Priatelia, iste poznáte evanjeliový príbeh o uzdravení ženy, ktorá trpela krvotokom. Je to dojímavé svedectvo. Ježiš ide do domu predstaveného synagógy, ktorému zomiera dcéra. Tlačí sa naňho dav. Vieme si to predstaviť – klasická tlačenica temperamentných ľudí spred dvoch tisícročí.
Chorá žena, ktorú pre jej chorobu považovali za „nečistú“ a ktorú nikto nedokázal uzdraviť, si zaumienila, že keď sa dotkne Pána Ježiša, ozdravie. Presne to sa aj stalo. Po dvanástich rokoch sa jej uľavilo. Aleluja! Nech je zvelebený Hospodin!
Ježiš sa pýta, kto sa ho dotkol, lebo pocítil, že z neho „vyšla sila“. Nie je to žiaden magický úkon, ani Pán Ježiš to tak neinterpretuje. Má oveľa racionálnejšie vysvetlenie. Uzdravenej žene hovorí, že jej viera ju uzdravila.
Otázkou je, prečo sa neuzdravili všetci, čo sa Ježiša dotkli. Odpoveď nepoznáme, môžeme len špekulovať: Mali slabú vieru? Nemali vieru vôbec? Nepotrebovali uzdravenie? Alebo neboli chorí?
Rovnako môžeme špekulovať, prečo sa v Lurdoch telesne uzdravilo len mizivé množstvo veriacich, hoci tam putujú milióny ľudí. Podobne sú na tom aj iné pútnické miesta.
Ďalšia otázka, ktorá sa nám natíska, znie, či je k viere potrebný zázrak alebo nevysvetliteľná udalosť, ktorú by sme mali zažiť na vlastnej koži. Pomohli by nám zázraky byť lepšími kresťanmi?
Judáš chodil s Ježišom, videl všetky zázraky, a predsa ho zradil. Peter chodil s Ježišom, videl všetky zázraky, a predsa ho zaprel. Viera teda nestojí na zázraku.
Človek však túži po zázrakoch, po niečom, čo by jediným dotykom zmenilo jeho život navždy. Toto máme v sebe hlboko zakorenené.
Nakoniec, aj neveriaci ľudia sa modlia a žehnajú. Modlitba je túžba. Matka pri posteli chorého dieťaťa – aj keď neveriaca – túži po uzdravení svojho synáčika či dcérky. Toto je modlitba. Keď neveriaci želá niekomu úspech, vlastne mu žehná. Zrazu sme akoby na jednej lodi človečenstva. Kresťania to vedia pomenovať, neveriaci to ešte nevedia.
Vráťme sa však k spomínanému evanjeliovému úryvku. Nasledujúce udalosti opisuje takto:
Kým ešte hovoril, prišli z domu predstaveného synagógy a povedali: „Tvoja dcéra umrela; načo ešte unúvaš učiteľa?“
Keď Ježiš počul, čo hovoria, povedal predstavenému synagógy: „Neboj sa, len ver!“ A nikomu nedovolil ísť za sebou, iba Petrovi, Jakubovi a Jakubovmu bratovi Jánovi.
Keď prišli k domu predstaveného synagógy, videl rozruch, plač a veľké bedákanie. Vošiel dnu a povedal im: „Prečo sa plašíte a nariekate? Dievča neumrelo, ale spí.“ Oni ho vysmiali.
On však všetkých vyhnal, vzal so sebou otca a matku dievčaťa a tých, čo boli s ním, vstúpil tam, kde dievča ležalo, chytil ju za ruku a povedal: „Talitha kum!“, čo v preklade znamená: „Dievča, hovorím ti, vstaň!“ A dievča hneď vstalo a chodilo; malo totiž dvanásť rokov.
A teraz mi povedzte: Čo je toto za silu! Čo je toto za zázrak! Môžeme v ňom vidieť niekoľko spoločných bodov:
Žena bola chorá dvanásť rokov. Dievča, ktoré zomrelo, malo dvanásť rokov. Žena, ktorá sa uzdravila z krvotoku, mala silnú vieru. Ježiš povzbudzuje k silnej viere aj otca zomierajúceho dievčaťa.
„Neboj sa, len ver!“ povzbudzuje Ježiš zúfalého človeka, mňa aj teba. Toto je podstata celého kresťanstva. Nebáť sa a veriť! To je pravý zázrak, ktorý premieňa životy.
