Vo 4. storočí, keď sa kresťanský svet ešte len učil rozlišovať pravú náuku od zmesí gnosticizmu, arianizmu a ďalších bludov, vystúpil na scénu energický biskup Epifanios, neskôr nazývaný Cyperský lev. Gréckokatolícka cirkev si ho pripomína 12. mája.
Narodil sa okolo roku 315 v osade Besanduk pri Eleuteropole v Palestíne. Jeho materinským jazykom bola gréčtina, no ovládal aj hebrejčinu, sýrčinu, koptčinu a trochu latinčinu. Táto jazyková výbava, pre ktorú ho svätý Hieronymnazval Päťjazyčným, z neho urobila uznávaného znalca Písma.
Na rozhodujúcu cestu ho priviedlo stretnutie s mníchom Luciánom. Epifanios ho videl odovzdávať vlastné šaty žobrákovi a vravel si, že takú lásku môže vzbudiť jedine Kristus. Po krste sa stal žiakom pustovníka svätého Hilariona Veľkého.
V Egypte kopíroval starogrécke rukopisy a nasával prísnu mníšsku disciplínu. Založil monastier, ktorý viedol tri desaťročia. Už vtedy sa o ňom hovorilo ako o divotvorcovi. Legendy mu pripisujú 121 zázrakov počas života, a to od uzdravení až po zastavenie búrky modlitbou.
V roku 367 sa v meste Salamis zišli biskupi, aby zvolili nového metropolitu. Papius, najstarší z nich, mal videnie: „Hľadaj pustovníka menom Epifanios.“ Ten síce ušiel pred touto poctou do ďalekej púšte, no poslúchol Hilarionov príkaz a vrátil sa do mesta. Bol vysvätený za biskupa celého Cypru, no ponechal si mníšsky habit aj askézu. Dennú dávku chleba rozdeľoval chudobným a mnohí ho vídali, ako je počas liturgie priam fyzicky vtiahnutý do kontemplácie Svätého Ducha zostupujúceho na eucharistické dary.
Epifanios od začiatku vystupoval proti ariánom. Cisár Valens (363 – 378) ho však pre obľubu u obyvateľov nedokázal zosadiť. So zanietením napísal traktáty o Symbole viery, rozoberal 80 heréz a každej priložil „protiliek“ z Písma a Tradície. Bol prvým, kto odhalil omyly apollinarizmu popierajúceho Kristovu ľudskú dušu.
Jeho temperament niekedy prešiel do prchkosti. V roku 393 v palestínskom chráme strhol obrazový záves, pretože ikonografiu považoval za pohanský prežitok. Obvinil jeruzalemského biskupa Jána z origenizmu, čím vyvolal miestnu schizmu. Keď alexandrijský patriarcha Teofil zavolal Epifania na pomoc v boji proti Teofilovým oponentom, biskup z Cypru prišiel do Konštantínopola pripravený účtovať so svätým Jánom Zlatoústym.
Keď však zistil, že je iba figúrkou politickej intrigy, odmietol sa zúčastniť na neslávne známej „Synode pod dubom“ a vrátil sa späť na Cyprus. Cestou predvídal vlastnú smrť, a preto zveril učeníkom posledný odkaz: „Zachovajte prikázania a strážte myseľ pred nečistotou.“
Zomrel 12. mája 403 na palube lode dva dni cesty od domova. Obyvatelia mesta ho pochovali v bazilike, ktorú dal sám postaviť. Siedmy ekumenický koncil ho nazval „Otec a učiteľ Cirkvi“. Spomenuté traktáty, klasická príručka proti herézam, opisujú aj pravidlá prekladu Biblie do gréčtiny a uchovávajú staré liturgické tradície.
Epifanios nebol akademik, ale skôr praktik, ktorý pri obrane pravej viery občas kládol bokom takt a diplomaciu. Popritom bol však askétom s nežným srdcom: majetok rozdával biednym, väzňom nosil jedlo a po nociach prepisoval knihy, aby bratia mohli študovať Písmo.
Keď si Gréckokatolícka cirkev pripomína svätého Epifania, nemá pred očami iba nekompromisného teológa, ale aj muža, ktorý vo svetle Kristovej pravdy zapálil srdcia jednoduchých ľudí i vzdelancov, ale aj svoje vlastné nechal zraniť Slovom, ktoré oslobodzuje.
