Určite sme už všetci počuli alebo sa aj sami zúčastnili nejakého konkurzu či castingu: do firmy, do filmu, do divadla… Zvyčajne ide vtedy o to, aby sa človek predstavil v tom najlepšom svetle. Prezentuje, koľko jazykov ovláda, aké vzdelanie dosiahol, či je schopný pracovať s ľuďmi, viesť kolektív a podobne. A ako to už býva, zvyčajne vyhrávajú tí najlepší.
Keďže takto zmýšľa dnešný svet, niekedy sa podobným pohľadom pozeráme aj na kresťanstvo. Cirkev si nezriedka predstavujeme ako spoločenstvo profesorov, docentov, úspešných a zdravých ľudí. Problém nastáva pri konfrontácii s realitou, ktorá nám ukazuje, že to vždy nie je celkom tak.
Pohoršení nízkou kvalitou
Nezriedka dochádza aj ku konkrétnym pohoršeniam nad kvalitou kňazov, ktorého výsledkom býva nelichotivé označenie “dedinský farár”. Pohľad na zloženie návštevníkov chrámov navodzuje dojem, že Cirkev je len pre babky, deti a nevzdelancov. Ak je niekto naopak vzdelaný a má kritické myslenie spárované s pýchou, vytvára si vlastné náboženstvo. On vie to, čo iní nevedia.
Tento postoj a názor nie je vôbec nový. Už prvotná cirkev ho dobre poznala a nazývala ho gnózou, gnosticizmom. Človek môže veľmi ľahko uveriť vlastnej predstave, že patrí do oveľa vyššej kategórie, ako spomínané kostolné babky a deti.
Preto si nevieme rady s evanjeliovým príbehom, v ktorom Ježiš kráča po brehu mora, zbadá rybárov a jednoducho ich povolá za svojich učeníkov. Zaslepení sebestačnosťou prehliadame Ježišovu vetu: „Ja z vás urobím rybárov ľudí.“ Ježiš totiž chce investovať do svojich žiakov. (Mt 4, 19)
Zo sveta športu poznáme takzvané drafty. Kluby si vyberajú tých najlepších. Najhorších si nikto nevšíma. Ježišov spôsob je iný. On povoláva svojich žiakov a on z nich chce vykresať rybárov ľudí. Ježiš si to takpovediac berie na zodpovednosť. A práve toto je kameňom úrazu pre mnohých kresťanov, ktorí si myslia, že to oni sa najprv musia pripraviť a potom si ich Ježiš vyberie.
“Len” zabuchnúť zadné dvierka
Ježiš postupuje presne naopak a má „len“ jednu podmienku, ktorá znie: zanechať všetko. Znamená to: nič a nikoho neuprednostňovať pred Ježišom Kristom. Ak chcem byť učeníkom Ježiša Krista, musím všetko opustiť. Aspoň duchovne.
Spomeňme si na mladého muža, ktorý prišiel za Ježišom v domnienke, že je už takmer dokonalý a Ježiša potreboval len na posledné kozmetické úpravy. Namiesto duchovnej kozmetiky však od Ježiša odišiel zdrvený. Myslel si totiž, že sa do neba dostane vlastnými silami. Ježiš ho však z tohto omylu rýchlo vyviedol.
Potrebujeme zabuchnúť svoje zadné dvierka, na ktoré klope náš starý človek a chce sa znova dostať k životu. My ho často vpúšťame a žijeme si život podľa svojich vlastných predstáv.
Čo to znamená v praxi, ilustruje porovnanie medzi členom družstva a fanúšikom. Člen družstva pracuje s trénerom aktívne aj pri tréningoch počas týždňa. A čo robí fanúšik? Príde na zápas a chváli alebo kritizuje jeho priebeh a výsledok. Keď sa zápas skončí, vracia sa k svojmu starému životu.
Podobne robíme aj my ľudia v kostolných laviciach. Prídeme čas od času do chrámu, po chválime, skritizujeme a potom sa vraciame k svojmu každodennému životu. Sme postavení pred dôležitú otázku: Som fanúšik Ježiša Krista alebo člen jeho mystického tela. Toto je dôvod, prečo prijímame eucharistiu, prečo sa spovedáme, modlíme a chodíme do kostola. Ide o to, aby nás Ježiš vyzbrojil mocou zhora – Svätý Duchom – a pretvoril nás tak na svojich žiakov, ktorí nie sú len fanúšikmi, ale jeho svedkami v tomto svete.