Svätý Egídius, ktorého si Rímskokatolícka cirkev pripomína 1. septembra, patrí medzi najvýznamnejších svätcov stredoveku. Vzhľadom na absenciu historických záznamov sa údaje o jeho živote zakladajú zväčša na legendách.
Narodil sa okolo roku 640 v gréckych Aténach do zámožnej, možno dokonca kráľovskej rodiny. Od útleho veku bol vedený v kresťanskej viere. Po smrti rodičov sa rozhodol opustiť svetský život a všetko svoje bohatstvo rozdal chudobným.
Potom odišiel do juhofrancúzskeho mesta Arles, kde strávil nasledujúce dva roky. Hnaný túžbou po pustovníckom živote v ústraní opustil rušné mesto a vydal sa hľadať vytúženú samotu.
Počas svojho putovania sa zoznámil s pustovníkom menom Veredemus, ktorý sa stal jeho sprievodcom a spoločníkom. Keď však zovšadiaľ prichádzali ľudia, aby si vyprosili poučenie v rozmanitých potrebách, Egídius, aby ušiel davom ľudí, opustil Veredema a vydal sa ešte hlbšie do divočiny, kde našiel opustenú jaskyňu, ktorá sa mu stala domovom.
Podľa legendy spoločnosť mu robila laň, ktorá ho živila svojím mliekom. Kráľovskí poľovníci sa niekoľko dní pokúšali laň uloviť, ale vždy im unikla. Keď na lov prišiel sám kráľ, zviera utieklo k Egídiovi do jaskyne a ležalo mu pri nohách. Kráľ naslepo vystrelil šíp do vchodu do jaskyne, no trafil Egídia.
Keď potom vošiel do jaskyne, našiel zraneného pustovníka s laňou, ktorá sa k nemu túlila. V okamihu pochopil, že má pred sebou svätého muža. Egídiovi sa ospravedlnil a ponúkol mu lekársku pomoc a peniaze. Egídius to však odmietol, no požiadal kráľa o jednu vec – nech mu v tejto samote dá postaviť kláštor. Kráľ jeho želanie splnil a okolo roku 680 položil základy Kláštora Saint-Gilles. (Gilles je francúzska verzia mena Egídius.)
Kláštor, ktorý vznikol na Egídiovu žiadosť a prijal Regulu svätého Benedikta, sa čoskoro zaplnil mníchmi. Egídius ako opát ho viedol až do svojej smrti 1. septembra 720 a tu bol aj pochovaný. Po jeho smrti sa kláštor stal významným pútnickým miestom.
Kult svätého Egídia sa rýchlo šíril. Jeho relikvie neskôr tajne preniesli do Toulouse, aby ich uchránili pred hugenotmi. Tam sú uložené v krypte Baziliky svätého Saturnina (Saint-Sernin) a navštevované pútnikmi z celého sveta. Zlomky relikvií sa však nachádzajú po celom svete.
O obľúbenosti dnešného svätca svedčí aj množstvo obcí, ktorých názov je odvodený od jeho mena, ako aj nemálo kostolov a chrámov s jeho patrocíniom na celom svete. V Škótsku je napríklad patrónom hlavného mesta Edinburgh a jeho meno nesie monumentálna gotická Katedrála svätého Egídia. V Česku je mu zasvätený Kostol svätého Jiljí v pražskom Starom Meste.
Na Slovensku je svätý Egídius patrónom nádhernej neskorogotickej Baziliky svätého Egídia v Bardejove a Kostolov svätého Egídia v Poprade, Hronskom Beňadiku i v obci Ilija (predtým Sankt Egidien), pričom Slovenská pošta vydala známky s motívmi viacerých z týchto kostolov.
Svätec býva znázorňovaný ako benediktínsky opát s laňou pri nohách a so šípom, čo mu prechádza rukou.
Egídius je dodnes uctievaný ako patrón lesov, poľovníkov, žobrákov, pastierov, stroskotancov, lukostrelcov, dojčiacich matiek a vzývaný ako orodovník proti požiaru a suchu, pri búrkach a nešťastiach, v núdzi a samote, pri neplodnosti, malomocenstve, epilepsii a duševných chorobách, ale aj pri potrebe dobrej spovede.
