Kto prichádza zhora, je nad všetkých. Kto je zo zeme, patrí zemi a hovorí pozemsky. Kto prichádza z neba, je nad všetkých a svedčí o tom, čo videl a počul, ale nik neprijíma jeho svedectvo. Kto prijíma jeho svedectvo, potvrdzuje, že Boh je pravdivý. Lebo ten, koho poslal Boh, hovorí Božie slová, pretože on nedáva Ducha podľa miery. Otec miluje Syna a dal mu do rúk všetko. Kto verí v Syna, má večný život, ale kto Synovi neverí, neuzrie život a spočinie na ňom Boží hnev. (Jn 3,31-36)
My vo vzťahu k Ježišovi a on vo vzťahu k nám sme ako za jednosmerne priehľadným sklom. On vidí aj to, čo je hore, aj to, čo je dole. My len to, čo je dole. Ale to je chorý stav, duchovná krátkozrakosť, pre ktorú zo života uniká to podstatné. Bez duchovného videnia ani pozemský svet nevidíme pravdivo.
Vidíme len povrch vecí i vzťahov, všetko ostatné zostáva takmer úplne zastreté. Podaná ruka, ktorá nás môže a chce previesť týmto údolím tieňov, je Božie slovo. Kráčať vo viere znamená kráčať do života.
Náš zrak, a to najmä v súčasnej kultúre obrazu, je zvyknutý vnímať len povrchovú tvárnosť vecí a ľudí. Rýchle sekvencie obrazov a informácií vyvolávajú dojem nasýtenia, ale vo vnútri zostáva prázdno. Sme prejedení z pohľadu na množstvo jedál.
Ešte tragickejšie je to s očami duše, pred ktoré záplava bezprostredných vnemov stavia vysoký múr, zastierajúci výhľad na nadprirodzené horizonty, na zmysel a správne proporcie všetkých vecí. Limity našej hriešnej prirodzenosti nám bránia vidieť to najkrajšie a najpodstatnejšie, čo ponúka už aj pozemský život.
Pán sa nediví tomu, že to pozemské nás neustále sťahuje k zemi. Vie, kým sme, aj o čo všetko nás obral hriech a tajuplná náklonnosť k nemu. Vie však, ako veľmi ho potrebujeme, aby sme sa z tejto priepasti dostali, a že to bez neho nikdy nedokážeme. Vidí, že viac milujeme tmu, lebo sa so svojimi zlými skutkami bojíme vyjsť na svetlo a ničíme tak život sebe i druhým. Raz však tak či tak na svetlo bude treba vyjsť, pri súde sa všetko odhalí. Prečo nie radšej hneď a na svetlo milosrdenstva?!
Dráma je v tom, že my sme zo zeme a on zhora. Ešte väčšia je v tom, že hoci sme zo zeme, nie sme tu spokojní, nie je naším trvalým príbytkom a túžime po inej vlasti. A najväčšia je v tom, že „ten, ktorý je zhora“, bol poslaný medzi nás, aby nám o nej hovoril, aby nás do nej voviedol, a my nejavíme záujem. Lepšie je nám v zemi a v jarme otroctva, na ktoré sme si už zvykli, než v zodpovednej slobode Božích detí.
Mostom medzi týmito dvomi svetmi je viera. Kto čaká na hmatateľnú skúsenosť, bude stále ohmatávať a narážať na limity svojej otrockej neúplnosti. Kto uverí, neoľutuje. Evidentnú skúsenosť ponúka až pohľad dozadu, pohľad z novej skúsenosti. Z tej, do ktorej možno vstúpiť len vierou.
Nie je to začarovaný kruh ani hranie so slovíčkami. To je itinerár. Prvou podmienkou je nečakať a vykročiť. A druhou: nechať sa viesť a dvíhať tým, ktorý zostúpil na zem, aby nás pritiahol k sebe do neba.
