Mnohí jeho meno na Slovensku poznajú nielen z jeho ambulancie, ale aj z frekvencií katolíckeho Rádia Lumen, kde mal svoju pravidelnú poradňu. O tú bol medzi poslucháčmi obrovský záujem. Nečudo. MUDr. Karol Mika ponúkal okrem cenných lekárskych rád aj kus voňavej človečiny a o tú mnohí stáli. Aj preto mal vo verejnosti neskonalú popularitu, akú by mu mohol závidieť aj nejeden slovenský politik. No on s ňou nakladal zásadne ako človek Boží.
Napriek tomu, že o sebe povedal: „Neviem si vôbec predstaviť svoje povolanie bez viery,“ si ho vážili nielen veriaci ľudia. Keď som si krátko po jeho skone 10. augusta tohto roku kupovala v jednom z bratislavských sekulárnych kníhkupectiev veľkého obchodného centra jeho knižku Príhody pohotovostného lekára s podtitulom Pohotovostný lekár zasahuje (Osveta 2022), aj pokladníčka vedela, že zomrel, a pridala svoje uznanie vyjadrujúce úctu jeho pôsobeniu a požehnanému veku.
Nuž, stal sa u nás fenoménom tak trochu proti svojej vôli. Aj preto naprieč všetkými relevantnými médiami preletela v uplynulých dňoch správa o tom, že odišiel do večnosti vo svojich 98 rokoch. Iba vlani – ako 97 ročný! – definitívne zatvoril svoju ambulanciu, po neuveriteľných 72 rokoch praxe.
Istej novinárke pred dvoma rokmi priznal, že ľudia mu už odporúčali odpočinok bez ordinovania. No on dovtedy zvykol hovoriť: „Kým mi Pán Boh dá tú milosť, že nebudem pripútaný na lôžko, tak budem stále pracovať. Cítim potrebu pomáhať ľuďom,“ dôvodil. Rodák z pútnických Starých Hôr absolvoval Lekársku fakultu Univerzity Komenského v Bratislave v roku 1955. Počas medicínskej kariéry sa venoval aj fytoterapii, bol odborníkom na liečivé rastliny a ich liečivé účinky hojne využíval pri liečbe pacientov.
Stál pri zrode časopisu Slovenský lekár, písal a recenzoval odborné texty do časopisu Naše liečivé rastliny, bol aj členom jeho redakčnej rady. Podieľal sa na revízii úspešných vydaní kníh Malý atlas liečivých rastlín a Atlas liečivých rastlín a lesných plodov, je tiež autorom úspešnej publikácie Fytoterapia z pera lekára.
Písal aj beletrizovanú prózu, bol tvorcom a režisérom zdravotníckych amatérskych filmov. Pamätal aj na deti, ktorým venoval knižky Zázraky prírody a Jožkove dobrodružstvá: krátke príbehy starého otca a jeho vnuka Jožka, ktorí spolu trávia prázdniny na chalupe a záhradke. Tam sa pod láskavým vedením starého otca učí Jožko spoznávať svet rastlín aj zvierat, ktoré sa nachádzajú okolo nás.
Počas života bol ocenený množstvom vyznamenaní, medzi najvýznamnejšie určite patrí Pasovanie za rytiera za zásluhy v medicíne 13. októbra 2000 na Bojnickom zámku. Slovenská lekárska spoločnosť ho na znak uznania zásluh jeho celoživotného pôsobenia v prospech medicíny i výnimočných odborných aj ľudských kvalít uviedla v roku 2017 do Dvorany slovenskej medicíny.
Rýdza duša, statočný charakter
Ľudia ho považovali za živú encyklopédiu, výborného diagnostika. K medicíne ho priviedla mama, ktorá bola zdravotnou sestrou. V rozhovoroch neopomenul ani manželku Martušku, s ktorou sa oženil v roku 1949, hneď po maturite; potom nastúpil na vysokú školu. Manželka mu bola oporou v dobrom aj v zlom. „Aj po rokoch vyznávam, že svoju manželku som dostal ako dar z neba… Nikdy sme s manželkou a deťmi nehladovali a napriek útokom Božích nepriateľov nemali sme žiadnu ujmu. Neskôr, keď sme už boli v Bystrici, v našej domácnosti sa stretávala katolícka elita odboja, medzi ktorú patril tajný biskup a neskôr kardinál Ján Chryzostom Korec, lekár Silvester Krčméry a ďalší. Vďaka Bohu, nedošlo zo strany sliedičov k žiadnemu odhaleniu. Všetky tri dcéry vyštudovali medicínu napriek protivenstvám totality. Obaja vnuci Budajovci sa zase dali na športovú dráhu,“ priznal v rozhovore pre Katolícke noviny v roku 2021.
Marta Miková zomrela pred piatimi rokmi. Po rokoch sa pochválil, že nato, aby po svadbe prežili, privyrábal si výrobou maľovaných kravát, o ktoré bol značný záujem. K pacientom neraz odbiehal aj od štedrovečerného stola. Avšak ani jeho rodinu neobchádzali ťažké skúšky. Vyznal sa, že najťažšie preňho bolo vidieť umierať 46-ročnú dcéru s aneuryzmou mozgu.
Na návšteve u Mikovcov
Moderátorka Rádia Lumen Jana Ondrejková, ktorá pripravovala v rádiu relácie s Dr. Mikom, spomínané obľúbené poradne, na margo jeho odchodu pre portál DoKostola.sk uviedla: „Pán doktor Karol Mika bol vždy veľmi milý, pozorný a láskavý. Vždy si každého poslucháča vypočul a snažil sa mu poradiť najlepšie, ako vedel. Mala som ho rada aj pre jeho pokoru a zmysel pre humor. Vážila som si, že napriek svojej erudovanosti sa nikdy nad nikoho nepovyšoval.
Myslím, že najdôležitejšiu úlohu v jeho živote zohrávala viera v Boha a láska k manželke Martuške, s ktorou prežili sedemdesiat rokov spoločného života. Rada spomínam na to, ako mi rozprával príhody zo svojej dlhej lekárskej praxe, ale i zážitky z detstva a mladosti, ktoré opisuje aj vo svojej knihe Epizódy Mikovcov.
Práve ju čítam a mám pocit, akoby sedel vedľa mňa a tie príhody mi osobne rozprával. Ako spolupracovník Rádia Lumen bol veľmi pedantný a zodpovedný: vždy prišiel na vysielanie včas a poslucháčom radil aj počas pandémie koronavírusu. Viacerí z nich mu potom dodatočne ďakovali za skvelé rady a pomoc. Myslím, že prežil svoj život naplno a naozaj rozvinul talenty, ktoré od Boha dostal. Bude mi chýbať.“
V spomienkach umeleckého rezbára Juraja Mertuša z Dunajskej Lužnej, ktorý sa s Dr. Karolom Mikom poznal osobne, zostáva obľúbený lekár mužom sviežej mysle a veľkého srdca, „mužom človečím a Božím“. Pripomenie, že bol aj autorom rozhlasovej hry Tri hlasy i zbierky poézie. „Bol hlboko veriacim, mravným človekom, ktorý svoj svetonáhľad neochvejne prezentoval v každej dobe a za každých okolností!
Vždy keď som ho navštívil u neho doma v Banskej Bystrici, čas nám plynul až neskutočne rýchlo, hodiny sa zdali minútami. S úsmevom mi vždy pripomenul: ‚Jurko, tvoj ocko bol mojím najlepším priateľom v mladosti.‘ To isté vždy tvrdil aj môj otecko. Rád si zaspomínal na príbehy, keď celá ich rodina žila v Gočove, kde bol jeho otec istý čas notárom. Pri jeho spomienkach som sa v myšlienkach aj ja vrátil na krásny, rodný Gemer,“ spomína Juraj Mertuš.
A pripojí aj príhodu, ktorá sa síce udiala už pred vyše 35 rokmi, ale nosí si ju v srdci dodnes: „Otec biskup Rudolf Baláž ma pozval na svoju biskupskú vysviacku, ktorú prijal 19. marca 1990 na slávnosť svätého Jozefa v Banskej Bystrici – vo farskom Kostole Nanebovzatia Panny Márie. Spoločne s manželkou, s ktorou sme vtedy čakali naše prvé dieťatko, sme pricestovali do Banskej Bystrice. Uja Karola som sa opýtal, či by sme mohli u nich prenocovať. S radosťou nás prijal.
On i teta Martuška, jeho manželka, sa tomu potešili a dlho sme sa spolu rozprávali. Pri našom stretnutí spomínal na časy svojej mladosti strávené s mojím oteckom. Potom sme zavítali na biskupský úrad poďakovať za pozvanie. Po veľmi srdečnom privítaní nám sestričky dominikánky ponúkli možnosť prenocovania. Poďakoval som im za to a oznámil, že ubytovanie už máme. Prekvapené sa pýtali, kde máme vybavený nocľah. Povedal som, že u veľmi dobrého priateľa môjho otca. Ich otázka vzápätí bola: ‚A je to katolík…?‘ Odpovedal som, že nie. Moja odpoveď ich zaskočila a opýtali sa, kto to vlastne je, či ho poznajú. Chvíľu som váhal, či mám odpovedať, ale napokon som na ich naliehanie povedal: ‚Je to bystrický lekár, doktor Karol Mika.‘ Sestričky až zhíkli s odozvou: ‚Jój, pán doktor Mika – to je Boží človek!!!‘ Áno, ujo Karol bol skutočne BOŽÍ ČLOVEK, chce sa mi zvolať: ujo Karol, dovidenia vo večnosti,“ dodal záverom rezbár Juraj Mertuš.
Charizmatický lekár zomrel – povedané biblicky – sýty svojich dní. Ako pripomína Kniha Sirachovcova: „Nábožnosť teší srdce, prináša veselosť, radosť a dlhý život.“ V živote vľúdneho doktora Karola Miku sa to naplnilo. Bol to život, ktorý sa stal svedectvom. Ľudí nielen liečil, ale formoval ich cez svoje rady a rozhovory aj svojou dobrotou. Rozdával to, čím bolo naplnené jeho srdce, lebo: „Dobrý človek vynáša z dobrého pokladu svojho srdca dobro. (…) Veď z plnosti srdca hovoria jeho ústa.“ (Lk 6,45)
