Priatelia, rád by som v tomto texte vzdal hold kostolníčkam. Tým dobrým ženám, čo svoj život zviazali s chrámom. Tie úžasné panie a dakde aj starenky, ktoré nosia kvety pred oltárny stôl, ktoré vyzdobujú „Panenku Máriu – najlepšiu maminku“, si zaslúžia našu pozornosť. Tie statočné ženy, čo ometajú pavučiny a vyháňajú pavúčikov, sú nenápadným, no nenahraditeľným elementom farností. Keď zmetajú usušené muchy v bočných kaplnkách, robia to pietne, obradne, no nekompromisne. Kostolníčky sú pokladmi Cirkvi.
Premýšľali ste niekedy nad tým, čím je kostolníčka, keď práve nevykonáva misiu kostolníčky? Je mamou, babkou, manželkou, možno vdovou, možno slobodnou ženou, možno tou, ktorá chcela byť mníškou, ale okolnosti života ju naviedli na inú cestu. Čo varia kostolníčky v nedeľu na obed? A stíhajú to? Postia sa v piatok? Čo kupujú vnúčatám pod stromček?
Kostolníčky dokážu napomenúť aj pána farára. Povedia mu, že káže príliš teologicky, tak ako v meste, a že tu na dedine mu málokto rozumie. Ale tie mestské kostolníčky pomkýnajú kňaza, aby strčil hlavu do kníh a priniesol aj trocha akademickosti do svojich zemitých kázní. Pokrokovým farárom rovno povedia: „Ale to tu nebývalo zvykom,“ a že keď nechce stratiť ovečky, nech tú sadrovú sošku Panny Márie z Čenstochovej pekne nechá na svojom mieste, pri vzácnom gotickom oltári.
V jednej obci, nebudem ju menovať, postavili nový kostol. Bola to teologicko-architektonická avantgarda, nádherný chrám plný symbolov a podnetov na kontempláciu. Hrdému pánovi farárovi tlmočila práve pani kostolníčka správu od veriacich, že do nového kostola chodiť nebudú, keď tam neumiestni farebnú sochu Bohorodičky, ktorú si priviezli z púte v Poľsku. Čo mal pán farár robiť? Keď chcel mier a plný kostol, musel pristúpiť na kompromis a sochu umiestniť na viditeľné miesto, hneď vedľa výjavu Apokalypsy, ktorý bol výsledkom medzinárodného maliarskeho sympózia.
Takú dôležitú úlohu majú kostolníčky! Niežeby kostolníci boli horší, ale kostolníčky svoju misiu berú tak nejako inak, osobnejšie. Nasadzujú vlastný život.
Prečo však o nich píšem? Akiste ste zaznamenali, že vo Vatikáne sa nejaký muž vymočil na oltár. Existujú z toho aj videá: chlapík sa vyštverá na oltár a robí, čo robí, znesväcuje posvätné. Zriadenci, ktorí dozerajú na bezpečnosť v chráme, ho naveľa-naveľa od oltára odvedú.
Keď som o tom rozprával s jedným vzácnym kňazom, len si povzdychol: „Kiež by tam miesto tých zriadencov bola kostolníčka z nášho kostolíčka. Tá by ho metlou vyobšívala. Ten by si rozmyslel ‚po kostole hvízdať‘. Tak ako aj my, keď sme boli malí. Ani sme nepípli. Vedeli sme, že nad nami bdie milujúci Boh, no vedeli sme aj, že jeho predĺžená ruka, pani kostolníčka, je rukou spravodlivo trestajúcou. Pani kostolníčka dbala o spásu našich duší aj o to, aby neprišlo k heréze, aby sme neznesvätili posvätné. Doteraz som jej za to vďačný.“
Áno, toto je óda na kostolníčky. Ako má Dobrý pastier palicu, ktorou ovečky usmerňuje na ich ceste, tak kostolníčky majú násady na metly, ktorými nás lumpov prinavracajú na správne chodníčky.
Vďaka ti, Bože, za naše kostolníčky!
