V dnešnom Evanjeliu podľa Lukáša čítame, ako Ježiš posiela svojich učeníkov do sveta: ako baránkov medzi vlkov. To nie je ktovieaká výbava. Čo zmôže baránok proti vlkovi? V Ježišovom odporúčaní zaznieva ďalej výzva, aby jeho učeníci šli „naľahko“. Ani mešec, ani kapsa, ani topánky.
Čo teda majú so sebou niesť? Svätý pokoj. A to nielen v rovine metaforickej, ale v doslovnej. Ježiš chce, aby práve oni boli nositeľmi pokoja. Keď prídu k niekomu do domu, majú mu priniesť pokoj. Ak ich niekto neprijme, ak niekto o Boží pokoj nestojí, nech sa poberú ďalej.
Ako veľmi by sme potrebovali aj dnes takých učeníkov, takých Ježišom očarených a poverených tulákov misionárov, Božích bláznov, ktorí prinášajú pokoj, mier a zmier. Keď sme zabarikádovaní vo svojich samotách, klopali by na dvere našej uzavretosti, stresu, strachu a paniky a hovorili by nám o dobrom Hospodinovi, ktorý nás má rád.
Z každej strany počuť o kríze duchovných povolaní. Dnes už málokto túži byť pánom farárom. Teda pánom ešte hej, ale farárom, to už nie. Žiadna prestíž, iba trampoty. Ani mešec, ani kapsa, ani topánky… Žatva veľká, robotníkov málo. No a aby toho nebolo málo, tých, ktorí Ježišových učeníkov neprijímajú, je stále viac.
Niekto lakonicky poznamenal, že ako kresťania máme zlú reputáciu, lebo nechávame iných, aby o nás hovorili, a my len reagujeme na ich mylné definície. Áno, je to pravda. Kde však vziať inšpiráciu? V Liste Diognetovi, jednom z najstarších kresťanských spisov (2. storočie), neznámy autor poetickým jazykom píše Diognetovi o kresťanoch, o tom, ako žijú, čím žijú a ako sa cítia. Je to zvláštne, silné a nádherné čítanie:
Kresťania sa nelíšia od ostatných ľudí ani národnosťou, ani jazykom, ani oblečením.
Ani nemajú zvláštny spôsob života. Žijú v súlade s miestnymi zvykmi v obliekaní, stravovaní aj v ostatných stránkach života a ukazujú obdivuhodné a rovnako neuveriteľné usporiadanie svojho vlastného spoločenstva.
Bývajú vo svojej vlasti, ale ako dočasní obyvatelia. Na všetkom sa podieľajú ako občania, ale všetko podstupujú ako cudzinci. Každá cudzia krajina je ich vlasťou a každá vlasť je im cudzou krajinou.
Sú síce v tele, ale nežijú podľa tela. Trávia život na zemi, ale sú občanmi nebies.
Všetkých milujú a sú všetkými prenasledovaní. Stretávajú sa s nepochopením a sú odsudzovaní. Sú zabíjaní, a tak získavajú život.
Sú chudobní a mnohých obohacujú. Majú všetkého nedostatok a oplývajú všetkým.
Sú bez cti a v tejto neúcte nachádzajú svoju slávu. Preukazujú dobrodenia a sú trestaní ako zločinci. Svoj trest znášajú radostne, lebo tak získavajú život.
Skrátka povedané: čím je duša v tele, tým sú kresťania vo svete.
Byť učeníkom pred tisíc rokmi ako aj dnes neznamená mať moc a vlastniť veci, ale niesť Boží pokoj a občas preň utŕžiť aj pár kopancov.
