Choďte a hlásajte: „Priblížilo sa nebeské kráľovstvo.“ Chorých uzdravujte, mŕtvych krieste, malomocných očisťujte, zlých duchov vyháňajte. Zadarmo ste dostali, zadarmo dávajte. Neberte si do opaskov ani zlato, ani striebro, ani peniaze; ani kapsu na cestu si neberte, ani dvoje šiat, ani obuv, ani palicu, lebo robotník si zaslúži svoj pokrm. Keď prídete do niektorého mesta alebo dediny, vypytujte sa, kto je vás tam hoden. Tam potom ostaňte, kým nepôjdete ďalej. Keď vojdete do domu, pozdravte ho! Ak ten dom bude toho hoden, nech naň zostúpi váš pokoj; ale ak toho hoden nebude, nech sa váš pokoj vráti k vám. (Mt 10,7-15)
V časoch povinnej vojenskej služby sa mnohými kasárňami rozliehalo: „Vojak beží, aby ležal, a leží, aby bežal!“ Ale to vraj preto, že do každých kasární sa vstupovalo vrátnicou, ktorej úlohou bolo nevpustiť múdrosť dnu a hlúposť von.
Neustály apoštolský zhon prezrádza podobnú nerozumnosť. Náhlime s dôležitými vecami, lebo sme sa zarozprávali pri nepodstatných. Ježišove rady adresované vyslaným učeníkom možno zhrnúť do známej zásady vnútornej rovnováhy svätého Františka Saleského: „Nec plus, nec minus“ – Ani priveľa, ani primálo.
Nielen v podobenstve o rozsievačovi, ale vždy, keď ide o ponuku spásy, je Boh úžasne veľkodušný a priam márnotratne rozsieva milosti a výzvy na všetky strany. Je Život a chce, aby všetko žilo. Do tejto dynamiky života a dávania chce vtiahnuť aj svojich učeníkov, ktorých tiež najskôr zahrnul svojimi darmi, až potom poslal rozdávať. Máme naozaj z čoho.
To najdôležitejšie i najkrajšie – vyvolenie, poslanie, duchovná moc – je teda od Pána a dostali sme ich zadarmo i v hojnosti. Našou hlavnou starosťou má byť čo najefektívnejšie tým všetkým poslúžiť iným. Duchovných potrieb je toľko, že naozaj nemá význam dlho a neúčinne búchať na bránu zatvorenú znútra, kým inde čakajú otvorené srdcia.
Veľkým nepriateľom úprimnej evanjelizácie je nepokoj. Nie ten nedočkavo túžiaci, aby zostúpil oheň Ducha a vzplanul. Je to nepokoj z nezosúladenia sa s Božou vôľou, z nestíhania a rozladenosti, lebo som bol pridlho kdesi, kde mi bolo dobre, a prikrátko, kde to stálo námahu a sebazaprenie.
Po praktických radách, ako predísť týmto výkyvom, Ježiš učeníkom vyslovene prikazuje chrániť si vnútorný pokoj. Nenechať sa strhnúť dišputami, kde vonkajšia zanietenosť zatieňuje neochotu po vnútornej zmene. Ani nasilu nič nevnucovať. Zasiať a osudy zrna nechať na Hospodára. Práve pokorné prijatie svojho miesta a úloh zároveň chráni a umocňuje tento pokoj, bez ktorého nemožno vydávať presvedčivé svedectvo.
Často bývame preťažení aj preto, že prehliadame Ježišovu radu „vypytujte sa na dajakú vhodnú osobu“. Všade sa nájdu oddané obetavé duše. Práve pre ich tichú oddanosť sú obyčajne v úzadí. Treba sa na ne dopytovať, aktívne ich vyhľadávať. To nerobím, a preto som na toľké veci sám a pohlcujú ma aj veci, ktoré by som mohol zveriť iným.
Unavení, dezorientovaní, ubolení ľudia, kráčajúci ulicami súčasného života i dnes pripomínajú stádo bez pastiera. Každý veriaci je celkom isto poslaný k tým, ktorých stretá v prostredí, kde sa pohybuje, od svojej rodiny cez zamestnanie až po rekreáciu. Keď Ježiš vyzýva nedať sa strhnúť zbytočnosťami, tak nie kvôli príjemnému pocitu z dobre využitého času, ale že každé zbytočné odbočenie oberá o pomoc niekoho, kto ju čaká práve odo mňa.
