Na webovej stránke istého antikvariátu som objavila zaujímavý knižný titul: „Zničené kostely.“ Nenápadná publikácia troch autorov ( L. Krčmář, Z. Procházka, J. Soukup) sprevádza čitateľa históriou západných Čiech. Vznikla ešte v r. 2004 ako katalóg k sprievodnej výstave, ktorá sa konala v Diecéznom múzeu v Plzni.
Poviem vám – listovanie v nej predstavuje mimoriadne „cestovanie“ v čase, ktorý sa už vrátiť nedá. Takáto kniha má aj po vyše dvadsiatich rokoch od vydania čosi, čo vás vtiahne do príbehov zaniknutých kostolov, a napodiv, ju vydalo vydavateľstvo, od ktorého by ste čakali skôr „eko“ tituly – Český les.
Verili by ste, že na území Plzenskej rímskokatolíckej diecézy došlo od roku 1945 k zničeniu (demolácii) 64 kostolov a niekoľkých stoviek kaplniek zahŕňajúcich takmer celé západné Čechy, teda Karlovarský i Plzenský kraj? Okrem katolíckych chrámov nechýbajú ani dva evanjelické, ako príklad toho, že ničenie sa nevyhlo ani kostolom iných cirkví.
Listovaním v knihe sa dozvedáme čosi významné o nás: veď do roku 1993 sme žili v spoločnej republike – Česi i Slováci. Autori knihy sa zamerali na oblasti a miesta, ktoré po „exode“ Nemcov padli za obeť rabovaniam a ničeniu, nezáujmu, pohŕdaniu i ľahostajnosti. Autori knihy pripomínajú, že to, čo sa stalo už zaniknutým chrámom, hrozí ďalším prinajmenšom dvadsiatim pamiatkam, ak sa ich záchrany nechopia napríklad dobrovoľníci či všímavé združenia, Cirkev, samosprávy.
„Zázrak“ z českého Neratova
Skvelým príkladom, ako sa to dá, je český Neratov, dedinka, ležiaca v Orlických horách, priamo pri hraniciach s Poľskom (v regióne Hradec Králové). Z monumentálneho barokového kostola tu pred rokmi zostalo len torzo a žilo tam posledných pár obyvateľov. Aj tento poškodený kostol komunisti chceli zdemolovať. Našťastie sa im to nepodarilo. Boh chcel, aby sa na tieto miesta „zatúlal“ kňaz Jozef Suchár.
„Bolo to niekedy na jar ešte pred revolúciou, boli sme tu na brigáde, pripravovali sme tábor. Neratovský kostol sme našli náhodou pri výlete. Myslel som si, že ide o hrad, až o chvíľu som pochopil. Nikdy dovtedy som nevidel takto zničený chrám. Bol to veľmi silný zážitok. V tom čase práve vysielali film o svätom Františkovi od režiséra Zeffirelliho, ako stavia nádherný kostol v San Damiano. V ruinách Neratova som si hneď predstavoval, ako budem tento kostol znovu opravovať. Silné pre mňa bolo aj spojenie s prírodou, monumentálnosť zvyškov kostola, do ktorých presvitala obloha a rástli v nich stromy. Pre mňa ako tajne vysväteného kňaza to bolo ešte silnejšie. A asi aj preto som vyriekol modlitbu: ´Bože, ak sa to niekedy zmení a budem môcť verejne slúžiť ako kňaz, urobím všetko preto, aby sa to tu zmenilo a aby sa tu mohli slúžiť bohoslužby´,“ prezradil v knihe Zázrak v Neratově.
Prvá pútnická svätá omša sa tu konala už 15. augusta 1990, vtedy ešte na lúke pred kostolom. Kňaz Jozef Suchár sa s vervou pustil do zháňania peňazí na obnovu kostola. A že to bola naozaj „fuška“, potvrdzuje aj fakt, že horolezci museli z jeho ruín odstraňovať všetko, čo by sa mohlo uvoľniť a spadnúť na ľudí. Odhadli, že z miesta bude treba vyviezť neuveriteľných 120 nákladných aut materiálu!
Kňazovi pri záchrane chrámu pomáhali príbuzní i rodiny, priatelia. „Prišli i ľudia, ktorí si pamätali kostol ešte funkčný, ale pri tom, ako chátral, ho odpísali. V ich očiach som videl slzy dojatia i radosť, že môžu byť pri obnove,“ zaspomínal si. Kňaz Jozef už vtedy premýšľal nad tým, čomu sa tu budú venovať.
„Napadlo nám, že by sme sem mohli priviesť ľudí s hendikepom, starať sa o nich. Sníval som, že by sme sem mohli zavolať i bezdomovcov, ktorým som sa venoval. Okolo je krásna príroda, núkalo sa i vytvorenie farmy, kde by mohli pracovať. Chceli sme tu mať aj rôzne strediská pre týchto ľudí, založiť nadáciu. Rodiny, ktoré so mnou čistili kostol, za mnou prišli, že pôjdu do toho a presťahujú sa sem,“ prezradil ešte Jozef Suchár, ktorého otec pochádzal zo Slovenska.
Keďže ide o miesto, z ktorého boli násilne odsunutí Nemci, poňal jeho poslanie kňaz aj ako miesto zmierenia. Kňaz Martin Holík, ktorý vedie české katolícke Rádio Proglas a kňaza Jozefa Suchára pozná od roku 1973, napísal: „ S Jozefom sme spolu svorne v zhode s pápežom Františkom o cirkvi ako poľnej nemocnici. Združenie Neratov je výsledkom zdravého myslenia a spolupráce kresťanov a tých, ktorí „súznejú“, i keď dar viery nedostali.“
Dnes tu majú vlastný pivovar, chránené dielne pre postihnutých, prijali sem aj hendikepovaných utečencov z Ukrajiny, ktorí tu našli zázemie, školu, aj prácu. Dnes do obnoveného kostola Nanebovzatia Panny Márie so sklenenou strechou prichádzajú tisícky ľudí. A čuduj sa svete, chrám nezamykajú! Je prístupný všetkým.
Otec Jozef to okomentoval slovami: „Načo sú zatvorené kostoly? Pomáham ľuďom žiť tak, aby mali život a aby ho mali v plnosti. No a ten je spojený s tým, že nikto nie je zbytočný. My to nerobíme pre ľudí s hendikepom, my to robíme S NIMI. To je pre mňa akt viery.“
Legendárna česká speváčka Marie Rottrová sa vyjadrila: „Neratov je moja srdcová a duchovná záležitosť a vždy sa tam budem rada vracať.“ Svedectvo z Neratova môže byť veľkou inšpiráciou aj pre mnohých kňazov a laikov na Slovensku.
Z kostola stajňa?
Mapovať zaniknuté kostoly a kaplnky, ako to ukazuje už v úvode spomínaná publikácia, je tak trochu detektívka s nádychom nostalgie i smútku nad premrhaným časom možnej záchrany dedičstva.
Príkladom je už neexistujúci chrám v Pleši. Na dobovej fotografii z roku 1906 sa okolo kostola tlačia stovky ľudí, ktorí naplno prežívajú slávnostnú chvíľu jeho vysviacky. Nikto z nich nemohol tušiť, že o necelých štyridsať rokov bude kostol – zasvätený Panne Márii Pomocnici – používaný ako stajne (po roku 1945) a že začiatkom 50tych rokov bude aj s obcou zlikvidovaný.
Dnes opustené miesto pripomínajú len divo rastúce stromy a človek aj pri pohľade na ne vníma, že tu chýba život…
„Máriacalád“: „sústo“ pre bulvár a urbexerov
Aj na Slovensku nájdeme miesta, kde kedysi stáli vzácne sakrálne pamiatky, z ktorých zostali trosky. Príkladom je Mariánska Čelaď (Máriacalád), malá pustatina v okrese Nové Zámky, miesto, kde kedysi stál kláštor i chrám paulínov. Tí tu žili viac ako dvesto rokov.
K ich odchodu „neprispel“ komunistický režim, ale ešte cisár Jozef II. Vďaka jeho rozhodnutiu ešte v roku 1786 zanikol tento kláštor aj s kostolom. Pavlíni sa sem už nevrátili. Ako sa píše na web stránke rehole pavlínov a web portále skupiny združenia obcí Termál, kláštor mal dve poschodia, bol stavaný do štvorca, v strede sa vynímal upravený dvor. Kostol mal dve veže a svojím vzhľadom pripomínal veľkolepý chrám. Prevládal barokový sloh. Mimoriadne cenná bola knižnica, obsahovala 1184 zväzkov. V roku 1809 počas napoleonských vojen bol v kláštore zriadený poľný lazaret.
V 20. storočí boli v priestoroch kláštora zriadené kancelárie, byty, kuchyňa, jedáleň, jednotriedka pre 1. až 4. ročník a obchod s potravinami. Jednotriedka bola zrušená v roku 1967, čo sa stalo podnetom na odsťahovanie pre rodiny so školopovinnými deťmi a postupne sa zlikvidovala i živočíšna výroba, kde títo ľudia pracovali. V roku 1973 odišla odtiaľ posledná obyvateľka kláštora, ktorá sa presťahovala. Kláštor postupne pustol. Sochy, mramorové stĺpy na podoprenie chóru a iné artefakty boli odtiaľ prevezené do rímskokatolíckeho kostola vo Veľkých Lovciach.
Do tohto kostola bola umiestnená aj baroková kamenná socha Panny Márie v nadživotnej veľkosti, prenesená v roku 1956 z priečelia zrúcaného kostola v Máriačaláde. Oltár z Mariánskej Čeľade sa nachádza podľa niektorých prameňov v Čake. Zrúcanina kláštora a starobylého chrámu je dnes magnetom pre urbexerov a záujemcov o paranormálne javy, ktorí na internete z času na čas prinášajú videá o tom, s čím nezvyčajným sa tu stretli.
Priživil sa aj bulvár, ktorý vyprodukoval texty o tom, že „v ruinách kláštora straší“. Ba dokonca to podčiarkli aj nezmyselnými titulkami typu: „Mariánska Čeľaď je jedno z najdesivejších miest Nitrianskeho kraja“, ďalej rozvíjajúc tému aj takto: „Ruina starého kláštora vyvoláva u miestnych obyvateľov zimomriavky aj počas dňa… Slovak Ghost Hunters je skupina, ktorá sa zaoberá skúmaním paranormálnych javov už roky a opakovane sa vrátila na Mariánsku Čeľaď… Spirit box, ktorý zaznamenáva zvuk duchov, povedal „von“, „vidíme“, „ja som Fero“, „Marek“ a tím započul aj kroky i spev dieťaťa.“ Nuž, je evidentné, že exorcisti by mali k téme, „bulvárnemu hororu“ aj zjavnému okultizmu čo povedať…
Český hudobník kúpil kostol
V západnej Európe, napr. vo Francúzsku, Holandsku pribúda kostolov, ktoré zmenili vlastníka a už ich nespravuje Cirkev, nemá sa o ne kto starať a boli „premenené“ na hotely, knižnice, divadlá a podobne. Nie tak dávno vyšla v českých médiách správa o tom, že český hudobník, člen skupiny Kryštof Richard Krajčo, si kúpil kostol, ktorý roky chátral.
Niektorí sa pri tejto správe pohoršujú nad tým, že priestor bývalého chrámu zmenil účel i charakter, no sú aj takí, ktorí tvrdia, že zanedbané miesto „ožilo.“ Ide o českú dedinku Chotěvice, kde vlastní hudobník už 21 rokov svoj statok. „Našim cieľom nie je vlastniť kostol a urobiť si tam bývanie, rockový klub alebo niečo podobné. Chceme kostol udržiavať k účelu, k akému bol stvorený. To znamená, aby to bolo miesto stretávania, spočinutia, rozjímania. Našim zámerom je približovať ho ľuďom, aby sa stal pútnickým miestom, na ktorom sa radi zastavia a povedia si – Wau, tuto v Podkrkonoší je niečo špeciálne, niečo, čo chceme vidieť,“vysvetľoval Krajčo v roku 2021 po kúpe nehnuteľnosti novinárom.
Obyvatelia obce a veriaci mali, pochopiteľne, obavy o osud vzácnej pamiatky. Odvtedy mal na tomto mieste hudobník už aj niekoľko koncertov. Potvrdil, že v spolupráci s pamiatkarmi bude riešiť zásadné opravy chrámu, reštaurátorské práce na krížovej ceste, oltároch, spomínal vymaľovanie kostola, vonkajšie omietky, kompletizáciu elektriny.
„Aj keď tu netrávim každý deň, tento kraj som si zamiloval. Je to môj domov. Mám k tomuto miestu silné puto. Neviem, či po mne zostanú na svete piesne a po mojej žene filmy a knihy. Možno áno. Ale rozhodne by sme boli radi, aby po nás zostalo niečo ďalších 100 – 150 rokov, až tu nebudeme. Kostol môže byť takým naším odtlačkom,“ uviedol. Ku kostolu patrí aj starý cintorín. Zosnulí už neprehovoria, či sa im tento zámer, tak veľmi pripomínajúci trend zo západných európskych krajín, páči…
Z kláštora a kostola kaviareň i kníhkupectvo
Iným príkladom je kostol svätého Víta v Rusovciach pri Bratislave. Jeden z bulvárnych denníkov pred časom napísal: „V spustnutom Kostolíku svätého Víta v Rusovciach vznikla kaviareň. Niektorých poteší, iných poburuje. Stojí pri ceste neďaleko zrúcaniny kaštieľa jednej z najväčších bratislavských miestnych častí.
Sakrálna pamiatka našla svojho záchrancu. Je ním neúnavný farár Július Marián Prachár, ktorý je aj predsedom občianskej združenia Vitus. Ošarpanej stavbe vdýchol nový život, ktorý poteší aj neveriacich. Veď dať si kávičku či vínko v kostole sa len tak nevidí!“
Redaktorka nemenovaného bulvárneho denníka ešte pripísala aj tieto dojmy: „Zrekonštruovaný kostolík upúta na prvý pohľad a priam nabáda k posedeniu v tieni stromov či v decentnom, ale pútavom interiéri. Pôvodný triptych umučenia svätého Víta spolu s vitrážovými oknami poukazuje na posvätnosť tohto miesta, umelecké diela na stene či knižnica na poschodí zase lákajú na kultúru. Napriek tomu toto miesto nemusí byť každému po chuti. Teda spôsob, akým sa na prvý pohľad prezentuje. Iste, farebné reklamy ako z cukrárne sa k tomuto miestu príliš nehodia, ale aj vďaka nim sme objavili túto malú oázu relaxu, histórie a kultúry. Navyše, žiadne veľké pútače sme nenašli. Takmer 70-ročný farár má jasno v tom, že ďalší kostol v Rusovciach by na omše neposlúžil. Kaviareň je teda spôsob, ako kultúrnou pamiatkou osloviť veriacich aj neveriacich.“
Na web stránke kostola, z ktorého je kaviareň, je oznam: „PREČO NÁS NAVŠTÍVIŤ? Jedinečný rímskokatolícky kostol Svätého Víta je najstaršou sakrálnou stavbou na území Rusoviec. Kostolík je situovaný v južnej časti parku kaštieľa v tesnej blízkosti Balkánskej ulice s vlastním parkovaním.
Jeho história siaha až do 12. storočia. Nad bočným vchodom kostolíka je tabuľa s latinským nápisom, ktorá hovorí o tom, že 15.júna v roku 1613 dal tedajší farár Rusoviec Peter Tisliarsky kostol upraviť a znovu vysvätiť. Dnes ste tu všetci srdečne vítaní, aby ste si vychutnali kvalitnú slovenskú kávu, horúcu čokoládu LYRA, čaj či miešané nápoje spolu so svojimi blízkymi a priateľmi v jedinečnej atmosfére akú zažijete iba u nás. Pri dobrom občerstvení si môžete nájsť čas sami na seba, dobrú knihu alebo priateľov. ..“
V Rožňave sa zasa schátraný františkánsky kláštor „premenil“ na kultúrno-kreatívne centrum, kde je namiesto rehoľníkov kaviareň, kníhkupectvo, konajú sa tam koncerty, workshopy. Základy kláštora boli pritom položené františkánmi ešte v roku 1745 a dokončený bol v roku 1780. Sídlo františkánov pozostávalo zo štyroch krídel, vstupnej veže a kostola sv. Anny, v ktorom sa dodnes konajú bohoslužby v maďarskom jazyku.
V roku 1890 zachvátil kláštor s vežou požiar, no objekt bol našťastie skoro opravený. Po vyhnaní mníchov z kláštora v 20. storočí niekoľko rokov slúžil ako dom dôchodcov, a v súčasnosti je považovaný za národnú kultúrnu pamiatku. V roku 2016 sa kláštora ujalo občianske združenie Otvor dvor a začalo jeho priestory rekonštruovať, pričom pôvodná dispozícia kláštora ostala zachovaná, ale dnes už žije iným, než kláštorným životom…
Sacrum v digitálnej ére
Nuž, záchrana môže mať rôzne podoby a zdá sa, že v sekularizovanej dobe nebude núdza ani o prekvapenia, na ktoré sme tu neboli zvyknutí, pretože sme nepoznali fenomén vyprázdňujúcich sa kostolov…
Ako vidíme, dnes nie je problém urobiť z kostola či bývalého kláštora kaviareň a pútačmi i ponúkaným sortimentom pritiahnuť ľudí. Ba v mnohých prípadoch je to ľahšie, ako pritiahnuť ľudí do interiéru chrámu, aby tu pravidelne prežívali vzťah s Bohom a pochopili silu i dar sviatostí…
Ako to povedala svätá Terezka z Lisieux? Že keby ľudia poznali význam Eucharistie, návaly ľudí do kostolov by musela riadiť bezpečnostná služba… Aj pohľad do knihy „Ako Katolícka cirkev budovala západnú civilizáciu“ núka cenné „osvieženie pamäti“ od autora prof. Thomasa E. Woodsa, ktorý okrem iného konštatuje, že „žiadna inštitúcia neurobila pre formovanie západnej civilizácie viac ako dvetisíc rokov stará Katolícka cirkev.“
Tá Cirkev, ktorej chrámy sa dnes v Európe menia na kaviarne, hotely, divadlá alebo predmety záujmu iných náboženstiev. V každom prípade, príbehy zničených, schátralých a zaniknutých sakrálnych objektov, chrámov, kaplniek nás mnohému učia.
A ťažko povedať, či prinášajú viac otázok alebo odpovedí – na to najhlbšie v nás…
Camille Mayranová, ktorej knihy dnes už nájdete len v antikvariátoch, žila v blízkosti Štrasburskej katedrály. Jej kniha Katedrála vyšla síce v roku 1947, ale objavne dokáže pôsobiť aj dnes. Nepozerá sa na majestátny chrám v Štrasburgu ako na kamene umne poskladané do obdivuhodnej stavby, ale pripomína, že je predovšetkým vznešenou schránkou, živým pokladom, v ktorom prebýva Boh sám.
Učí vystavať katedrálu aj v duši. Gotické stĺpy, sochy a veže neskúma zvonku, ale vníma ich živú reč, ktorou k nej prehovárajú. Kladie otázky. A prehovára k nám aj odkazom: „Ako dobre pochopili ľudia nášho Západu, ktorí kedysi budovali takýto chrám, že podstatou vecí v náboženstve je uznať Boha ako tajomstvo! Že každé svetlo rozumu končí pri temnej priepasti, ktorá ho vrhá naspäť, tam, do hĺbky, kde On je jediný bez prímesí, nepodliehajúci našej logike, nepochopiteľný tomu, kto sa nepokorí…“
