Stretli ste v živote človeka, ktorý sa vám za vieru vysmieval? Alebo chcel nekonečné množstvo dôkazov o pravosti vašej viery? Aby ste mu dokázali, ako je možné, že Boh stvoril svet z ničoho, prečo na siedmy deň odpočíval, a ak je taký Milosrdný, ako o ňom hovoríme, prečo dopúšťa všetky tie vojny, choroby, utrpenie a smrť?
Myslím, že každý, kto sa verejne prihlásil k viere, sa musel s takýmto niečím popasovať. Je to ťažká úloha, aby bežný veriaci bol vykladačom starozákonných textov a vyvracačom ateistickým mýtov… Nakoniec je to nemožná úloha: tých otázok kresťanom a obvinení voči nim je nespočetné množstvo. Niekedy je lepšie neodpovedať – hlavne ak ide o zlomyseľné provokácie.
Iný druh otázok, ktoré nás ako veriacich znervózňujú, sú otázky hľadajúcich ľudí. Môžu sa podobať na spomenuté provokácie, ale je v nich dobrý úmysel.
Niečo ako „neveriaci Tomáš“: kto by mu zazlieval, že nedôveroval svojim kamošom apoštolom, že sa sám musel presvedčiť o realite vzkrieseného Ježiša. Až keď sa dotkol jeho rán, až potom bol ochotný zaplatiť za túto pravdu aj svojím životom.
Píšem o tom preto, lebo sa mi do pozornosti dostal starý známy príbeh Turínskeho plátna. Ako katolíci nemusíme veriť či neveriť v jeho pravosť, nemusíme ho ani mať v úcte, nemusíme sa ním vôbec zaoberať. Ak to tak cítime, môžeme ho vnímať ako jeden z najdôležitejších hmatateľných dôkazov o Ježišovej existencii.
Píšem o tom preto, lebo sa mi do pozornosti dostal inšpiratívny príbeh britského dokumentaristu Davida Rolfeho. Rolfe bol skeptik a ateista, no otvorený hľadaniu pravdy. Keď v 70. rokoch 20. storočia vyšla populárna kniha Iana Wilsona o Turínskom plátne, ktorá vyvolala rozruch v celom svete, David Rolfe hnaný zvedavosťou rozhodol sa natočiť dokument o Turínskom plátne a vyvrátiť jeho pravosť, respektíve dať veci na pravú mieru.
Paradox celého jeho snaženia je v tom, že po tom, čo v roku 1978 natočil film The Silent Witness (Tichý svedok), dal sa pokrstiť a pobirmovať. Kritickou metódou ateistu prišiel k poznaniu, že plátno je pravé, že je to s najväčšou pravdepodobnosťou rubáš, v ktorom bol zabalený Ježiš po ukrižovaní. Keď sa režiséra pýtali, ako je to možné, odpovedal, že treba iba otvoriť oči a srdce a plátno k vám prehovorí priamou, zrozumiteľnou rečou.
Spomínaný dokument, ako aj samotné obrátenie ateistu Rolfeho vyvolali diskusiu. On sám sa stal neúnavným obhajcom a propagátorom pravosti Turínskeho plátna. V roku 2015 natočil nový dokument A Grave Injustice (Veľká nespravodlivosť). Film sa zaoberá testami rádiouhlíkovou metódou z roku 1988, ktorými určili, že Turínske plátno pochádza zo stredoveku. Rolfe vo filme argumentuje, že vzorky použité na testy mohli pochádzať z opravených častí plátna, čo mohlo výsledky skresliť.
V roku 2022 Rolfe natočil dokument Who Can He Be? (Kto to môže byť?). V ňom Rolfe vyzýva kritikov, aby dokázali, že ide o falzifikát.
V jednom rozhovore Rolfe povedal: „Keď som začal skúmať Turínske plátno, hľadal som fakty a dôkazy. No to, čo som našiel, ma priviedlo k viere, ktorá zmenila môj život. Nie je to len látka s obrazom, ale tiché svedectvo Božej lásky a pravdy.“
Jeho príbeh je povzbudením pre všetkých – veriacich či neveriacich –, ktorí hľadajú pravdu. Ukazuje nám, že je dobré sa pýtať. Že je dobré byť vo veciach viery drzý a skeptický. Úprimné hľadanie, ako sme sa presvedčili už veľakrát, nás nakoniec môže priviesť k svetlu. Rovnako ako režiséra Davida Rolfeho.
