Pri priamych prenosoch zo Šaštína, keď sa slávia sväté omše v Národnej mariánskej svätyni Sedembolestnej Panny Márie, si určite všímate, že jednou zo sôch na oltári je aj Mária Magdaléna. Pre ikonografov je to trochu rébus, pretože nezvyčajne drží v ruke zlatú lebku.
Zlato je symbolom najväčšieho bohatstva. Zlatá lebka teda môže naznačovať, že tým najväčším bohatstvom je samotná ľudská existencia. No zároveň táto ľudská existencia je pominuteľná. Lebka je symbolom smrti. Keď ju vidíme, pýtame sa: Aké tam kedysi boli oči? Aký výraz na tvári? Aký bol ten človek? Lebka pripomína, že aj my raz stratíme všetko, čo je len pozemské. Možno nám napadne aj Shakespeare a jeho otázka: „Byť, či nebyť?“
Ježiš, ktorý chodil po mestách a dedinách a prichádza k nám prostredníctvom Cirkvi, dáva odpoveď na túto otázku. Byť neznamená iba mať. Žijeme v dobe, keď mnohí absolutizujú pozemský život a materiálne vlastníctvo. No nech je akokoľvek pozlátený, končí sa smrťou. Aj preto má niekto lebku na stole ako pripomienku, že život je pominuteľný a treba hľadieť za hranicu materiálneho.
Prečo chodila Mária Magdaléna s Ježišom a učeníkmi? Pretože sama bola dôkazom jeho moci. Bola ovocím jeho uzdravujúceho a premieňajúceho dotyku. Preto ju evanjelium uvádza medzi tými, ktorých Ježiš oslobodil. Ona sama bola živým svedectvom, že jeho slovo má silu meniť ľudský život.
Sme pozvaní kráčať v jej stopách. Tak ako Magdaléna primala Petra a Jána utekať k prázdnemu hrobu, aj my môžeme svojím životom ukazovať na Krista. Ona sama bola „prázdnym hrobom“, očisteným od hriechu a naplneným Ježišovým svetlom.
Každý deň dostávame ako dar. Stretáme ľudí – osobne či v komunikácii. Nech je na nás cítiť, že neabsolutizujeme materiálne hodnoty, ale že pre nás je tou najvyššou hodnotou Ježiš a večný život. Buďme jeho svedkami v obyčajnom živote, v poctivej práci, v láskavosti a trpezlivosti k tým, ktorých stretneme – či už je to poštár na chvíľku, alebo niekto, s kým žijeme pod jednou strechou nepretržite.
Socha Márie Magdalény v Šaštíne drží lebku, ale nehľadí na ňu. Pozerá hore – na kríž a na Sedembolestnú Pannu Máriu, ktorá na svadbe v Káne Galilejskej odkazujúc na Ježiš Krista povedala: „Urobte všetko, čo vám povie.“ A čo on povie, to premieňa a očisťuje – voda sa stáva vínom hojnosti Božích milostí. Nikto nie je vylúčený z možnosti ohlasovať, že Ježiš je mocný. On mení životy tých, ktorí ho o to s pokorou prosia.
