoré začíname na Slovensku, aby sme získali podporu pre nasledujúce ciele:
Po prvé, aby bol Medzinárodný deň mužov zaradený do kalendára svetových podujatí OSN.
Po druhé, aby bol zaradený na 19. novembra a aby bol Medzinárodný deň toaliet, zavedený OSN v roku 2001, z toho dátumu presunutý na iný deň.
Po tretie, aby sa aj Slovensko, podľa vzoru Rumunska, zaradilo medzi krajiny, ktoré by prijali rozhodnutím najvyššieho zákonodarného orgánu 19. november za Národný deň mužov.“
„Ja som za všetky tieto požiadavky! Ja mám svojho muža rada, ja mu taký deň dožičím. A aj iným mužom,“ iniciatívne sa prihlásila k slovu matrikárka. „A poviem aj našim ženám, aby hlasovali za.“ Tým bol vlastne účel návštevy splnený a jej výsledok zaručený. Starosta už potom tiež len prikývol, že súhlasí s vystúpením aj s požiadavkami, a potom pokynul obsluhe z cateringu, že môže prinášať občerstvenie, ako ďalší bod programu stretnutia s medzinárodnou delegáciou Trinidadu a Tobaga. Mňa potom poprosil, aby som čím skôr urobil zápisnicu zo stretnutia pre obecnú kroniku, keďže som všetko prekladal a mám dobrú pamäť, a aby som mu pomohol aj s prezentovaním celého podujatia v médiách. Týmto tak činím.
P. S. Doplnené 8. 3. 2025 o 21.30.
Na záver je potrebné uviesť, že tohtoročná oslava Medzinárodného dňa žien sa mimoriadne vydarila a (prevažne) ženské publikum sa jednomyseľne rozhodlo podporiť výzvu delegácie Trinidadu a Tobaga o scitlivovanie verejnosti a aktivizáciu slovenskej diplomacie k Medzinárodnému dňu mužov.
Prítomné a prítomní súčasne vyjadrili podporu návrhu, aby Medzinárodný deň mužov získal štatút sviatku uznaného nielen na úrovni UNESCO, ale od celej OSN na dátum 19. novembra. V tejto súvislosti podporujú návrh delegácie Trinidadu a Tobaga, aby bol iniciovaný presun Medzinárodného dňa toaliet, ktorý v kalendári OSN pripadá na tento deň, na iný, vhodnejší termín. Súčasne sa obrátili na slovenské zákonodarne orgány s prosbou o nasledovanie príkladu rumunského parlamentu, ktorý už 2. februára 2016 schválil zákon, ktorým bol 19. november vyhlásený za Národný deň mužov, čím sa Rumunsko stalo prvou krajinou, ktorá oficiálne uznala a oslavuje tento deň ako národný sviatok. Súčasne vyjadrili poľutovanie a miernu kritiku našej diplomacii a legislatívnym orgánom, že nás Rumuni opäť v niečom predbehli.
