Tým, čo to počuli, pridal ešte podobenstvo: „Istý človek vznešeného pôvodu odchádzal do ďalekej krajiny prevziať kráľovstvo a potom sa mal vrátiť. Zavolal si svojich desiatich sluhov, dal im desať mín a povedal im: »Obchodujte, kým sa nevrátim!« (…) Keď sa po prevzatí kráľovstva vrátil, dal si zavolať sluhov, ktorým dal peniaze, aby zistil, koľko kto získal. Prišiel prvý a vravel: »Pane, tvoja mína získala desať mín.« On mu povedal: »Správne, dobrý sluha; pretože si bol verný v maličkosti, maj moc nad desiatimi mestami.« (…) Iný prišiel a hovoril: »Pane, hľa, tvoja mína. Mal som ju uloženú v šatke; bál som sa ťa, lebo si prísny človek: berieš, čo si si neuložil, a žneš, čo si nezasial.« On mu povedal: »Zlý sluha! Podľa tvojich vlastných slov ťa súdim. Vezmite mu mínu a dajte ju tomu, čo má desať mín.« (…) »Každému, kto má, ešte sa pridá, ale kto nemá, tomu sa vezme aj to, čo má.«“ (Lk 19,11-28)
Ku koncu liturgického roka častejšie zaznievajú podobenstvá o súde a Ježišovom druhom príchode. Chce nimi učeníkov aj ich nástupcov pripraviť na svoju dlhšiu neprítomnosť, dlhú najmä z nášho pohľadu. Je to čas, ktorý práve žijeme, čas osobnej angažovanosti, kreativity a vernosti. Ježiš ich už vníma ako dospelé Božie deti, ktoré môžu rásť, len ak sa im prejaví dôvera a prenechá zodpovednosť. Hoci aj s možnosťou potknúť sa či popáliť si prsty.
Ak sa miera dôvery meria veľkosťou majetku, ktorý je hospodár ochotný zveriť do slobodných rúk svojich služobníkov aj s rizikom, že ho nevyužijú či premárnia, tak Boh dal do rúk ľudí ozaj všetko. Najskôr bol „vydaný do rúk ľudí“ jeho Syn, aby s ním spravili, čo chceli. A do rúk ľudí vložil aj ovocie jeho vykupiteľského diela, sviatostné poklady milosti, Cirkev – Kristovo mystické telo, tvorené zo živých kameňov.
Čas, v ktorom žijeme, je však najmä priestorom viery a lásky. Len ony vedia dať motiváciu tam, kde už končia ľudské sily a dôvody, chuť namáhať sa, keď iní už právom odpočívajú.
Pán má z čoho rozdávať, ale nechce lacno rozhadzovať. Preto rád pridáva tam, kde vidí aspoň nejaký základ, záujem, a tak tomu, „kto má“, ešte štedro pridáva. Žijeme čas skúšky, keď je zdanlivo jedno, či usilovne obchodujem, alebo pohodlne vyčkávam. No o budúcnosti sa rozhoduje práve v tomto čase.
V dnešnom podobenstve dal kráľ všetkým rovnaký základ: po hrivne; aby ešte viac vynikla príčinlivosť každého jednotlivca. Jeho zdanlivá „nespravodlivosť“, že pridáva tomu, kto má, je skôr „nad-spravodlivosť“, veľkodušnosť. Ale aj múdrosť. Kto nevie byť nad málom verný, ako mu možno zveriť veľké a vzácne hodnoty; kto nezvláda praktickú agendu, ako môže zodpovedať za ľudské osudy a ovocie vykúpenia?!
Byť dobrým a verným sluhom neznamená len uchrániť si zverený poklad viery a dedičstvo otcov. Naopak, to sa už považuje za neveru, prejav lenivosti, zmrazený kapitál, ochromené ovocie spásy. Takému služobníkovi sa podľa Ježišových slov zoberie i tá trocha, na ktorej si s toľkou istotou zakladal. Viera je dynamická skutočnosť, živý organizmus, ktorý buď rastie, alebo sa rozkladá. Podobne ako v podnikaní treba mať odvahu investovať, roztočiť špirálu, ktorá stúpa vlastným dynamizmom, len treba doň vstúpiť.
Rozmnožiť zverené míny znamená aj riskovať, nebáť sa aj prísť o všetko, ísť do neprebádaných oblastí života, rátať s neporozumením, závisťou i podrazmi, najmä od vlastných. Pán však očividne očakáva práve takýto prístup. Pomôž, Pane, byť vo výzvach dnešného dňa „dobrým a verným sluhom“.
