Svätec, ktorého si Gréckokatolícka cirkev pripomína 6. júla, sa narodil okolo roku 350 a už v mladosti odišiel do egyptskej púšte. Tu zvádzal duchovný zápas na rovnakom vrchu, kde kedysi žil aj prepodobný Anton Veľký (liturgická pamiatka 17. januára). Sisoés sa stal natoľko podobným Kristovi, že dostal dar konať zázraky, čo ilustruje aj nasledujúci príbeh.
Istý muž sa vybral za prepodobným Sisoom, aby získal jeho požehnanie. (Miestni kresťania, väčšinou koptského obradu, majú dodnes zvyk chodievať za mníchmi a pustovníkmi po duchovné rady a tráviť s nimi voľné dni.) Tento muž zobral so sebou aj svojho maloletého syna, ktorý však po ceste vážne ochorel a zomrel.
Po príchode do Sisoovej kélie položil otec mŕtveho synčeka na zem a požiadal starca o modlitbu. Keď otec odišiel, Sisoés sa domnieval, že chlapec spí, a preto mu povedal: „Vstaň, dieťa, a choď odtiaľto.“ Chlapec vstal a išiel za svojím otcom. Keď sa naradostený otec vrátil poďakovať starcovi, Sisoés zosmutnel, pretože zo skromnosti nechcel získať povesť divotvorcu, a prikázal mužovi, aby o tom nikomu nepovedal až do jeho smrti.
V kresťanskom staroveku bolo zvykom pri svätých spovediach udeľovať veľmi prísne skutky pokánia, ktorých splnenie si niekedy vyžadovalo aj celé roky. V súvislosti s diskusiami o zmierňovaní tejto disciplíny prišli za Sisoom mnísi a spýtali sa: „Ak brat upadne do hriechu, stačí, aby sa kajal jeden rok?“ Starec odvetil: „To je príliš prísne.“ Mnísi navrhli šesť mesiacov, ale Sisoés odpovedal: „To je veľa.“ Nakoniec navrhli štyridsať dní, na čo starec odpovedal: „Aj to je veľa. Verím, že Boh, ktorý miluje človeka, je milosrdný. Ak človek robí pokánie z celej duše, Boh prijme jeho pokánie v priebehu troch dní.“
Inokedy sa istý mních Sisoa opýtal: „Čo mám robiť, otče, keď som upadol do hriechu?“ Starec odpovedal: „Naprav sa, dieťa, a budeš spasený.“ Brat však povedal: „Napravil som sa, ale znova som upadol.“ Sisoés odpovedal: „Tak sa znova naprav.“ Mních sa pýtal: „Dokedy bude trvať moje padanie a vstávanie?“ Starec odpovedal: „Dovtedy, kým nepríde tvoj koniec a nezastihne ťa v dobrom alebo v zlom. Je potrebné neprestajne zotrvávať v napravovaní sa, aby nás v tom zastihol aj koniec.“
Sisoés mal učeníka menom Apollo. Diabol využil jeho sklony k vysokej mienke o sebe a vzbudil v ňom túžbu po kňazskom stave. Apollo mal sny, v ktorých prichádzali biskupi a udeľovali mu kňazské svätenie. Keď požiadal Sisoa o povolenie ísť za biskupom, starec mu to zakázal a poučil ho nehľadať vyššie postavenie, než akého je hoden. Apollo neposlúchol a odišiel do Alexandrie. Tam sa mu zjavil diabol a povedal: „Si môj, lebo plníš moje želania.“ Preľaknutý Apollo zvolal: „Bože, na príhovor môjho otca Sisoa mi pomôž a vysloboď ma!“ Diabol zmizol, Apollo sa vrátil k starcovi, padol pred ním a pokorne prosil o odpustenie.
Sisoés zomrel okolo roku 429 po šesťdesiatich rokoch prísneho pustovníckeho života. Na smrteľnom lôžku povedal: „Skutočne neviem, či som uskutočnil aspoň začiatok svojho pokánia.“ Týmito slovami prejavil nielen svoju pokoru, ale aj vážnosť úsilia o nápravu života.
