Zvykne sa vravieť, že v núdzi poznáš priateľa. Áno, je to pravda. Keď je človek na dne, keď mu nikto netlieska, keď nemá reálne dosah na nič, keď prehrá svoje zápasy, stane sa, že sa mu ostatní otočia chrbtom.
Nielen veľké dejiny ľudstva o tom svedčia, ale aj príbehy obyčajných ľudí, sedliakov, tulákov či pirátov.
Matka Tereza z Kalkaty sa raz vyjadrila, že aj najmenší a najnepodstatnejší úspech prináša človeku do života dva typy ľudí – falošných priateľov a skutočných nepriateľov.
To nie je ktovieaká bilancia, no svätá Matka Tereza dodáva: „Napriek tomu sa neboj byť úspešný.“
Teraz však hovoríme o neúspechu a o tom, že skutoční nepriatelia sa tešia a falošní priatelia nás opúšťajú. Preto je dobré mať skutočných priateľov, ktorí si o nás síce myslia svoje, ale prijímajú nás takých, akí sme.
Kto takého priateľa má, má veľký poklad.
Núdza a nezdar produkujú dva typy ľudí. Ľudí unavených a sklamaných, ktorí to napokon vzdajú a utiahnu sa do ústrania, a ľudí, v ktorých nezdar vyburcuje to najlepšie, čo v sebe majú, a poučení sa opäť začnú štverať pre vavríny víťazov.
Spomínam si, že keď som navštívil Sarajevo, viacerí ľudia mi odporúčali, aby som šiel na liturgiu do starého pravoslávneho chrámu. Chrám je to krásny, starobylý, medzi vzácne relikvie tam patrí „ruka svätej prvomučeníčky Tekly“, ktorá patrila k učeníčkam svätého apoštola Pavla.
Spomínaný pravoslávny chrám vznikal v prvej polovici 16. storočia a spája sa s ním inšpiratívna legenda. V tom čase bol Balkán v područí Osmanskej ríše a postavenie kresťanov bolo žalostne ťažké.
Napriek tomu sa veriaci dohodli, že by bolo dobré postaviť chrám. Legenda hovorí, že zástupcovia kresťanskej komunity išli za miestnym správcom, ktorý im dal povolenie na stavbu. No vzápätí dodal, že ten chrám má byť taký veľký, aby sa zmestil na baraniu kožu.
Bol to výsmech a poníženie, no veriaci kresťania to prijali. Modlili sa a lámali si hlavu, ako z tejto trápnej situácie vybŕdnuť. Nakoniec dostali nápad ostrým nožom rozrezať baraniu kožu na úzky pásik. Takto rozrezaná koža mala niekoľko desiatok metrov. Rozložili ju na zem a vznikol pôdorys pomerne veľkého chrámu.
Osmanský správca dal slovo a slovo aj dodržal, takže kostol na baranej koži stojí.
Je to legenda, a aj keby to bolo celé inak, ako vravia režiséri: „Nekazme si príbeh pravdou…“
Môžeme na tom však demonštrovať inú vec. Cirkev v núdzi ochotnejšie načúva Božiemu hlasu. Boží hlas, Presvätá múdrosť, potom ožaruje komunity i jednotlivcov.
Hovorím o tom aj preto, že som mal spolu s filmárom Timotejom Križkom možnosť navštíviť dom, v ktorom žil a pôsobil tajný kňaz Peter Murdza zo Spoločenstva Fatima. Tohto kňaza ocenil prezident Peter Pellegrini Radom Ľudovíta Štúra II. triedy in memoriam.
V nenápadnom domčeku v Bratislave na Trnávke bola ilegálna tlačiareň zakázanej náboženskej literatúry. Nachádzala sa v podzemí domu, vchádzalo sa do nej cez tunel. Vnútri bolo vetranie a malý tlačiarenský stroj. Po prudkých schodoch a cez ťažko prístupný tunel bol potrebné nanosiť sem tony papiera, potlačiť ich a vyniesť do tajnej skrýše pod schodmi.
Hlavným tlačiarom bol pán Jozef Roman, no celý kontraband koordinoval Peter Murdza.
Tlačiareň bola zabezpečená proti odhaleniu tak, že v prípade policajnej razie by sa tunel zatopil a do vody by sa pridal čpavok, aby výpary pripomínali žumpu.
Takto by celá roztrúsená komunita podieľajúca sa na chode tajnej tlačiarne získala čas na zlikvidovanie dôkazov.
V týchto ťažkých podmienkach vznikli desiatky kníh a tlačovín, ktoré sa distribuovali medzi ľudí. Existujú aj pomerne presné štatistiky: bolo to niekoľko miliónov potlačených listov papiera.
Tlačiareň tajná polícia nikdy neobjavila. To je dobrá správa.
Tá horšia je, že ju v slobodných časoch neobjavili ani Slováci, len zopár nadšencov nesie odkaz tajnej cirkvi.
Do pozornosti sa dostala až teraz, keď kňaz Peter Murdza dostal vysoké štátne vyznamenanie.
Cirkev v núdzi trpí, no zároveň iskrí a viac ako inokedy počúva Boží hlas.
Nápadné svedectvo o tom vydáva aj nenápadný domček uprostred jednej z bratislavských štvrtí.
