V liturgii ma pred časom oslovili dve mimoriadne silné myšlienky. Prvá zaznela v závere čítania zo Skutkov svätých apoštolov. Pavol a Barnabáš sa s ostatnými zdieľali, „aké veľké veci s nimi urobil Boh a že pohanom otvoril dvere viery.“ (14,27)
Druhá myšlienka pochádzala z evanjelia. Boli to slová samotného Ježiša, ktoré zaznamenal evanjelista Ján: „Ja som brána. Kto vojde cezo mňa, bude spasený.“ (10,9)
Ježiš si nevybral toto prirovnanie len tak náhodou. Brána je predsa niečo, čo poznáme všetci. Denne ňou prechádzame – do domu, do školy, do kostola, do práce. Je to jednoduchý, no zásadný pohyb – vstup z jedného priestoru do druhého. A práve takto jednoducho nás dnes Kristus pozýva k sebe: „Vojdi cezo mňa.“
Aj v duchovnom živote sa niekedy cítime stratení. Uvažujeme nad svojimi slabosťami, chybami, hriechmi. Pýtame sa, či sme hodní spásy, či sme na správnej ceste. No evanjelium nás práve v tejto časti intenzívne uisťuje: spása nie je výsadou dokonalých, ale darom pre tých, ktorí vojdú bránou viery – teda vstúpia do vzťahu s Kristom.
Brána – Kristus – nie je uzamknutá, nepotrebujeme špeciálny kľúč. Nie je to prekážka, ale otvorená výzva. Kto chce, môže vstúpiť. Bez veľkých rečí, bez formalít. Len s vierou a rozhodnutím. A Kristus túto jednoduchosť nevyzdvihuje náhodou – chce, aby vstup k nemu bol ako každodenný krok, prirodzený, ako keď prechádzame z izby do izby.
Dnes nás teda evanjelium pozýva k radosti z tohto poznania: Ježiš nie je ďaleký cieľ, ale brána, ktorá je stále otvorená. Neváhajme ňou prejsť – vo večernej modlitbe, vo svätej spovedi, v tichej prosbe. Každý krok k nemu je krokom k spáse.
