Spomedzi talianskych chrámov a vzácnych pamiatok je na jednom z prvých miest Loreto, miesto zrodu známych Loretánskych litánií, ukrývajúce vo vnútri baziliky tzv. nazaretský Máriin domček – jeden zo skvostov umenia i duchovnosti. Navštívil som ho viackrát.
Naposledy preto, lebo som bol pozvaný sobášiť svoju bývalú skautskú vedúcu z rímskeho oddielu Lauru Colonnu. Šťastným novomanželom bol Piotr Bzowski-Podhajecki, syn vojenského atašé pri poľskom vyslanectve v Ríme. Detská lekárka a mladý právnik, práve začínajúci pracovať v akomsi úrade poľskej diplomacie v bruselských euroštruktúrach, k sebe pasovali po každej stránke.
Pred obradom sa ma ich rodičia spýtali, či by mohli medzi obetné dary priniesť na oltár aj dva svadobné darčeky, ktoré chcú odovzdať novomanželom v chráme hneď po obrade. Súhlasil som, len som poznamenal, že dúfam, že to nebude mikrovlnka alebo vysávač.
Trochu som bol prekvapený, keď pri obrade Laurina matka spolu s Piotrovým otcom priniesli, každý na malej striebornej tácke, ona starobylo vyzerajúci ruženec z veľkých drevených zŕn a on, vyparádený v uniforme poľského dôstojníka, stredne veľký, trochu sčernetý okrúhly medailón s polomerom asi 5 cm, zobrazujúci na jednej strane obraz Bohorodičky vo forme sošky uctievanej v Lorete, po obvode s nápisom Auxilium Christianorum, teda Pomocnica kresťanov, a na druhej len monogram mena Mária vo forme prekrížených písmen M a A v barokovom vyhotovení, ktoré bolo kedysi veľmi rozšírené.
Po liturgii ešte mladomanželia zašli na modlitbu do kaplnky nazaretského domčeka. Laurina mama tu priniesla ruženec, ktorý bol požehnaný na oltári, a podala ho jednoducho neveste so slovami:
„Ty vieš, aký to je ruženec a čo znamená. Si moja prvorodená a jediná dcéra, si Laura Colonna. Nezabudni nikdy, kto si a čím máš byť. Teraz je ruženec tvoj a s ním aj zodpovednosť, ktorá k nemu patrí.“
Potom prišiel Piotrov otec a hovorí mi: „Otče, poďte na chvíľu s nami.“ Novomanželia s rodičmi si to namierili do apsidy, za hlavný oltár k jednej z bohato vymaľovaných kaplniek s nejakými historickými výjavmi. Prv než som si ich stihol poobzerať, tak mi podal ten jeho starý mariánsky medailón so slovami: „Vy ste biskup zo Slovenska, dajte ho na krk môjmu synovi vy, takto to bude mať ešte lepší význam.“
Trochu nechápajúc som teda sčernetý medailón na jednoduchej kovovej retiazke zavesil na krk ženícha, jeho otec sa pritom neočakávane postavil do pozoru a zasalutoval tým typickým poľským vojenským pozdravom s vystretými ukazovákom a prostredníkom a ostatnými prstami zovretými v dlani. Potom vzal synove ruky do svojich dlaní a povedal mu:
„Syn môj, dobre vieš, aká je to medaila, a to, že ti ju môžem dať tu, pred týmito freskami, a to, že ju môžeš prijať práve z rúk slovenského biskupa, tak to je priam znak Prozreteľnosti. Vstupuješ do manželstva a ideš pracovať do Bruselu. Tam je dnes tvoj front, tam je tvoja bojová línia. Nech ťa Božia Matka ochraňuje a dá ti víťazstvo ako našim predkom. Polonia semper fidelis!“ zasalutoval znova a potom syna otcovsky objal, a ak som dobre videl, tak mu pritom vypadla aj nejaká slzička.
Trochu nechápavo a rozpačito som pozeral na tieto rodinné výjavy, ktoré sa mi zdali skoro trochu staromódno-patetické, ale to sa už svadobčania pobrali pred baziliku, kde sa začalo tradičné gratulovanie a prskavky s konfetami a všetok ten zvyčajný nepatetický sobášny folklór a chichotanie s ním spojené.
„Eugenia, čo to bol za ruženec, ktorý si dala dcére?“ spýtal som sa Laurinej matky, keď sme počas svadobnej hostiny vyšli na chvíľu na terasu. „No, myslela som si, že to viete. Ja som sa vydala do rodiny Colonna. Môj manžel je pra-pra-pra… pra-potomok jednej z bočných línií rodiny Colonna,“ začala Eugenia.
„To je tá rodina, čo má ten obrovský palác na Piazza Venezia?“ „Áno, presne tá.“ „Tak prepáč, že som nevedel o vašich šľachtických koreňoch.“ „No, to ste nemuseli… viete, korene sú väčšinou už pod zemou a my žijeme v paneláku, manžel robí v banke a ja učím na strednej, ale – technicky vzaté – sme ešte stále šľachtická rodina, síce chudobná, ale… veď viete…“ zasmiala sa pani Colonna.
„No a povedzte, padre, vy máte rád históriu, kto vám príde na um ako najznámejší z rodiny Colonna?“ skúšala ma.
„No, tak asi pápež Martin V., zvolený na koncile v Kostnici, kde okrem iného upálili Jána Husa a obnovili jednotu pápežstva.“
„Dobre… a teraz nejakého laika z famílie… ?“
„No tak hádam Victoria Colonna, renesančná básnička, Michelangelova inšpirujúca múza,“ nedal som sa zahanbiť.
„No dobre, ale nejaký muž,“ naliehala Eugenia.
„No tak ešte mi prichádza na um Marcantonio II. Colonna, veliteľ pápežského loďstva v bitke pri Lepante,“ vytasil som sa so svojimi znalosťami vojenských dejín.
„Bingo! Presne tak. A viete, ako sa volala jeho manželka?“
„Tak to už naozaj nemám potuchy,“ kapituloval som.
„To som si mohla myslieť. Bola to Donna Felice Orsini, a aby som vás nenaťahovala, tak ruženec, ktorý som odovzdala Laure, patril tejto kňažnej; spomína sa dokonca v notárskej zápisnici jej vena. No a keď viete, že Marcantonio viedol pápežské loďstvo pri Lepante, tak musíte poznať aj okolnosti, ktoré tomu predchádzali a ktoré potom nasledovali.“
„No, na niečo si pamätám, ale rád sa nechám poučiť.“ A tak mi teda „svadobná matka“, učiteľka dejepisu na strednej škole, urobila rýchlu historicko-rodinnú prednášku.
„Po páde Cypru do tureckých rúk v roku 1570 bol plán víťazného sultána Selima II. jednoduchý: dobyť Korfu, potom sladké Benátky a odtiaľ Rím. Európske mocnosti boli rozhádané a neschopné. Vtedy sa iniciatívy ujal pápež Pius V., ktorému sa podarilo vytvoriť tzv. Kresťanskú ligu, teda spojenectvo Benátčanov, španielskych Habsburgovcov, Janovčanov a Pápežského štátu.
Ale svoju prosbu o záchranu pred moslimským nebezpečenstvom zveril predovšetkým Panne Márii a ružencu, k modlitbe ktorého všetkých vyzýval. Okrem iného nariadil, aby sa v tejto Loretánskej kaplnke neprestajne prednášali modlitby k Panne Márii, aby ráčila prepožičať svoju priazeň kresťanom v ich najväčšom nebezpečenstve a núdzi.
Pred vyplávaním do boja sa veliteľ pápežskej flotily Marcantonio Colonna vybral do Loretánskej kaplnky spolu so svojou manželkou Felice Orsini, aby zveril osud vojenskej záchrannej výpravy do Máriiných rúk. Kým on odišiel bojovať, jeho manželka zostala v Lorete spolu s ďalšími šľachtičnami, aby sa modlila za svojho manžela a za víťazstvo, pričom trávila medzi týmito svätými múrmi celé dni a noci.
Nebudem vám tu opisovať históriu slávnej bitky zo 7. októbra 1571, asi ju poznáte alebo si ju nájdete na Wikipedii. Ja som presvedčená, že okrem nového typu delostrelectva, ktoré malo kresťanské vojsko, zohralo pri víťazstve nemenšiu úlohu aj „bombardovanie nebies“ neprestajnou modlitbou ruženca.
Faktom je, že do Loreta sa vrátilo od Lepanta víťazné loďstvo, ktorému sa pri rozdrvení osmanskej flotily podarilo oslobodiť aj viac ako 15 000 kresťanských zajatcov, zotročených veslárov na tureckých galejach. Do baziliky na znak vďaky prinášali svoje okovy, z ktorých boli neskôr ukuté zábradlia na dvanástich bočných oltároch a dodnes môžeme vidieť kovovú bránu na nazaretskom domčeku z toho istého materiálu.
Pápež Pius V. z vďačnosti za toto víťazstvo zaviedol na prvú októbrovú nedeľu sviatok Panny Márie Víťaznej a do Loretánskych litánií zaradil titul „Pomocnica kresťanov“. Potom o niekoľko rokov neskôr za Gregora XIII. sa 7. október stal sviatkom Panny Márie Ružencovej, ktorý slávime aj my dnes.
Pre európske vojenské dejiny bolo Lepanto zvratom v námorných bitkách s Turkami, ale pre duchovné dejiny Európy bolo predovšetkým rozhodujúcim momentom, keď si kresťania uvedomili, že majú Matku, na ktorú sa môžu spoľahnúť.“
„Musím uznať, že ste lepšia ako Wikipedia,“ pochválil som pani Eugeniu.
„Ale aby som to zostručnila… pre našu rodinu sa spomienka na Donnu Felice Orsini a na jej modlitby stala duchovným pokladom. Ruženec kňažnej Felice sa v rodine Colonna dedil ako vzácny rodinný poklad z generácie na generáciu. Komplikovanými genealógiami, od ktorých vás ušetrím, sa nakoniec dostal do manželovej rodinnej línie a jeho matka mi ho odovzdala ako svadobný dar. Teraz prechádza do rúk mojej dcéry, keďže máme len ju a žiadnych mužských potomkov.
Bude jej pripomienkou, že do boja pri obrane rodiny a najcennejších hodnôt sa zapájajú manželia spoločne, ich modlitba je ich zbraňou, štítom i útočišťom. A chcem, aby vedela, že aj dnes je za čo bojovať modlitbou – v rozhádaných rodinách, v rozhádanej Európe i v nepokojmi zmietanom svete… Tak čo, ukojila som vašu zvedavosť ohľadom svadobného daru?“ usmiala sa.
„Povedzme, že áno,“ odvetil som.
„Tak teraz už poďte k stolu, lebo vám vychladne polievka.“
Polievka mi nakoniec aj tak vychladla, lebo cestou k stolu som v salóniku stretol Piotrovho otca a využil som príležitosť: „Przepraszam, prepáčte, prosím… môžete mi vysvetliť trochu tú vašu posvadobnú rodinnú ceremóniu s tým medailónom?“
„No, práve som vás hľadal, pán arcibiskup… chcel som vám poďakovať za to, že ste ten medailón odovzdali môjmu synovi.“
„Ale prečo je pre vás dôležité, že som to urobil ja?“
„No pretože je to jeden z tých tisícov medailónov, ktoré práve váš rodák, ostrihomský prímas arcibiskup Szelepcsényi rozdával vojakom Jána Sobieského (okrem príslušnej sumy zlatých dukátov) keď nášho kráľa presvedčil, aby v lete 1683 prišiel na pomoc Viedni obliehanej Turkami.
Viete, naša rodina, teda presnejšie jej vetva Bzowski, patrila už od jagelonských čias k starej malopoľskej šľachte, a teda ipso facto k rytierstvu Rzeczpospolitej. Môj predok Hyacint Bzowski bol rytierom, husárom, dokonca rotmistrzem v Sobieského jazdectve.
„Takže váš predok bol jeden z tých okrídlených poľských husárov, ktorí boli považovaní od 16. do 18. storočia za najlepšie jazdecké vojsko sveta a počas 125 rokov neprehrali žiadnu bitku, ktorí bez problémov dokázali rozprášiť armády, čo ich niekoľkonásobne prevyšovali počtom?
Kdesi som čítal, že kompánie námezdných žoldnierov z rôznych kútov Európy, keď podpisovali s panovníkmi kontrakty, robili tak s klauzulou, že sú ochotní bojovať s akýmkoľvek protivníkom okrem poľských husárov.“
„No áno, vojenstvo je našou rodinnou tradíciou. A keď sme už pri rodine, tak v rodinnej kronike máme aj jeho dlhý list manželke, ktorý cez svojho pobočníka poslal od Párkánya (ktorý ste pred pár desaťročiami premenovali na Štúrovo), kde Sobieski po viedenskom víťazstve o necelý mesiac a prakticky presne 112 rokov po víťazstve pri Lepante dorazil zvyšky tureckej armády vezíra Kara Mustafu ustupujúce od Viedne.
V liste spomína aj svoje stretnutie s ostrihomským arcibiskupom Szelepcsényim, vaším rodákom a hrdým uhorským Slovákom, ktorý mu ako jednému zo Sobieského dôstojníkov odovzdal mariánsku medailu osobne, opisuje v ňom aj stretnutie s Marcom z Aviana, ktorý bol kľúčovou duchovnou postavou obrany Viedne a ktorému Sobieski miništroval na rannej omši onoho pamätného 12. septembra 1683.“
„Viete, rád študujem dejiny slávnych bitiek a minule som práve navštívil Kahlenberg, odkiaľ sa na turecký tábor vyrútili Sobieského husári, ale párkányské bojisko mám ešte na programe.“
„No… na to, že ste biskup, sa v dejinách vojenstva dosť vyznáte… to nie je také samozrejmé… teda bez urážky,“ usmial sa šibalsky svadobný otec. „A predpokladám, že teda viete aj to, že zastavenie islamskej invázie do Európy pri Viedni všetci – vojaci, Viedenčania a nakoniec i vtedajší pápež Inocent XI., podobne ako Sobieski – pripisovali nielen poľskej jazde, ale predovšetkým nebeskému príhovoru Panny Márie.
Meno Mária bolo na zástavách obrancov Viedne i Sobieského vojska, jej medaila na hrudi vojakov. Sviatok mena Panny Márie bol odvtedy uvedený do celej Cirkvi podľa ustanovenia rímskej Kongregácie pre obrady z 25. novembra 1683 najprv na nedeľu v oktáve Narodenia Panny Márie, až ho nakoniec svätý Pius X. ustanovil definitívne na 12. september, deň víťaznej bitky.“
„Tak to je pekné a celkom zvláštne, keď si uvedomíme, že niektoré dnešné mariánske sviatky boli vlastne ustanovené na výročia víťazných, prelomových bitiek, ktoré zvádzali kresťanské vojská na obranu našej Európy. Avšak niekto by to možno hodnotil ako politicky nekorektné – oslavovať Pannu Máriu pri výročí bitiek.“
„No prepáčte, čo je na tom nekorektné – je to práve úplne korektné… k vojakom i k Panne Márii… veď o pomoc ju vzývali generáli i poslední vojaci, s jej menom na perách zomierali a svoj boj na obranu kresťanstva chápali aj ako obranu jej cti.
A nie je pravdou, že sa ustanovili mariánske sviatky len na výročia bitiek. My Poliaci dobre vieme, že je to aj opačne. Na mariánske sviatky, utiekajúc sa k Bohorodičke, kresťania víťazia. Vás asi v komunistických školách neučili o tom, čo my nazývame ‚Zázrak na Visle‘.“
„No teda neviem, čo máte na mysli.“
„To som si mohol myslieť. Ale iste vás učili o tzv. Veľkej októbrovej socialistickej revolúcii (aj keď sa začala 7. novembra 1917), ktorou prevzali komunisti moc v Rusku.“
„No to samozrejme, že áno.“
„No vidíte, a už o tri roky nato sa boľševici rozhodli pre útok na Poľsko ako prvej fáze invázie do západnej Európy. V lete 1920 Červená armáda postupovala k rieke Visle až k bránam poľského hlavného mesta Varšava. ‚Na Berlín, cez mŕtvolu Poľska!‘ stálo v Tuchačevského rozkaze z 2. júla 1920.
Do Varšavy chýbalo už len niekoľko kilometrov a obrana bola zúfalo urputná. Aj vtedy, podobne ako dnes, mnohí hovorili, že nad Ruskom sa nedá zvíťaziť. V tejto dramatickej situácii poľskí biskupi, aby pohli svedomím všetkých, poslali listy národu, biskupstvám celého sveta a pápežovi, v ktorých žiadali o modlitby a požehnanie pre Poľsko ohrozované boľševikmi.
Pri poľských vojakoch stáli aj kňazi. Do histórie sa zapísal najmä jeden z nich, legendárny otec Ignacy Skorupka (1893 – 1920), mladý kaplán 236. pešieho pluku, ktorý 13. augusta 1920 v prvej línii s krížom v ruke padol pri obrane Varšavy. Môj pradedko Wladisław, hoci slúžil v kavalérii na inom úseku frontu, sa zúčastnil na jeho pohrebe. A aj vtedy mal na hrudi našu rodinnú mariánsku medailu.
Na druhý deň sa zdanlivo bezvýchodisková situácia obrancov Varšavy a celý ďalší vývoj bitky náhle otočili. Bolo to práve na sviatok Nanebovzatia Panny Márie 15. augusta 1920 a my Poliaci to nenazývame inak ako ‚Zázrak na Visle‘.
Počas niekoľkých ďalších dní boli ruské armády Tuchačevského a Buďonného obkľúčené, zničené, odrazené či rozprášené. Na ďalších 19 rokov sa už sovietske Rusko nezmohlo na zahraničnú inváziu. Aj keď vieme, že potom si nás v roku 1939 opäť s Hitlerovým Nemeckom načas podelili.
Poviete mi možno… to sú také poľské mesiášsko-nábožné národné prípoviedky… Možno. Ale faktom je, že moji predkovia bojovali proti tatárskej Zlatej horde, proti Turkom aj ich sedmohradským protestantským spojencom, bojovali proti Švédom i proti cárskej okupácii, bojovali v Armii Krajowej – zemskej armáde, proti nacistom i boľševikom, zomierali v Katyni a pri Monte Cassine a na plážach Normandie, zomierali v koncentrákoch a gulagoch.
A od najstarších čias pri nástupe do bojového šíku spievali hymnus Božej matke Bogurodzica, dziewica, Bogiem sławiena Maryja! U twego syna, Gospodzina, matko zwolena Maryja! A aj dnes veríme v ochranu Matky Božej.
Ale viete čo, Księże Arcybiskupie, poďme sa prejsť, bazilika je ešte otvorená a aspoň si budete lepšie môcť prezrieť tie krásne maľby majstra Artura Gattiho v apside, zobrazujúce Sobieského víťazstvo pri Viedni, i otca Skorupku vedúceho légiu akademikov v boji o Varšavu počas ‚Zázraku na Visle‘, keď ste si ich už nevšimli pri odovzdávaní medaily.
Úmyselne som chcel, aby ste môjmu synovi odovzdali mariánsku medailu pred týmito pripomienkami histórie. Môj syn Piotr ide teraz na misiu do Bruselu, tak si myslím, že tá Szelepcsényiho medaila na jeho hrudi tam bude na správnom mieste a že ochranu Božej Matky potrebuje nielen on, ale i celá naša Európa.
Islamská hrozba či bezbožníctvo komunizmu či boľševizmu, nech by aj bolo ukryté pod akýmkoľvek iným menom, a ich snaha ovládnuť Európu – čo myslíte… naozaj je to len história? My Poliaci si o tom myslíme svoje… a vieme prečo. A ako to vnímate vy Slováci?“
„No, záleží kto a ako, ale to by bolo na dlhšie…“ odpovedal som trochu zamyslene… a zamýšľam sa nad tým aj naďalej.
