Keď je človek bezradný, zavolá si na pomoc skúsenejších. V byte mi raz praskli potrubia. Voda stekala po stene, v tichosti kvapkala na parkety a ja som len stál a bezmocne sledoval, ako sa škvrna na strope zväčšuje. Bolo už neskoro večer, ale nezostalo mi nič iné len vytočiť číslo havarijnej služby. Na druhej strane sa ozval unavený hlas. Muž sa vypytoval, ako sa tá havária prejavuje, a hoci som mu ju opisoval, veľmi mu to nepomáhalo. Nakoniec predsa len prišiel, premeral si situáciu a za pár minút bolo po probléme – spolu s časťou nášho stropu.
Keď si človek nevie rady, zavolá odborníka. Keď ti zateká strop, príde robotník. Keď ťa bolí zub, ideš k zubárovi. Ale koho zavolať, keď zistíš, že zateká život? Keď sa objaví škvrna, ktorá sa šíri z neznámeho miesta, a ty vieš, že strop sa raz prepadne?
Smrť je tá pomaly rozrastajúca sa škvrna. Snažíme sa ju zatierať prácou, radosťami, lekármi, ale všetci vieme, že sa len skrýva za maľovku každodennosti. Na konci čaká kolaps, a my pri ňom stojíme bez návodu.
Havarijná služba pre dušu neexistuje. Číslo na havarijnú službu nevygúgliš. Teda je tu paliatívne sprevádzanie, ktoré dokáže tlmiť bolesť, ale prasknuté potrubie života to nevyrieši. Je pravda, že nebyť v posledných chvíľach sám je veľmi podstatné, ale aj tak je to len stretnutie ochotných amatérov mlčiacich pred bránou tajomstva.
Sme ako tí, čo si zavolali havarijnú službu, a namiesto opravára prišiel človek, ktorý si k nám ticho prisadol, chytil nás za ruku a pozerá spolu s nami, ako sa strop rúca. Nie je možné vyhľadať kontakt na skúseného „zomierača“.
Filozofia sa po smrti metafyziky stala slepou pre túto skutočnosť. Nenašla slová, ktorými by ju vysvetlila. Veda, ponorená do skúmania Marsu, už nepozerá do hĺbky, len do diaľky. A tak zostalo pole smrti vyhradené náboženstvu.
Vidno to aj na tom, ako sa dnes zaobchádza s krížom. Tento symbol, kedysi znamenie spásy, sa stal politickou otázkou. V Jeruzaleme pri Múre nárekov upozornia toho, kto si ho nechá viditeľne visieť na krku, že vraj provokuje.
V západnej Európe sa nosenie kríža v školách či na verejnosti považuje za znak netolerancie. Mladých ľudí dokonca visiac vo verejných priestoroch traumatizuje.
Iba na cintorínoch ešte nikomu neprekáža. Smrť zostáva doménou viery, a práve kresťanstvo sa tak stáva jednou takou havarijnou službou, ktorá sa nebojí prísť k prasknutému potrubiu života.
Ale aj tu sa názory líšia. Niektorí – ako svätý František – volajú smrť „sestrou“. Iní ju vidia ako dôsledok hriechu, ako trest za vyhnanie z raja. No napokon sa všetci v jednom zhodujú: smrť je učiteľka.
Učí nás tomu, čo nechceme vidieť, že bez Boha sa rozpadáme. Boh nás stvoril z ničoho a bez neho sa do ničoty vraciame. Kristus však premenil ničotu na bránu. Ukázal, že smrť nie je koniec, ale prechod, návrat do života, ktorý sa už nerozpadá, nikam nezateká.
A predsa ju musíme stále zažívať. Nie preto, že by Boh chcel náš strach, ale preto, že sa učíme umierať tomu, čo nie je pravé. Adam a Eva sa od Boha vzdialili, keď si mysleli, že môžu byť ako on. Odvtedy v sebe nosíme rozpor, falošnú verziu seba, ktorá chce žiť bez lásky. Kristus ju v nás volá k smrti, aby sme sa stali tým, čím sme mali byť od počiatku.
Smrť tak nie je len koncom, ale očistou. Je bránou, ktorou prechádza všetko, čo je nepravé – pýcha, klam, túžba vlastniť, snaha vyzerať sväto. Dokonca nás očisťuje aj od náboženstva rôznych podôb sadrových Panien Márií či krásavcov Kristov. Zoberie nám všetky barličky a my sme nútení objaviť nový spôsob pohybu. Umierame tomu, čo nie sme, aby v nás mohol žiť Kristus.
Už raz si zomrel. Už si si to raz vyskúšal. Na nečisto: krst je trenažérom smrti. Teda nie zopár kvapiek stekajúcich po čele, ale skutočné ponorenie.
Voda sa stáva hrobom, do ktorého zostupujeme, aby zomrelo naše staré ja. A keď z nej vystupujeme, sme ako Adam a Eva, ktorých Kristus vytiahol z tieňov podsvetia. Od tej chvíle platí Pavlovo slovo: „Už nežijem ja, ale žije vo mne Kristus.“
Znamená to, že vo mne už niet miesta pre staré ja, pre človeka, ktorý chce ovládať, súdiť, predvádzať sa. Duch Svätý sa prihovára za mňa nevysloviteľnými vzdychmi, keď sa naučím ustúpiť. Keď sa stiahnem zo stredu a nechám Boha konať.
Ale práve to je náš najväčší problém. Neustále sa od Boha vzďaľujeme – ako Adam a Eva – vždy, keď volíme hriech, pýchu, sebauspokojenie. Niekedy dokonca aj dobro konáme zo zlých dôvodov: aby sme vyzerali lepší, duchovnejší, zbožnejší. Preto sa musíme trénovať v zomieraní.
Nie v smrti fyzickej, ale v malej, každodennej smrti ega. Učiť sa umierať sebe, ustúpiť zo stredu, nechať Krista žiť v nás. Lebo len tam, kde sa človek zmenší, má Boh miesto rásť.
Kedy je človek najpokornejší? V hrobe. „Smrť konečne ukáže, kam je nasmerované moje srdce,“ hovorí otec John Behr. Až keď sa prach vráti k prachu, prestávame zápasiť a začíname byť tvarovateľní. Až tam sme skutočne hlinou, ktorú Boh môže vziať do rúk a znova z nej vytvoriť živú bytosť – človeka podľa svojho obrazu.
Preto sa mnohí mučeníci smrti nebáli: zomreli už dávno, svojmu falošnému ja. A preto svätý Ján Zlatoústy mohol zvolať: „Smrť, kde je tvoje víťazstvo? Peklo, kde je tvoj osteň?“ Smrť sa zmenila na začiatok. Na dokončenie pokory, na chvíľu, keď Boh konečne dostáva do rúk priestor, aby nás dotvoril do podoby pravých ľudských bytostí.
Na hore Athos je do steny vyryté: „Ak zomrieš skôr, než zomrieš, tak nezomrieš, keď zomrieš.“ To je paradox viery, že ak sa naučíš zomierať ešte zaživa, smrť ťa už nezaskočí.
Preto sa kresťan učí byť odborníkom na smrť. Nie jej pozorovateľom, ale žiakom. Pretože smrť je učiteľka a každý, kto sa od nej učí žiť, prestáva sa báť.
Dobrá správa je, že môžeme trénovať neustále. Príležitostí zomierať máme všade dostatok: v práci, v rodinách, a dokonca aj v chrámoch, pri kontakte s inými ľuďmi, ale aj v hrobovom tichu prázdneho bytu.
