Babylas, ktorému v kalendári Gréckokatolíckej cirkvi patrí štvrtý septembrový deň, bol biskupom Antiochie (dnes Antakya v Turecku) v období rokov 237 – 251, keď Cirkev trpela pod značným tlakom rímskej cisárskej moci.
Nemáme o ňom veľa správ. Leontius, ktorý bol antiochijským patriarchom o storočie neskôr, spomína zo života svojho predchodcu udalosť, keď Babylas zabránil cisárovi Filipovi I. Arabovi (244 – 249) s manželkou vstúpiť do chrámu, lebo dal zabiť svojho predchodcu Gordiána III. Babylas ho žiadal, aby za tento čin najskôr robil pokánie. Aj keď reakcia cisára sa nespomína, tento akt odvahy a odhodlania preukázal, že Babylas nedovolil politickej moci prekročiť hranice posvätného a že Božie zásady stoja nad svetskými zákonmi.
Keď sa cisár Decius (249 – 251), známy svojou nenávisťou a tvrdými opatreniami voči kresťanom, dozvedel o Babylasovom odmietnutí, pochopil ho ako potupu cisárskej dôstojnosti a rozhodol sa pre pomstu. Požiadal Babylasa, aby sa vzdal viery a uctieval pohanské božstvá, no biskup mu odpovedal: „Pre mňa sú tieto okovy cenné rovnako ako pre teba tvoja cisárska koruna.“ Dal tak najavo, že jeho viera je silnejšia než akákoľvek pozemská moc a že je ochotný za ňu položiť život.
Babylasa zatkli, mučili a napokon popravili. V niektorých spisoch sa uvádza, že spolu s ním zahynuli aj traja mladí chlapci Barbadus, Apolónius a Urban, ktorých mu zverili do výchovy. V sýrskej pravoslávnej cirkvi si uctievajú aj ich matku Christodulu.
Pochovali ho v Antiochii, no po sto rokoch dal cisár Gallus (351 – 354) preniesť jeho telo do novej baziliky v Daphne na predmestí Antiochie (dnes Harbiye v Turecku), aby rozdrvil tamojší prekvitajúci kult pohanského boha Apolóna. Julián Odpadlík (355 – 363) potom v roku 362 vrátil jeho pozostatky na cintorín, aby mu neprekážali v jeho pohanských praktikách v Apolónovej veštiarni. Odtiaľ putovali do antiochijskej Baziliky svätého Babylasa na brehu rieky Orontes, ktorú vybudoval patriarcha Meletios (360 – 381) a kde o Babylasovi rečnil Ján Zlatoústy. Babylas sa stal prvým svätým, u ktorého je zaznamenaný prenos ostatkov z náboženských dôvodov (translácia); táto prax sa v neskorších storočiach stala bežnou.
Do konca 5. storočia vlastnilo Babylasove pozostatky aj talianske Miláno, kde stojí Bazilika svätého Babylasa (San Babila). V stredoveku boli relikvie svätca prevezené do neďalekej Cremony, kde sa dodnes uctievajú v krypte katedrály.
V osobe svätého Babylasa sa spája duchovná autorita s odvahou a obetou, čím sa stal trvalým vzorom pre budúce generácie veriacich. Jeho odkaz zostáva aktuálny aj dnes, keď čelíme výzvam a novým sofistikovaným formám prenasledovania pre svoje náboženské hodnoty a presvedčenie.
Aj v tomto duchu sa naňho veriaci obracajú v deň jeho pamiatky modlitbou tropára:
Hieromučeník Babylas, * bol si nástupcom apoštolov. * Riadil si sa ich príkladom. * Posilňovaný zjaveniami pokračoval si v ich duchovnom poslaní. * Preto ako učiteľ slova pravdy * aj vlastnú krv si za ňu vylial. * Pros za nás Krista, Boha, ** aby spasil naše duše.
