Svätec, ktorý v kalendári Rímskokatolíckej cirkvi figuruje 4. júna, pochádzal zo slávnej neapolskej rodiny a pri krste dostal meno Askanius. Jeho život bol plný zázračných okamihov, no ako to pri svätých býva, aj plný bolesti.
V mladosti ochorel na chorobu, ktorá mu znetvorila telo, takže ľudia sa ho stránili. Ochorenie nieslo známky lepry, no mohla to byť aj elefantiáza, ktorá zmení celého človeka na nepoznanie, keďže niektoré časti tela sa môžu zdeformovať do enormných rozmerov.
V takejto ťažkej situácii, keď sa ako mládenec z dobrej rodiny stal vyvrheľom, s dôverou sa obrátil na Pannu Máriu, odovzdal jej svoje trápenie a zasvätil jej svoj život. Mladý Caracciolo sa zázračne uzdravil a bol očistený z tejto choroby. Na znak vďaky sa začal ešte viac zaujímať o duchovné veci. Rozdal všetok svoj majetok a išiel študovať do seminára teológiu.
Kňazom sa stal už po dvoch rokoch štúdia v roku 1587. Začal slúžiť v kňazskom bratstve, ktoré pripravovalo na cestu do večnosti väzňov odsúdených na smrť. Neapol mal vždy svoje zločinecké podzemie, kňazi tohto bratstva nemali o službu núdzu.
Mladý Caracciolo vedel, čo znamená život vydedenca, a spoznal aj samotu človeka odsúdeného na smrť. Hoci on sám bol nevinný, jeho choroba mu svojho času sprostredkovala túto skúsenosť. Väzňov odsúdených na smrť vedel posilniť, priviesť k pokániu a prebudiť v nich lásku k Bohu, ktorého mnohí za celý život nemali šancu spoznať.
Práve vtedy vznikal rád Menších rehoľných duchovných, v ktorom sa Caracciolo začal angažovať. Tento rád bol špecifický tým, že okrem troch základných evanjeliových sľubov chudoby, čistoty a poslušnosti prijímali jeho členovia ešte jeden záväzok: nikdy neprijať cirkevné hodnosti a starať sa o chorých a väzňov. Toto pravidlo bolo veľmi dôležité a v mnohom revolučné. Spôsobilo, že do novej rehole sa hlásili iba tí, ktorí boli odhodlaní navždy slúžiť a nehľadali útek pred svetom či odrazový mostík k lepšiemu spoločenskému postaveniu.
Dňa 1. júna 1588 bola rehoľa Menších rehoľných duchovných schválená pápežskou bulou. Askanius Caracciolo zložil v Neapole 9. apríla 1589 rehoľné sľuby a z úcty k svätému Františkovi z Assisi prijal meno František. Po istých ťažkostiach sa podarilo otvoriť ďalší rehoľný dom v španielskom Madride v roku 1594, o štyri roky vznikol kláštor aj v Ríme, kde rehoľníci dostali do užívania Kostol svätej Agnesy na Piazza Navona, postavený na mieste, kde v roku 304 zomrela mučeníckou smrťou svätá Agnesa.
František Caracciolo niekoľkokrát vykonával úrad predstaveného novej rehole. Túto službu prijal z poslušnosti, jeho srdce túžilo byť medzi chudobnými a medzi väzňami, ktorých mohol posilňovať.
Zomrel ako 44-ročný po prijatí Eucharistie 4. júna 1608, držiac v jednej ruke kríž a v druhej obraz Panny Márie. Jeho telesné ostatky preniesli do Neapola a pochovali v Chráme Santa Maria Maggiore. Pri jeho hrobe sa začali diať viaceré nevysvetliteľné uzdravenia a úcta k nemu sa šírila ďalej.
V roku 1807 ho pápež Pius VII. vyhlásil za svätého.
