Veľké firmy a úspešné projekty, ktoré sa dnes prezentujú na burze, začínali niekedy ako odvážny startup. Ani na našom milom malom Slovensku nechýbajú odvážni a inovatívni ľudia, ktorí vedia vycítiť spoločenskú objednávku. Samozrejme, predtým si urobia prieskum trhu a až potom ponúknu produkt, po ktorom zákazník vedome alebo podvedome túži.
Minulý týždeň mi jedného takéhoto človeka predstavil môj priateľ Miloš, právnik a realitný poradca. Bol to jeho klient Ľubo Rožtek, ani nie 40-ročný podnikateľ pôvodom z Medzilaboriec, ktorý však vyrástol v našej metropole východu.
Teda pravdupovediac, okrem Košíc strávil značnú časť života v zahraničí, kde načerpal neoceniteľné skúsenosti. Podľa Milošových slov pán Rožtek po štúdiách behaviorálnej etológie na Freudovom inštitúte vo Viedni pracoval v oblasti aplikovanej psychológie a marketingu v parížskom Disneylande, potom sa na niekoľko sezón stal spoluproducentom programu kolumbijskej televízie Ja, alebo ty! Prežiť za každú cenu!
V tejto reality show sa kombinovala téma survival s väzenským experimentom, teda istý druh reálnej role-play s tímami hráčov v družstvách s názvami „stroskotanci vs. kanibali“ či „bachari vs. muklovia“, čo nenecháva nikoho na pochybách o umelecko-intelektuálnom zameraní ponúkanej zábavy.
Miloš vlastne za mnou prišiel kvôli záujmu jeho klienta o nejaké cirkevné pozemky, ktoré vraj naša eparchia má a ktoré mu padli do oka. Nedal sa odbiť. Na dokumentovanie svojej serióznosti a podnikateľskej invenčnosti hraničiacej s genialitou mi chcel naživo ukázať jeden jeho už rozbehnutý realitno-investičný kultúrny projekt. Nateraz je ešte len v prvej fáze, ale vraj v sebe skrýva potenciálne niečo geniálne.
Aby som ho vypoklonkoval z úradu, tak som sa zatváril, že som sa nechal presvedčiť, a tak sme sa po pár minútach jazdy autom ocitli za kruhovým objazdom, ktorý je na priesečníku Moldavskej cesty a Triedy SNP.
Donedávna tam bol nezastavaný areál, ktorého dve strany tvoria Alejová ulica a Moldavská cesta a z tretej pomyslená spojnica medzi Hornbachom a športovým areálom. Už pred pár mesiacmi, idúc okolo, som si všimol nejaký stavebný ruch a teraz som mohol skonštatovať, že tu v skutočnosti vyrástlo za posledných pár týždňov prakticky akési malé mestečko.
Do areálu ohradeného ostnatým drôtom sa vstupovalo cez trochu zhrdzavenú železnú bránu. V poloblúku nad ňou sa skvel neónový, trochu preblikávajúci nápis „Návrat do budúcnosti č. 4 – alebo: Lepšie už bolo!“. Jasné, že som si uvedomil, že ide o odkaz na slávnu Zemeckisovu sci-fi komediálnu trilógiu, ktorej prvý diel vyšiel práve pred 40 rokmi. Podnadpis mi pripomenul zasa jeden z vtipov imaginárneho sovietskeho Rádia Jerevan, konkrétne odpoveď na otázku: „Kedy bude lepšie?“
Mestečko nateraz pozostávalo asi z dvadsiatky budov v rôznom stavebnom štádiu, od výkopových až po dokončovacie práce. Vstupná ulička od brány smerovala k námestíčku v strede staveniska, na ktorom boli do akejsi elipsy porozkladané nákupné stánky, ku ktorým tiež viedla ďalšia vysvietená brána. Jedno jej krídlo vypĺňal veľkoplošný plagát kapra pod vianočným stromčekom s prskavkami a salónkami a druhú zdobil rovnako veľkoplošný obraz, ktorý je ľahšie prefotiť než opísať.
„No to je dosť retro plagátik,“ poznamenal som udivene, ba až trochu ironicky. „Jasné… Všetko musí byť autentické, typické a rázovité, rozumiete? Aby sa ľudia cítili naozaj ako doma. Že je všetko opäť krásne. Že sú opäť mladí a dokážu sa tešiť z maličkostí ako mandarínky, vlnené ponožky, žltá a červená malinovka a mlieko za dve koruny,“ zanietene vysvetľoval pán Rožtek, mávajúc doširoka rukami pri prezentácii komplexu budov i nákupných stánkov.
Aby som bol presnejší – pod „budovami“ si treba predstaviť ešte rozostavané stavenisko, na ktorom sa medzi blatistými kalužami a odstavenými miešačkami, kôpkami štrku, paletami s pálenými tehlami a sudmi s haseným vápnom motala asi dvadsiatka mužov v prešívaných bundách, ušiankach a gumákoch. Vyzerali, akoby si práve odbehli z komparzu nejakého filmu o Veľkej vlasteneckej (okrem tých gumákov a toho, že boli bez pušiek), alebo z Menzelovho filmu Skřivánci na niti. Podľa ich pracovného nasadenia skôr by som hádal na druhú možnosť.
„Na stavbu pôjdeme neskôr, najprv vás pozývam na vianočné trhy,“ švitoril pán Rožtek. „Len si prosím, zmeňte peniaze, ak chcete nakupovať.“
Celkom som mu nerozumel, ale kým som začal trochu neohrabane nakukovať do peňaženky, tak mi rýchle poslúžil tým, že mi z nej vytiahol 100-eurovú bankovku (jedinú, ktorú som tam mal), odbehol k vrátnici pri vchode a o pár minút mi podával desať papierikov ozdobených na jednej strane nejakými dievčatami (jedna mala šatku na hlave a druhá na krku) a priehradou na druhej strane.
„Za jednu zelenú desať hnedých. Presne ako kedysi,“ pochechtával sa. „Tak poďme na trhy!“
No, vianočné trhy, to znie dosť hrdo a každý si pod tým môže predstaviť niečo iné. Bolo tam tak zo dvanásť stánkov, to je pravda. Neboli veľmi štýlové či originálne – v podstate tu boli štyri staršie maringotky s výdajným okienkom, ďalšie štyri boli jednoduché staré búdky PNS, dva boli skutočne akési – povedzme – stánky, keďže z lešenárskych trubiek bola poskladaná konštrukcia potiahnutá zelenou vojenskou celtou, a posledné dva boli vlastne zaparkované V3S-ky s otvorenou bočnicou. V areáli trhu sa však tlačilo napodiv veľmi veľa ľudí – najviac pred tými nákladiakmi.
Tie V3S-ky ma zaujali hneď, pretože vytvárali naozaj vianočnú náladu oných čias. Na korbe jedného nákladiaku s nápisom na bočnici „Štátny majetok-lesný závod Pohronská Polhora“bola totiž na jednej kope narezaná čečina a na druhej, tak trochu bez ladu a skladu, malé smrečky.
Chlapík na korbe ich hádzal dole ako šípky do terča medzi hlúčik záujemcov pod autom. Tí sa o smrečky ruvali so srdnatým pohľadom v očiach a neraz pritom okrem lakťov používali aj nespisovný slovník, kým druhý (asi závozník) pobehoval s cólštokom a viac odhadom ako skutočným meraním stanovoval cenu a od šťastlivcov úspešnejších v kolektívnej ruvačke vyberal peniaze, či teda tie platidlá, ktoré som dostal aj ja.
Na druhom aute boli dve obrovské kade a pri nich stáli chlapi v gumákoch a gumených zásterách, ktorí podberákmi vyťahovali z kadí kapry. Po takej šmýkačke, ktorá vyzerala ako požičaná z detského ihriska, ich šikovne spúšťali do veľkej plastovej prepravky pri zadných kolesách, ktorá stála medzi dvoma stolíkmi s klasickými potravinárskymi váhami značky Transporta.
Nad stolíkmi bol transparent s nápisom „Pravá radosť zo Sviatkov zimy prichádza z Východu. Pozdravuje vás JRD Senianske rybníky“. Odvážené kapry štyri pracovníčky šikovne balili do nastrihaných novín a podávali kupujúcim, poslušne stojacim v dlhom rade. Každý z nich si predtým musel zakúpiť klasickú sieťovú tašku (teda pokiaľ si ju nepriniesol z domu), aby mu z nej kapor zabalený v mokrých novinách pekne odkvapkával.
Je pozoruhodné, ako práca formuje človeka – teda aspoň v tomto prípade sa to tak javilo –, keďže predavačky sa formou tela i pohybom úst značne pripodobňovali predávanému produktu; akurát jedna mala okuliare. Keď som sa o toto pozorovanie podelil s pánom Rožtekom, žmurkol na mňa a polichotil mi: „Vy teda máte postreh – väčšinou si ľudia tieto detaily nevšimnú –, ale máte presne pravdu. Osobne som vybral tieto naše pracovníčky na konkurze zo 76 uchádzačiek, len aby spĺňali aj toto kritérium.“
„… a dáme si ho pekne do vane, ako to má byť. Ale zabiť ho musíš ty, a to na Štedrý deň,“ vysvetľovala jedna pani svojej prikyvujúcej manželskej polovičke.
Vtom som si všimol, ako jeden starší pán vyložil kapra zo sieťovky na zem, pozorne ho rozbalil a vreckovkou utieral a vysušoval stránku novín, do ktorej bol kapor zabalený. Popod nos si pritom mrmlal: „Taká vzácnosť… taká vzácnosť, a oni do toho zabalia rybu… taká vzácnosť… taká vzácnosť,“ a vôbec si nevšímal kúpeného kapra, ktorý medzi jeho vzdychmi, akoby do rytmu, zúfalo plieskal chvostom o zem.
Nakukol som mu (teda starému pánovi, nie kaprovi) ponad plece, aby som videl, čo za vzácnosť objavil. Bola to prvá strana denníka Pravda zo 17. apríla 1976, venovaná XV. zjazdu KSČ s titulkom „Za generálneho tajomníka UV KSČ opäť zvolili súdruha Gustáva Husáka“.
Dojatý pán si úctivo vsunul premočenú stránku s niekoľkými prilepenými rybími šupinkami do plastového euroobalu, ktorý vytiahol z aktovky. Potom sa opäť predral k stolíku s kaprami a váhou, posunul nebadane pani v okuliaroch malý dezert Višne v čokoláde z potravinárskeho kombinátu Deva a pošeptal: „Prosím vás, buďte taká dobrá a pozrite sa, či medzi tými narezanými stránkami pre kaprov nemáte aj výtlačok z 13. apríla 1976 – viete, ten z otvorenia XV. zjazdu, s fotografiou z otváracieho príhovoru súdruha Biľaka.“
„To je náš človek… táto kategória zákazníkov mi vnukla myšlienku na celý projekt,“ pošepol mi do ucha pán Rožtek.
„Ale odkiaľ ste na to vzali vstupný kapitál? Veď podľa toho, čo to tu máte rozostavané, to budú státisíce, ak nie milióny eur.“
„To by ste sa divili, sú to neraz práve deti takýchto nostalgikov, ktoré teraz sedia v správnych radách bánk, vyhlasujú na ministerstvách výzvy, rozdeľujú eurofondy a granty. a keď sa im vec správne vysvetlí, tak aj oni chcú urobiť radosť svojim rodičom, ktorí im stále otrepávajú o hlavu, že ‚kedysi bolo lepšie‘. Dnes každý ponúka projekty a investície do budúcnosti. Ja som prišiel so startupom investovania do minulosti, do spomienkového optimizmu, do nostalgie, do ľudskej nepoučiteľnosti. A pozrite sa, ako to krásne funguje,“ ukázal pritom na dav ľudí predierajúcich sa medzi stánkami.
Pri ďalšom sa predávala kyslá kapusta „Stupavské zelé: zdravie domova“ a kubánske pomaranče, ale tie boli z dovozu. Asi si ich pamätáte – to sú tie tak do špinavozelena, s tenkou nelúpateľnou kožkou, na ktorej si zlomíte nechty, a s blanitou dužinou so stupňom kyslosti pH faktor dva, teda ešte o niečo nižšom, ako má to „zelé“.
Potravinové lahôdky ponúkali aj ďalšie dva stánky. V jednom mali fondánové salónky obyčajné a aj fondánové salónky máčané, pri vedľajšom čokoládové kolekcie Zora vo farebnom alumíniu a vo forme rybičky, motýlika, zvončeka alebo stromčeka. Z neznámeho dôvodu sa medzi týmito pochutinami predávali aj vianočné prskavky – musím uznať, že sortiment bol pestrý: ponúkali ich totiž v štyroch veľkostiach – 16, 20, 30 a 40 cm.
Keď som už bol pri tých prskavkách, tak som sa spýtal, či predávajú aj nejakú zábavnú pyrotechniku – na Nový rok. Predajca na mňa pozrel s vyplašeným pohľadom.
„Prosím vás, na tom nie je nič zábavné, veď to je zakázané, veď pyrotechniku má len naša ľudová armáda, má na to aj odborníkov pyrotechnikov, ale s tým je lepšie nemať nič do činenia, o to sa starajú vojenskí kontráši a ŠtB.“
Potom sa obrátil ku kolegovi za zástenou a ukazujúc na mňa pomedzi zuby precedil: „To je nejaký blázon.“ „Skôr agent provokatér,“ odvetil mu kolega.
Ďalšie stánky ponúkali najrôznejšie ozdobné sklenené gule viacerých farieb a veľkostí, hliníkové pásiky a také biele vlneno-alumíniové chlpaté stuhy – akože snehové pásy. Zvyšné stánky – to už boli len rukavice, vlnené ponožky ušianky, čapice s brmbolcom aj bez (tie „bez“ sa preslávili v Novembri ’89 ako „budajky“). Z môjho pohľadu by som povedal, že väčšinu ponúkaného šatstva by dnes už neprijali ani na Charitu pre bezdomovcov, ale vidno, že sa v módnych trendoch, resp. retro-móde nevyznám. Palčiaky, sveter, aký nosil Meky Žbirka v muzikáli Neberte nám princeznú, či štrikované pruhované šály tancujúcej a skejtujúcej mládeže z toho istého muzikálu – to všetko išlo ako na dračku. Občania a občianky odchádzali od stánkov s plnými plastovými taškami a spokojným úsmevom.
„No vidím, že výber je tu pestrý… ale nevidím tu nič skutočne vianočné … teda v tom zmysle, že tu nemáte žiadnu ponuku betlehemov či figúrok Jezuliatka a pastierikov a Svätej rodiny, no proste niečo naozaj vianočné – teda okrem tých zívajúcich kaprov.“
„No to tu ani nemáte prečo vidieť,“ zasmial sa pán Rožtek. Ale to máte vysvetlené v tejto multimediálnej vsuvke,“ povedal a zaviedol ma na koniec (či začiatok) elipsovitého areálu, po ľavej strane brány.
„Vlastne sme tu asi mali začať,“ podotkol. Na stolíku stálo niečo, čo by som asi mal považovať za skutočný starožitný skvost. Nechápavo som pozeral na hnedú skrinku s okienkom. Rán Rožtek vnímal môj skúmavý pohľad.
„Áno, nemýlite sa. Tak toto je naozaj prvý hromadne vyrábaný československý televízor Tesla 4001A z rokov 1953 – 1957. Jediný prijímací kanál mal pevne nastavený a disponuje kruhovou obrazovkou s priemerom 25 cm s obdĺžnikovým bakelitovým rámikom. Spojazdnili sme ho, aj keď sa priznám, že trošku „fejkovo“, keďže vnútri je DVD prehrávač, aby sme na ňom mohli premietať vianočné príhovory a dobové dokumenty.“
Zapol ho a po chvíľke sneženia sa na čiernobielej obrazovke objavil starší pán v okuliaroch, potom obrazy z vítania Deda Mráza na námestiach našich miest, rozžiarené očká pionierov, ku ktorým sa prihovára Sneguročka, a žiariace hviezdy na ostravských banských vežiach. Z aparátu zaznel známy príhovor predsedu vlády súdruha Zápotockého z 21. decembra 1952, v ktorom vtedy ešte do rozhlasových prijímačov oznamoval československým deťom, že „malý Ježiško ležiaci v chlieve na slame vedľa vola a oslíka, nad chlievom žiariaca betlehemská hviezda, to bol symbol starých Vianoc… Časy sa však zmenili, nastali mnohé zmeny. Ježiško vyrástol, zostarol, narástli mu fúzy a stáva sa z neho Dedo Mráz… Dedo Mráz k nám prichádza z východu a na jeho ceste svietia hviezdy. Nie len tá v Betleheme, ale celá séria červených hviezd na našich baniach, hutách, továrňach a budovách. Tieto červené hviezdy radostne hlásajú, že vaši otcovia a matky splnili úlohy štvrtého roka Gottwaldovho prvého päťročného plánu na svojich pracoviskách…“ atď.
„Aha, takže Vianoce ešte áno, dokonca aj s kaprom, aj s trhmi, ale bez Ježiška. Teraz už tomu rozumiem. V tom je celá pointa,“ pomyslel som si.
Po chvíľke načúvania prejavu sme sa presunuli k rozostavanému komplexu. Pán Rožtek sa znovu rozrečnil, keď mi vysvetľoval poslanie jednotlivých budov a v nich sídliacich ustanovizní.
„Tu máme napríklad Izbu revolučných tradícií dolného Zemplína. Na poschodí nad ňou je TUZEX. Tam sa dajú napríklad kúpiť rifle.“
„Nepotrebujete bony?“ spýtal sa potichu pán stredného veku v koženom kabátci, ktorý sa k nám potichu priblížil zozadu. „Mám kamaráta tamto v podchode, ten v modrej vetrovke,“ pošepol sprisahanecky.
K podchodu sme sa však nevybrali, lebo náhle pred ním s piskotom zastalo žlto-biele žiguli, z ktorého vystúpili páni v zelených uniformách, a hlúčik záujemcov o bony sa rýchle rozpŕchol, kým pána v modrej vetrovky tlačili na zadné sedadlo auta. Nakoniec to nebolo nič také dramatické, len sa ukázalo, že náčelník má narodeniny a kolegovia mu tiež chceli kúpiť rifle – no a na to potrebovali tiež bony… tak išli priamo k zdroju.
„V ďalšej budove sídli VUML (Večerná univerzita marxizmu-leninizmu), ktorý zdieľa budovu so Zväzarmom, kde sa schádza krúžok leteckého modelárstva a rádiotechniky… Tak a tu máme niečo špeciálne,“ pokračoval Rožtek. „Hľa, verná kópia posádkového kina z kasární 13. roty Pohraničnej stráže z Rusoviec. Premieta sa tam prakticky bez prestávky, ale v programe sú iba filmové týždenníky z rokov 1949 – 1989 – teda spravodajstvo, ktoré išlo pred každým filmom. Bude to bežať takto celý rok, samozrejme, okrem Mesiaca československo-sovietskeho priateľstva: vtedy tam pôjdu zasa len sovietske filmy.“
„Celý mesiac?“ spýtal som sa.
„No samozrejme, teda v skutočnosti je to viac ako mesiac: od 7. novembra do 12. decembra, teda od výročia VOSR až do výročia podpísania Zmluvy o priateľstve, vzájomnej pomoci a povojnovej spolupráci medzi ČSR a ZSSR z roku 1943. Apropó, všimnite si tento obchodík – ‚Partiový tovar‘. Tu ešte asi bude výpredaj. Poďte, nakukneme.“
A naozaj ponúkali tu špeciálnu‚ tematickú výpredajovú ponuku k ukončeniu Mesiaca československo-sovietskeho priateľstva. Pod portrétom usmiateho Gagarina tam ležali odznaky a vlajočky brigád socialistickej práce, skladačky Auróry, matriošky i špicaté ušianky „buďonovky“. Hneď vedľa nepoužiteľného samovaru, ktorý sa pre odlišnú zástrčku nedal zapojiť, ležala kopa čohosi, čo na prvý pohľad pripomínalo nastrihané kusy modrého igelitu. Pri bližšom skúmaní som však zistil, že ide o legendárne ohybné plastové gramoplatne sovietskej výroby.
„To je exportná kvalita priamo z Moskvy,“ poznamenal pán Rožtek a s nesmiernou nehou zdvihol jeden azúrovo modrý, vlniaci sa kotúč.
„Viete, aký to má zvuk? Tenký plast, osem a pol otáčky za minútu, šumí to ako tajga v decembri, ale ten pocit! Je to z výstrižkov časopisu Krugozor. Na jednej strane máte prejavy k jubileu VOSR, a keď to otočíte, je tam nahrávka talianskych hitov z festivalu v San Reme, ktoré sú síce o pol tóna nižšie, lebo ten plast sa pri preprave v mraze trochu natiahol, ale toto bol kedysi život, improvizácia a ohybnosť! Ľudia si to kupujú ako suvenír. Doma si to pustia na starom gramofóne Tesla, platňa sa im zvyčajne v polovičke pesničky prehne pod váhou prenosky a ihla urobí do plastu brázdu ako pluh na družstevnom poli. Ale presne to je tá emócia, ktorú predávam: podvedomé očakávanie zlyhania techniky ako vrcholný estetický zážitok!“
Čas, ktorý som bol ochotný venovať pánovi Rožtekovi, sa už naozaj krátil, a tak som ho poprosil, aby sme zvyšok budov aj staveniska prešli už rýchlejšie. Neochotne privolil, ale cestou mu to nedalo a aspoň s nadšením, trochu poskakujúc predo mnou, ukazoval napravo-naľavo:
„Tamto stavajú originálny pohraničný bunker albánskeho typu, s guľometným hniezdom. Pred ním bude aj skutočný plot s ostnatým drôtom, tam naľavo bude garáž s opravovňou špecializovanou na trabanty a moskviče.“
„Úžasné…“
„Tak keď sa už tak ponáhľate, tak na záver to najlepšie,“ potiahol ma pán Rožtek víťazoslávne k najzachovalejšej budove v celom areáli. Nad vchodom svietil nápis „Sieň tradícií – Zbor pre občianske záležitosti“ (ZPOZ).
„Toto je srdce celého komplexu – tak ako katedrála v stredovekých mestách,“ zašepkal s takmer nábožnou úctou. „Vianoce sú síce fajn, ale ľudia potrebujú aj iné rituály počas roka i počas celého života; od kolísky po hrob. A náš ZPOZ im ho dá v tej najčistejšej, štátom schválenej podobe.“
Vošli sme dnu. Miestnosť páchla po lacnom čističi na podlahy a čerstvom laku na drevo. Na čelnej stene visela husitská pavéza s levom a ohníkom pod Kriváňom na jeho hrudi, teda niekdajší štátny znak socialistického Československa, a pod ním stál dlhý stôl s červeným obrusom. Za ním sa vynímala pani v stredných rokoch, s účesom, ktorý pripomínal helmu z cukrovej vaty, a cez prsia mala hrdo prehodenú trikolóru.
„Práve trénujeme vítanie detí do života,“ vysvetľoval Rožtek, kým pani za stolom začala pred prázdnou detskou postieľkou recitovať:
Ty, maličký občan,
v kolíske čo spíš,
pod hviezdou červenou
narodiť si sa smel…
„To je naša teta Marta,“ pokračoval. „Bývalá učiteľka, odborníčka na umelecký prednes. Máme tu plný poradovník. Mladé rodiny sem chodia, dajú dieťa do postieľky, Marta im zarecituje o dyme z fabrík a mieri, kvarteto pionierov zaspieva ich pochod s chytľavým popevkovým refrénom
My sme deti slobodného kraja,
pod červenou hviezdou zrodené,
kol hrdla nám ako plameň žiaria
pionierske šatky červené.
Na záver dostanú spomienkový diplom a sadu froté uterákov.“
„A funguje to?‘ spýtal som sa, sledujúc Martu, ako si upravuje šerpu.
„Či to funguje?“ Rožtek sa rozosmial. „Ľudia stoja v rade! Je v tom totiž tá krásna istota, že nikto od vás nechce nejaké vyznanie viery, nijaké záväzky do života, ale len aby ste desať minút ticho stáli a potom sa podpísali do Pamätnej knihy. Je to rituál bez rizika, instantný balíček emócií s pečiatkou národného výboru. Robíme aj všetky ďalšie obrady – miesto birmovky pioniersky sľub, miesto spovede organizujeme stranícku schôdzu s možnosťou prednesenia sebakritiky.
Dokonca uvažujeme, že pre ‚štamgastov‘ zavedieme ako bonus aj zľavu na občiansky pohreb priamo tu, v prístavbe k budove, kde sídli Spolok priateľov žehu. Budova je zmenšenou kópiou pôvodného pražského sídla spolku, ktorý sídli dodnes na Revolučnej ulici č. 24. Nech aj vážne veci majú svoju romantickú i revolučnú nostalgiu, čo vy na to?“
„No ja vám do marketingu hovoriť nebudem.“
„No, ale veď ja prijímam návrhy z celého spoločenského spektra. Máme tu aj niečo z cirkevnej tematiky. Tam naproti chceme zriadiť tajnú tlačiareň zakázanej náboženskej literatúr a rozmnožovňu samizdatov a pašovaných životopisov svätých – teda budú tam také tie cyklostyly. Raz mesačne budeme mať aj inscenáciu tajných rehoľných sľubov. No a keď by som vám mohol porozprávať o našich plánoch, tak tie sú naozaj neskromné.
Od apríla otvárame ‚cestovku‘: výlety do Severnej Kórey, zážitkový pobyt v karibskej džungli a peruánskych horách po stopách Che Guevaru, brigáda na obnove a opätovnom sfunkčnení pracovného tábora v Irkutsku a Vorkute s právom prednostného umiestnenia, krátke víkendové pobyty v cele predbežného zadržania väznice ŠtB a pre skutočných fajnšmekrov máme pripravený výlet do Pchjong-jangu na kapustové hody spojené s návštevou mauzólea Kim Ir-sena.
Zo záplavy informácií a nápadov sa mi pomaly začínala krútiť hlava, a tak som bol rád, že sme prehliadku čoskoro ukončili a ja som sa mohol spokojne vrátiť domov, do Starého mesta a prejsť sa po Hlavnej s jej vianočným trhom a zájsť aj k františkánom na adventný dobročinný koncert.
Bolo tam všade plno ľudí. Aj v kostole, aj na komerčných, preplnených kapitalistických vianočných trhoch, ale aj v nostalgickom skanzenovom mestečku z čias, keď nám (vraj) bolo lepšie.
Akoby všetky tieto miesta a ruch na nich stelesňovali nielen tri podoby prípravy na sviatky, ale aj tri formy vzťahu k sebe, k svetu, k našim očakávaniam. Spomienková nostalgia na smutné časy, ktoré sa dnes niekomu môžu zdať lepšie (lebo sme boli vtedy mladí); plné bruško v bezstarostnom carpe diem v zmesi vianočného punču a klobásky za zvukov Jingle Bells; ale aj možnosť zahľadieť sa do svojho srdca i do budúcnosti v pokornom a radostnom očakávaní pri spomienke na prvý príchod nášho Spasiteľa a v príprave na stretnutie s ním na konci dní (tých osobných i celého stvorenstva).
A tak do pioniersko-budovateľských pochodov cez otrepanú broadwayskú odrhovačku zaznelo na koniec môjho dňa i tohto apokryfu:
Príde Kristus, Spasiteľ náš,
cestu mu pripravme,
príde drahý náš Mesiáš,
hospodu mu spravme.
Príde, príde, náš Spasiteľ,
všetci zaplesajme;
príde, príde, Vykupiteľ,
chválu Bohu vzdajme!
